Hrdina pre nikoho (príbeh)

   

    Dievčina nastúpila do svojho prvého zamestnania, plná očakávaní, nabitá energiou a nadšením. Prácu jej "dohodil" rodinný priateľ a tak sa na ňu chvíľu spolupracovníci pozerali "cez prsty" a sledovali a čakali na jej prvý "prešľap". Dievčina sa dostala na ekonomické oddelenie a priradili ju k "zabehnutej a rokmi ostrieľanej" pracovníčke na mzdovom oddelení.

     Netrvalo dlho a rozruch okolo nej ustal, prišli zaujímavejšie témy na "sledovanie". Práca ju tešila, rada sa učila nové veci, počúvala rady a vždy sa snažila prácu odviezť čo najlepšie. Každá jedna pochvala ju viac  a viac motivovala, sebavedomie jej pomaličky narastalo a tak odvážnejšie začala navrhovať zlepšenia.         Rokmi zabehnutá ostrieľaná kolegyňa nemala veľmi zmysel pre novoty a tak sa neštítila svoju nevôľu zdieľať s vedúcim oddelenia. Samozrejme nemohla hovoriť pravdu, ale nachádzala všetky možné aj nemožné nedostatky na dievčine, ktoré patrične nafúkla, aby nabrali výpovednú hodnotu pred vedúcim. Oddelenie pozostávalo z dvanástich žien a vedúceho. "Donášanie" nebolo prácou iba "rokmi zabehnutej pracovníčky". Vedúci ako jediný chlap na oddelení priťahoval ženskú posádku ako včely na med. Žiarlivosť na seba nenechala dlho čakať a v jednom okamihu sa situácia na oddelení začala zhoršovať. Ostré sledovanie,  s ktorou je jednané inak ako s tou druhou, komu vedúci dáva prednosť, ktorá mu nadbieha, ktorá je úspešnejšia, ktorej je krivdené.  Dievčina bola najčastejším predmetom ohováraní, jednak bola nová, jednak bola najmladšia a vedúci sa rád na ňu usmieval.  

      Atmosféra sa v zamestnaní začala meniť, keď prišlo nové vedenie a začali meniť aj vedúcich oddelení. Boj o "kreslo" so sebou priniesol aj nepríjemné odhaľovanie pravých chúťok a vlastností ľudí. Výnimkou nebolo ani oddelenie kde pracovala dievčina. Vytvorili sa dva tábory. Na čele prvého bol vedúci so svojimi zabehnutými rokmi ostrieľanými pracovníčkami a  na čele druhého bola mladá inžinierka a v jej "tábore" sa usadila aj dievčina.  V dievčine sa prebudil bojový duch, bola celá vzrušená z novej situácie, zapálená za hájenie pravdy a odhaľovanie nespravodlivosti na ich oddelení. Počúvala ich skupinu, aktívne hľadala riešenia, dávala návrhy, ako pomôcť inžinierke stať sa vedúcou oddelenia a odhaliť neférové jednanie starého vedúceho. Napokon napísala list, kde spomenula všetko, čo počula, dala ho podpísať "odbojovej" časti skupiny a poslala na riaditeľstvo. Úžasný pocit zalieval jej telo. Cítila sa ako hrdinka, ktorá bojuje za spravodlivosť a odhaľuje neprávosť. Jej mladá hlava bola plná eufórie. Ani nie za týždeň, si všetkých pozvali na riaditeľstvo s cieľom riešiť obsah obvinení, spomenutých v liste. 

       Z dvanástich žien prišlo iba osem, čo by bolo v celu v poriadku, ale skupinu, ktorá bola za poslaním listu, tvorili len tri ženy. Dievčina nechápavo pozerala okolo seba a neveriaco hľadela na dvere, či ešte niekto príde. Inžinierka mala v tvári odhodlanie nevzdať sa a tak dievčina na chvíľu pocítila úľavu. A potom to prišlo. Slovo po slove, ktoré bolo písané v liste sa stalo cieľom nemilosrdného vyvracania a popierania. Dievčina nemo hľadela na zúfalé obhajovanie inžinierky, ktoré ale nemalo váhu, pretože aj zástupcovia riaditeľstva boli naklonení vedúcemu. Obrovský pocit sklamania, zúfalstva a bezmocnosti. 

      Na druhý deň v práci prišli ďalšie rany do krvácajúceho zranenia. Tri kolegyne, ktoré neprišli na riaditeľstvo, prezliekli kabáty a pridali sa k prvej skupine. Ostali len tri.

      Dievčina odchádzala v ten deň z práce ako v sne. Pripadala si úplne zbytočná, smiešna, zneužitá, hlúpa, ponížená. HRDINKA PRE NIKOHO ! 

👈👈👈👈👈👈👈👈👈👈👈👈👈

      Podobný pocit sme možno už zažili. Vybičovali sme sa do euforických pocitov, verili sme všetkému, čo sme sa rozhodli brániť a tvoriť, dali sme do toho energiu a nadšenie. A v jednom okamihu prídeme na to, že sme sa stali obeťou. Boli sme nedostatočne informovaní, manipulovaní, zaslepení vlastnou dôležitosťou, ponížení odhalením vlastnej hlúposti. 

     Uložením podobného zážitku s týmto obrovským množstvom emócii, dokážeme v sebe prechovávať celoživotnú traumu.

Možno už nikdy nenájdeme odvahu nahlas povedať vlastný názor, aby sme znovu neboli ponížení. Možno už nikdy sa nepridáme na žiadnu stranu, aby sme nevytŕčali.                                                  Možno už nikdy nebudeme nikomu veriť, lebo budeme vedieť, že informácie sú vždy nedostatočné. Možno už nikdy nedvihneme hlavu a neuveríme, že máme právo ju držať vztýčenú, lebo všetci máme právo urobiť chybu.

      Človek s týmto druhom vnútorného zranenia sa môže prejavovať dvoma spôsobmi. Buď ostane zakuklený v pocite strachu, aby sa mu to nikdy nezopakovalo (a tak je nenápadný, nevýrazný, akoby ani nebol), alebo v dôsledku tejto skúsenosti, aby jej predišiel, stane sa útočný, arogantný, sebavedomý, pyšný (maskuje tým strach ukázať slabosť a byť ponížený).

      Vďaka za každú skúsenosť, je najsprávnejší prístup.

Prežiť si všetky emócie, pripustiť, čo všetko sa v tomto príbehu mohlo odohrať inak, pochopiť konanie všetkých zúčastnených, neodsudzovať ich (vždy všetci robíme rozhodnutia na základe niečoho, nejakej situácie - a ten druhý tú situáciu nemusí poznať, teda ani jeho rozhodnutie nemusíme pochopiť.) Povedať si, že toto všetko som bol ja (aj v úlohe, ktorá sa nám odstupom času veľmi nepáči) a tak je to v poriadku. 

      Buďme hrdinovia sami pre seba! Neodsudzujme sa na potrebu byť hrdinami pre niekoho, aby sme boli uznaní, ľúbení, prijatí. Najprv sa ľúbme sami, uznávajme sa sami, prijímajme sa sami. Len tak môžeme začať,  Z VNÚTRA!  A keď to dáme z vnútra, potom to ocenenie začne prichádzať aj od druhých.

A tak to je !!!