Odpustím, ale nikdy ti to nezabudnem (zamyslenie)
Odpustím, ale nikdy ti to nezabudnem.
Použili ste už túto otázku?
Neviem prečo, ale ja keď ju počujem, vždy zosmutniem.
K mojim ušiam dôjde veta pretransformovaná na :
Nikdy ti neodpustím, vždy si budem pamätať čo si mi urobil.
Už len samotná veta je postavená do odporu. Odporovacou spojkou ALE, úplne popierame prvú časť.
Príde mi máličko nezmyselné, niekomu odpúšťať, keď nie sme ochotní na to zabudnúť. Táto veľmi často používaná veta sa tak udomácnila v mysliach ľudí, že si ani neuvedomujeme, že jej omieľaním, sme sa naprogramovali, aby sme to odpustenie napokon neurobili. Slovami to povieme, ale vnútri nás emocionálna záťaž ostáva.
Odpustenie (ja to mám tak) znamená, že som daný konflikt prijala, osobu, ktorá mi spôsobia nepríjemnosť som "vzala na milosť" a dovolila jej byť ďalej súčasťou môjho života, pretože z akéhosi dôvodu tej osobe aj naďalej dôverujem a som presvedčená o tom, že nepríjemnosť (ktorú práve odpúšťam) sa stala na základe určitých skutočností (všetky majú svoje špecifiká), ktoré som uznala, prijala, pochopila.... a tak uzavieram kapitolu a ideme ďalej.
V inom prípade, keď sa rozhodnem odpustiť a zabudnúť je, že nepríjemnosť prijmem, alebo pochopím (skrátka poviem si, že je to tak, už sa to neodstane a bolo to súčasťou mojej cesty), ale zároveň sa ROZHODNEM, že s danou osobou už nebudem v bližšom vzťahu, lebo viem, cítim, že podobné situácie by sa mohli opakovať (a to ja už nedovolím). Uzavieram kapitolu života s týmto človekom.
Je tu citeľný rozdiel?
___________________
Podľa tradičného ....odpustím, ale nikdy nezabudnem.... slovami vyhlásime, že sme odpustili, ale pri hádkach určite vytiahneme aj túto udalosť (odpustenú), aby sme ju udržali v pamäti a pripomenuli si všetky emócie s tým spojené (však sebatrýznenia nikdy nie je dosť 😃).
Vyhlásením ODPÚŠŤAM TI sa veľakrát nominujeme do nadradenej polohy, aby sme ukázali svoju veľkodušnosť a moc (a predpokladáme, že to druhá strana ocení a bude nám neskutočné vďačná 😃 a najlepšie večne). Kapitola nie je uzavretá. Sme ochotní byť naďalej v styku s touto osobou, ktorú máme chuť manipulovať (nevedome u nej udržujeme pocit dlhou voči nám).
V inom prípade, tradičného ponímania, povieme že odpúšťame, ale tej osobe už nikdy nebudeme veriť, že to neurobí znovu, budeme v pozore a očakávať, že to urobí. Ak je to blízka osoba o to je to horšie, lebo keď niečo konkrétne očakávame a máme v tom veľa emócii, napokon si to pritiahneme.
Takže....
Ako to máte vy?
Ku ktorému typu opísaných prípadov patríte?
Uzavierate kapitoly?
Nechávate si otvorené dvierka na sebatrýznenie, alebo manipulovanie?
Ako veľmi sa držíte "nezabudnutia"?
V čom je to pre vás také dôležité?
Aké máte pocity? Sú príjemné?
Energiu, ktorú vkladáme do "nezabudnutia" by bolo možno dobré využiť na vytváranie nových zážitkov a skúseností, a tak obohacovať svoje životy novým, zaujímavým, nepoznaným.
Nezabudnutie nás vťahuje do minulosti a nedovolí nám z nej uniknúť!
To chceme?
Ak áno, všetko je v poriadku 😉.
Aj napriek tomu nám prajem láskyplné zabúdanie.
A tak nech sa deje.
.jpeg)
Komentáre
Zverejnenie komentára