Aj zázraky sa dejú (príbeh)

 

     Moje pracovné nasadenie prerušil telefonát môjho manžela. Pred obedom sa vybral do mesta po lieky a približne po dvoch kilometroch od nášho domu mu cestu skrížil malý biely maltezák. V prvom okamihu si myslel, že je náš, lebo presne takého istého máme doma, ale rýchlo si uvedomil, že to nemôže byť pravda. Načo mi to vlastne voláš? Vieš, že nemôžem odísť z práce. Už som cítila, ako sa mi rozbúšilo srdce pri predstave, že sa tam pohybuje opustený psík. Ja nič, len aby si vedela. Pretočila som oči a v duchu si povedala, ak ho mám zachrániť, tak tam okolo šiestej večer bude. Vypustila som to z hlavy. 

      Na celú vec so psíkom som zabudla, ale asi tri kilometre od nášho domu mi zrazu cez cestu prebehol biely psík. Okamžite som zastala, lebo oproti sa blížil autobus. Vybehla som z auta a zastavovala autá, nech im nevbehne pod kolesá. Darmo som ho však volala, čím viac som sa priblížila, tým viac psík utekal ku lesu. No nič, musím ísť domov a nájsť pomoc. Za chvíľu sa zotmie a nebudem ho vedieť nájsť. 

      Po návrate domov som zavolala do útulku, či mi nevedia poradiť a niekoho poslať na odchytenia psa. Milá pani mi dala  číslo na dobrovoľníčku z vedľajšej dediny. (Psík sa nachádzal presne medzi našimi dedinami.) O hodinu sme dobrovoľníčka, jej dcéra a ja stáli pri ceste a vypiskovali na psíka, ktorý sa zanedlho ukázal. Vábili sme ho sladkými rečami, granulkami, piškótami, ale nič nepomáhalo. Znovu sme ho viac a viac zatláčali do lesa, až sme to napokon vzdali. Dobrovoľníčka sa rozhodla na druhý deň vrátiť aj s odchytovým kotercom. 

      Bola som veľmi nespokojná a predstava blúdiaceho psíka mi tlačila slzy do očí. Manžel počúval celý príbeh nášho snaženia, nič nepovedal, prezliekol sa, vysadol na štvorkolku. Ty kam ideš? Nechápala som. Idem skúsiť šťastie. Môj muž je veľký "drsňák", kým sa nejedná o zvieratá. Bolo mi jasné, že psíka viac odplaší, ale nebránila som mu, lebo som vedela presne ako sa cíti. Ani nestihol ďaleko zájsť, keď sa mi ozvala dobrovoľníčka, že sa našiel majiteľ, ktorému pred dvoma dňami ušla a nevedeli ju nikde nájsť. Hneď sa mi zlepšila nálada a poprosila som ju, nech majiteľa pošle na to miesto, kde sme sa videli naposledy. 

     Za necelú polhodinu sme už vystupovali z auta, potriasli si rukami a započúvali sa, odkiaľ počuť manželovu štvorkolku. Boli sme tam až do zotmenia, ale psíka sme už nenašli. Ja som vyšla ešte vysypať piškóty, keby sa tam objavil a nešťastná sa vrátila domov.

     Vystískala som svojich troch psov a odovzdane sa chystala spať, keďže som na rannú zmenu vstávala o pol štvrtej. Nevedela som zaspať, prehadzovala som sa.  Tak dosť! Sadla som si do meditačnej polohy. Ani dýchanie nevedelo ukľudniť rozbúšené srdce, slzy sa mi tlačili do očí, keď som si živo predstavovala, čo sa môže v lese takému malému psíkovi stať. Čím väčšie podrobnosti defilovali pred mojim vnútorným zrakom, tým viac som plakala. Pomôžte mu, prosííím pomôžte tomu psíkovi, nech sa mu nič nestane, prosím..... Začala som vymenovávať anjelov, duchov lesa, lúk.... ja už ani neviem koho každého som prosila. Vyčerpaná som si ľahla, ale spánok neprichádzal. Bolo niečo pred pol nocou, keď som sa rozhodla ísť si zafajčiť. Vyšla som pred dom, zapálila svetlo a prosby neustále bežali v mojej hlave. 

     Zrazu som pri bráničke zahliadla niečo biele. Preboha, to muž nechal psa vonku? Na okamih ma premkla zlosť na nezodpovedného muža. V tom ako blesk ten biely bod prebehol pod prístrešok a schoval sa. Nechcela som veriť tomu, čo vidím. Nevedela som si to ani pripustiť. Náš dom je v strede dediny. Miesto, kde sme naposledy psíka videli, bolo viac ako tri kilometre vzdialené . Horko-ťažko sa mi podarilo psíka vytiahnuť. Maličké, chudučké, trasúce sa tielko posiate desiatkami kliešťov. 

Neskôr sme zistili, že fenka sa vola Sisi. Vošla som do domu a mužovi ukazujem... neuveríš... pozri. Nehovoril nič. Nechápal rovnako ako ja. Hneď sme jej dali napiť, najesť. Musíme ju vykúpať a vybrať kliešte. Nechala so sebou robiť čo sme chceli, celkom vyčerpaná ležala na stole a my s mužom sme donekonečna vyberali kliešte.  Napokon som ju zabalila do osušky a nosila na rukách, ďakujúc... len ďakujúc, že sa taký zázrak udial.

Ideme! Zahlásil muž. Nechápala som. Kam? Však je niečo pred jednou v noci. No a! Mne keby sa stratil pes, bol by som šťastný, keby mi ho doniesli aj  v noci. Ok, vzdala som to. Tak ako som bola v pyžame a župane, sme sadli do auta a zamierili do vedľajšej dediny. Muž počas hľadania s majiteľmi sa dozvedel ich adresu a tak sme išli celkom na isto. V mieste kde bol majiteľov dom, bolo pološero, osvetlenie z ulice tu nebolo veľmi dobré. Ja som ostala sedieť v aute a manžel vystúpil. Napadlo mi, že toto asi nedáme, keď nevidím ani zvonček. Manžela to však neodradilo, stlačil kľučku a otvoril bráničku a v tom okamihu boli pri ňom dvaja strážny psy. No mám dosť! Preletelo mi hlavou. Nestačila som domyslieť a obaja sa vyrútili na manžela. Krv mi stuhla v žilách. Nepočula som čo im hovoril, ale koniec bol taký, že obaja sa jeho návšteve veľmi tešili. Zanedlho vyšiel z domu v trenírkach majiteľ a nechápavo pozeral raz na manžela, raz na psov, škrabal sa po hlave. Odovzdali sme mu Sisinku a šťastní sa vrátili domov.

Ľuďom, ktorí veria na veci medzi nebom a zemou, som mohla tento príbeh vyrozprávať v plnej verzii. Ľuďom, ktorí veria iba na veci uchopiteľne, vysvetliteľné, som to vyrozprávať nemohla.

A vy ako? Veríte na zázraky?