Súcit, ľútosť (z knihy 365 múdrostí)

 

    Pri slove súcit sa na chvíľu zastavím a upriamim na neho pozornosť. 

     Uvedomili ste si niekedy, že my ľudia si veľmi často zamieňame pojmy súcit a ľútosť?

     Rozdiel  je veľký a to hlavne v ich dopade na človeka a situácie, na ktoré sú zamerané. Nie je jednoduché to vysvetliť "ľudskou" rečou, lebo to čo sa deje nie je viditeľné navonok, ale dokážeme ten rozdiel precítiť.

     Máme vo svojom okolí veľmi veľa dobrých ľudí, ktorí sú citliví a bytostne prežívajú všetky nešťastia týkajúce sa ľudí, zvierat, prírody. Vzhliadame na nich s úctou a rešpektom a zaraďujeme ich k ľudom s dobrým (veľkým) srdcom. Dokonca častokrát vidíme, ako sami trpia, preciťujúc a vžívajúc sa do "kože" postihnutých nešťastím. Títo dobráci, to robia s najlepším úmyslom a skutočne úprimne "súcitia". 

Čo sa však deje?

      Ľútosť patrí medzi negatívne emócie, to znamená, že má nízke vibrácie a v nízkych vibráciách sa cítime zle, čo je presne to, čo nechceme zažívať. Keď trpíme nejakou emocionálnou bolesťou, sami sme v tom čase vibračne nízko a jediné čo by nám pomohlo,  je tieto vibrácie zvýšiť. Čo však urobí v tom čase "súcitný" človek? Len nás v tých nízkych vibráciách podporí, dokonca nás niekedy môže stiahnuť ešte nižšie.  Naše pocity sa zhoršujú a my si to vôbec neuvedomujeme, že nám blízky človek urobil "medvediu" službu. Nemôžeme tohto človeka ani odsudzovať, pretože koná v najlepšej viere, v súlade s pravidlami všeobecne uznávanej morálky. 

     Súcit nesie pozitívnu energiu. Ak vidíme utrpenie, bolesť, nešťastie, vieme im porozumieť. Buď sme si niečím rovnakým prešli, alebo jednoducho máme rešpekt k ceste toho druhého a iba ho na tejto ceste podporíme. Vieme, že nikomu sa nič nedeje náhodou a touto skúsenosťou si mal prejsť.

     Prejaviť súcit sa nedá naučiť. Musíme to zažiť, aby sme dokázali rozlíšiť aj vlastné pocity, keď ten súcit poskytujeme. Najlepší spôsob, ako trpiaceho človeka neľutovať, ale súcitiť s ním, je veľakrát len naša prítomnosť, keď necháme trpiacemu priestor nech sa vyplače, vyrozpráva, vynadáva. V najhoršej fáze utrpenia je málokto schopný zvládnuť svoje emócie len tým, keď od nás bude počuť slová .... bože ako mi je to ľúto .... je mi z toho smutno ... však to prebolí.... Trpiaci človek sa musí zbaviť prvotného šoku a na to potrebuje priestor. Veľakrát pomôže aj objatie, ale aj tu môže hroziť, že utešiteľ pociťuje ľútosť a to na energetickej úrovni znovu poškodí. (Keď si nie sme istí, či nie sme náhodou v ľútosti, radšej to objatie vynechajme.) 

     Keď najsilnejšia emocionálna búrka prehrmí, keď už trpiaci je schopný vnímať, vtedy sa môže náš súcit naplno prejaviť vo forme akejkoľvek podpory, ktorá ale nezasahuje do slobodnej voľby trpiaceho. Súcitné slová by mali poskytovať napríklad návrhy na riešenie situácie, upriamenie pozornosti na východiská, pozdvihnutie sebavedomia, dôvery, chuti do života. 

     Vždy! zameriavať pozornosť na pozitívne veci! 

     Nezabúdajme, že slovo má veľkú moc. Slová ľútosti nie sú výnimkou a spôsobujú zväčšovanie už existujúceho utrpenia. Stačí si len uvedomiť, čo sa chystáme vypustiť z úst v čase "utešovania", aby naše "utešovanie" malo požadovaný výsledok.