Pravidlá šťastia (z knihy 365 múdrostí)

 

     

        Všetky tri pravidlá nie sú len pravidlami šťastia, ale aj zmyslom a motiváciou života.

        Pod pojmom robiť niečo nie je myslené iba zarábanie peňazí. Robiť niečo znamená venovať sa činnostiam, ktoré robíme radi. Napríklad žena v domácnosti má množstvo domácich prác, ktoré musí denne vykonávať a veľmi často ich robí len z povinnosti a povinnosť je spojená s nechuťou. Také umývanie riadu, žehlenie, varenie. Už len pri predstave týchto úkonov drvivá väčšina žien vyvráti oči dohora. A pritom všetko čo robíme, vieme robiť s radosťou. Radosť si nevychutnávame len kvôli tomu, že už sme mysľou pri ďalších povinnostiach, ktoré ešte na nás čakajú, a tak práci, ktorej sa práve venujeme, nevenujeme žiadnu pozornosť. Skúsme experiment, ak sa neosvedčí, jednoducho na neho zabudnite a robte to po svojom.

        Umývanie riadu môže byť príjemné. Prvým dôležitým krokom, je vykúzliť na tvári úsmev a až tak začať s umývaním. Vieme, že mozog nerozozná, či ten úsmev na tvári máme len preto, lebo sme sa tak rozhodli, alebo preto, že sme šťastní. V okamihu,, keď ten úsmev nasadíme, mozog vysiela príjemné pocity a my sa začneme "bezdôvodne" cítiť dobre. S týmto nastavením vezmime riad po riade do ruky a s radosťou ho umývajme, oplachujme, ukladajme na odkvapkávač, poutierajme a odložme.(Možno vám táto predstava príde "uletená" , ale keď som ju vyskúšala, nedám na ňu dopustiť.) Každú jednu činnosť si uvedomujme, sústreďme sa na to čo robíme. Upriamená pozornosť do tohto okamihu, nedovolí hlave vyťahovať iné myšlienky a unášať nás tam, kde si sama "zmyslí". 

       Rovnaký postup môžeme aplikovať na akúkoľvek prácu, ktorej sa rozhodneme venovať a nemusí patriť medzi naše "top". Znovu hovoríme o voľbe ako sa chceme cítiť. (Na začiatku experimentovania sa vytvára aj pridaná hodnota. Bude vám smiešne zo seba, načo ste sa dali prehovoriť, takže napokon ten úsmev nebude len dielom rozhodnutia, ale skutočný 😂😃😄).

       Niekoho milovať. V prvom rade milujme seba. Ak sa nemilujeme, je to neprirodzený stav pre našu dušu. Znamená to, že podliehame falošnej predstave o sebe, ktorú sme získali vďaka nepríjemnému zážitku, hodnoteniu okolia, porovnávaniu sa s inými a hlavne neuvedomovaním si, že všetci sme dokonalí takí akí sme a neexistuje ŽIADNY dôvod aby to bolo inak. Najkrutejšími sudcami sme pre nás, my sami. Častokrát sa odsudzujeme za veci, ktoré nikoho iného by nenapadlo brať ako kritérium nesprávneho, nevhodného, nedostatočného alebo zlého. Pocit viny a ľútosti sú skutoční zabijaci nášho pokoja a duševnej rovnováhy. A znovu, nie je ZAČO sa viniť, nie je ČO ľutovať. Vždy existuje ďalší okamih, kedy sa rozhodujeme konať a teda konajme inak, aby sme sa k pocitu viny a ľútosti znovu nedopracovali. Uvedomme si, že to ako sme konali pred tým, bolo len kvôli tomu, lebo sme nemali dostatok informácií a rozhodovali sme, z určitej hladiny skúseností. 

      V niečo dúfať. Slovíčko dúfam nie veľmi používam. Rada ho zamieňam za slovo VIEM. (Samozrejme vy to majte, ako vám je to najlepšie.) 

       Moje nastavenie vychádza z toho, že ak v niečo dúfam, stále budem len vo fáze dúfania a vec v ktorú dúfam sa ku mne nepriblíži, pretože stále len dúfam ("dúfam", že som zrozumiteľná 😃).  Uveriteľnejšie pre moju "hlavu" je vravieť si : .... viem, že budeš zdravý ... viem, že to dobre dopadne...viem, že sa tam šťastne dostaneš a pod.  Vyskúšajte si to nahlas povedať s jedným alebo druhým slovom a precíťte energiu jedného a druhého.

 "Dúfam" alebo "viem" evokuje väčšiu istotu, že sa to stane?