Komunikácia v pravde (zamyslenie)
Skúsme si spomenúť, nemusíme ísť ďaleko, len tak pár dní dozadu, koľko-krát sme v rozhovore s niekým mali chuť povedať pravý opak, ako to čo vychádzalo z našich úst? V okamihu, keď z úst vypúšťame niečo iné, ako to, čo cítime, nevravíme pravdu (tú našu) a začíname veci komplikovať. Už len to, že si musíme pamätať, čo sme povedali, ako sme reagovali a ako sme sa dali počuť, že myslíme. (Vytvorili sme pre naše okolie predstavu, akí sme - hoci vnútorne je to presne naopak).
Rozumiem, že v rámci kľudu a dobrej atmosféry, je "vhodné" občas kontrolovať svoje slová a nebyť až tak pravdivý.
ALE ! používať túto taktiku s ľuďmi, ktorí sú nám najbližší je podľa mňa len odložená nálož, ktorá má tendenciu vybuchnúť v nepravý okamih. Ako sa môžeme cítiť uvoľnene, keď nedokážeme otvorene povedať ako to naozaj cítime? Prečo neveríme tomu druhému, že nás má natoľko rád, že unesie naše skutočné pocity a zmýšľanie a že nemusíme pred ním hrať niekoho, kým v skutočnosti nie sme. Potom raz pohár pretvárky pretečie a my z ničoho nič vybuchneme a chudák ten druhý nebude chápať, čo tak hrozného sa stalo. Niet sa čo diviť. Celý čas sa pred ním prezentujeme ako chápavý, trpezlivý, nesebecký a zrazu mu vykričíme, že už nás nebaví, lebo nikdy sa o nás naozaj nezaujímal. (to len ako príklad).
Základom dobrých vzťahov je otvorená, pravdivá komunikácia odprezentovaná ľahko, bez strachu, že čo si o nás ten druhý pomyslí. Nám to môže byť úplne jedno, ako sa ten druhý k tomu postaví, pretože to je na jeho strane (on mal nejakú predstavu o nás a práve sme ju nesplnili). Vďaka pravdivej prezentácii samého seba, hneď na začiatku sa odfiltrujú ľudia, ktorí neznesú práve naše vibrácie, práve naše nastavenie. (Odvaha a originalita ľudí priťahuje, tak si dovoľme takými byť!).
ALE! čo zvyčajne robíme? Hneď na začiatku to väčšinou zahráme neúprimne (s túžbou vykresliť sa v "najlepších" farbách, s túžbou zapadnúť, tak hovoríme a robíme to, čo si myslíme, že tí druhí chcú počuť a vidieť). Zákonite si nás druhá strana zaškatuľkuje podľa týchto preferencií a je ťažko sa z nich dostať bez toho, aby to bolo akceptovateľné bez následkov na vzťahu.
Krásny príklad - dvaja sa do seba zaľúbia, hrajú si pred sebou všetko možné, aby upútali a po fáze zaľúbenia príde bežný život, kedy títo dvaja už začnú žiť spoločne a tu je už veľmi ťažké stále predstierať tú inú identitu. Áno, môže to pokračovať (lebo dotyčný nedostane odvahu prejaviť svoje skutočné pocity a postoje), ale niekde to napokon "vystrelí" a väčšinou vo forme zdravotných problémov.
Skúsme si (tak na nečisto, v našich hlavách) precítiť tento scenár.
Spoznávam na stretnutí nových ľudí a po oficiálnej časti odchádzame spoločne na kávu. Rozbieha sa nezáväzná debata medzi ľuďmi, ktorí sa zatiaľ veľmi nepoznajú, ale v budúcnosti budú spoločne spolupracovať. Pozorne sledujem akým smerom sa rozhovor uberá, ak sa ma opýtajú na názor poviem všetko presne tak, ako to cítim a poviem, aj veci, ktoré nie sú stále dobre počúvateľné. O týchto hovorím s odvahou a nebojím sa následkov. Cítim, že som pobúrila pár ľudí, alebo aspoň prekvapila, ale je to v poriadku.
A toto je ten moment, kedy sa ku nám "pridajú alebo nepridajú" ľudia, lebo si vyberajú na základe toho, čo sme o sebe povedali a ako sme na nich zapôsobili. (Veci hovorené v móde - aby som zapadol - málokedy majú tú energiu, ako odvaha) Hneď na začiatku nových vzťahov, staviame tento vzťah na pravde (našej) a druhá strana môže zareagovať na Nás a nie na obraz, ktorí by sme vytvorili falošnou prezentáciou.
No nebolo by to jednoduchšie? Je pravda, že aj časom vieme prejsť do pravdivej konverzácie a prezentácie samého seba, ale stojí to veľa energie a hlavne rizika, že ten druhý vo vzťahu to s nami vzdá, lebo doposiaľ žil s tou falošnou verziou Nás samých.
Nikdy nie je pozde na nápravu, ale zbytočné komplikovanie si života, keď už o tom vieme, je fakt strata času a hlavne strata kvality prežívanie týchto vzťahov.
Buďme originálni, nehrajme sa na to čo nie sme (veď v tom napokon aj tak nedokážeme žiť celý život šťastne), nebojme sa ukázať našu jedinečnosť a buďme na ňu hrdí. Nepotláčajme svoju "pravdu" na úkor iných, len preto, aby sme boli prijatí, aby nás mali radi, aby sme nevytŕčali. Uznajme sa ako rovnako dobrých a kvalitných jedincov, práve takých, ako sú tí, ktorých my obdivujeme (alebo im závidíme). Jediný rozdiel medzi nami je, že oni hovoria veci ako to cítia, ako to majú.
Paradox... a my ich práve pre to obdivujeme, ale sami si to nedovolíme.
Tak do toho ! Dovoľte si to! Vaše životy sa zjednodušia hneď od začiatku.
.jpeg)
Komentáre
Zverejnenie komentára