Začiatok

      V priebehu rokov som vystriedala rôzne zamestnania. Spoznala som množstvo ľudí, či už medzi susedmi, priateľmi, kolegami, zamestnancami, klientmi. Odjakživa rada sledujem a počúvam životné osudy. Pri počúvaní som intuitívne vycítila, v čom by sa mohol hovoriaci zmeniť, čo by mohol robiť inak, čo by naopak robiť vôbec nemusel, akoby mohol reagovať, alebo nereagovať. Až oveľa neskôr som pochopila, že moje “dobre mienené” rady a odporúčania mohli pomôcť iba ľuďom, ktorí si už sami uvedomovali, že to ako konajú nie je v súlade s ich túžbou žiť spokojný život. Potrebovala som pár rokov, aby som si tento fakt uvedomila a prestala sa trápiť, že iní nevidia, čo vidím a cítim ja.

      Prešla som dlhú cestu od potreby za každú cenu ľuďom vnucovať svoj pohľad na svet, po rešpekt a úctu ku každému jednému osudu.

     Ďalšou etapou môjho  sebarozvíjania bolo množstvo kurzov, konzultácií, seminárov a stretnutí s rovnako naladenými ľuďmi ako som ja. Každá jedna skúsenosť bola malým kamienkom, ktorý doplnil mozaiku mojich poznatkov. Množstvo “AHA” efektov rozširoval moje chápanie. 

      Pár rokov som sa zameriavala na hľadanie zmyslu života, prečo som vlastne na tejto zemi, prečo práve v tomto čase, prečo s týmito ľuďmi, čo je mojím poslaním. Pravdu povediac, po desiatkach kurzov som začala mať z toho mierne povedané chaos.

S chaosom ku mne prišla nespokojnosť, bezradnosť a napokon nechuť ďalej pokračovať.

      V určitej životnej etape som sa rozhodla ukončiť navštevovanie kurzov a iných motivačných a podporných seminárov a úplne jednoducho som začala pozorovať svoj vlastný život a moje reakcie na situácie, ktoré som prežívala. Sledovala a reagovala som na podnety prichádzajúce z okolia, či to bol internet, náhodný rozhovor okolo mňa, náhodne položená otázka, pripomienka….. Samozrejme, nie všetko čo človek nasaje okolo seba, je pre neho to “pravé orechové” .  Napríklad dostala sa mi pod ruku kniha a ja som ju začala čítať a po troch - štyroch stranách som ju zavrela a nechala tak, lebo som sa na ňu nevedela naladiť. To však neznamená, že som sa už ku nej nikdy nevrátila. Ako som zvykla humorne poznamenať “musí nabrať vážnosť” a potom si zaslúži moju pozornosť.

     Pracovala som na plný úväzok celý svoj život. Typický workoholik, ktorý prevažnú časť svojho života prežíva v práci a domov chodí len spať. Pracovný proces zahŕňa aj kolegov a iných ľudí, ktorí sú súčasťou tohto pracovného procesu.  Pristihla som sa pri tom , že začínam ľuďom venovať viac pozornosti a ich slová a  príbehy mi nie sú ľahostajné. Rozdiel oproti mojim ranným skúsenostiam bol však v tom, že som k príbehom pristupovala viac-menej nezaujato, teda nekládla som dôraz na výsledok, ktorý by mal byť podľa mojich predstáv. 

      Najväčšou odmenou pre mňa je, keď počujem …. vždy si spomeniem, čo si mi vtedy vravela ….. často na teba myslím a  rozmýšľam, čo by si v tejto situácii robila ty….

      A tak som sa rozhodla založiť tento blog. Verím, že veľa ľudí nemá s kým hovoriť, nemá s kým zdieľať svoje príbehy. Pochopila som, že nie je potrebné vždy za každú cenu ľuďom predostierať riešenia a návody ako žiť svoj vlastný život. Toľko pýchy a sebavedomia som nikdy nemala, aby som si pripisovala schopnosť vedieť a vidieť všetko najsprávnejšie.

My ľudia máme všetko v sebe. Počas našich životov sme sa kdesi zamotali a prestali sme dôverovať vlastnej intuícii, úsudku. Prestali sme dávať dôležitosť vlastným pocitom.

Slovo má veľkú silu.

Vďaka sile týchto slov, či už napísaných alebo vypovedaných, viem ľuďom ukázať ich vlastné schopnosti, ich obrovský potenciál žiť šťastnejší, pokojnejší život v dobrých pocitoch.

Lebo iba na tomto skutočne záleží!

A tak nech sa deje.