Pýcha (z knihy 365 múdrostí)

 

     O pravde som už písala 10. júna, tak sa nebudem opakovať. Skôr ma zaujalo slovo pýcha. Pri počutí tohto slova sa mi automaticky objaví pred očami Pyšná princezná. Trucovitá tvárička, zošpúlené pery, hnevlivo zmrštené obočie a rozkošné pohodenie hlavy do strany. Herečka Alena Vránová to zahrala veľmi presvedčivo. Určite nie som jediná, ktorá si pýchu zosobní práve s touto postavou. Jej nadutosť, namyslenosť, sebavedomie, arogancia, neústupčivosť dokonale zhmotnili obraz pýchy.

    Aké bolo moje prekvapenie, keď som sa pri rozhovore spred niekoľkých rokov o sebe dozvedela, že aj ja som pyšná. Prvá reakcia bol samozrejme spravodlivý hnev a keby som sa nehanbila, určite by som ušla. V hlave som sa bleskovo porovnávala so spomenutou postavou Aleny Vránovej a nijak raz som nevedela pochopiť, v čom sa my dve môžeme podobať. Patrila som medzi ľudí, ktorí neradi na seba upriamujú pozornosť, nikdy som nebola namyslená (nemala som byť načo, skôr som mala viac komplexov, ktoré som viac menej úspešne skrývala).

      Keď som sa časom nad tým zamyslela, určitý druh pýchy sa u mňa občas prejavil. V pozícii nadriadeného pracovníka mi v čase stresu a keď som prežívala  pocity paniky, že niečo nestíham "praskli" nervy a neraz som jednala s ľuďmi arogantne a dokázala som ich zraňovať urážkami. 

     A vtedy mi to došlo, prečo sa my ľudia vlastne správame pyšne a arogantne. Je to podvedomá obrana nášho Ja pred zranením. Kedysi sme museli zažiť niečo ponižujúce, zraňujúce a naše Ja si to zapísalo ako niečo, čo bolo veľmi bolestné. Podvedome sa bránime zažívať nové nepríjemné zážitky, a tak sa nevedome dostávame do "pýchy" a z tohto postoja útočíme, aby sme sa bránili.

     Možno som sa svojim statusom nedostala k podstate dnešného výroku, ale dnes som cítila, že potrebujem niečo napísať o pýche. A pripomenúť, že ak vidíte "pyšného" človeka v "akcii", ktorý vás práve zraňuje, ponižuje vás, skúste sa na neho na okamih pozrieť cez filter pochopenia, že ten človek sa len bráni, lebo uveril, že sa dostal do situácie, z ktorej môže vyjsť zranený. Ja si zvyknem v tej chvíli predstaviť malé šteniatka, ktoré treba vziať do náručia a utešiť. Keď sa vám to raz podarí, namiesto toho, aby ste sa sami hneď rozohnili a pustili do hádky zažijete pár nových skúseností. 

Jednak, už nebudete mať chuť sa hádať, zhasne vo vás plameň podnecujúci k boju a naopak znežnie vám pohľad a možno budete mať chuť toho druhého objať. Mne sa to už darí temer vo všetkých prípadoch (a keby aj nie, je to stále dôkaz, že sa to dá a ja rozhodujem, ako sa budem cítiť). Viem si predstaviť, že si hneď predstavíte u koho by to nefungovalo, ale verte, že aj práve u TOHO človeka by sa to dalo, keby ste sa tak rozhodli. 

Verím, že sa oddnes budete vedieť pozrieť na rozčuľujúceho a urážajúceho človeka s pochopením, že tak koná nie kvôli vám, ale kvôli tomu, že sa bráni pred vlastnou bolesťou. A celá situácia nemá s vami vôbec nič spoločné, tak si to neberte osobne. 

Krásny deň prajem.