Rodičovské dobré skutky (príbeh)

 

   Sedí pred oknom, v rukách drží nedopitú kávu a pohľad upiera na oblohu. V mysli sa jej znovu a znovu prehráva scéna spred niekoľkých dní. Bola na návšteve svojho syna, nevesty a vnúčika. Ako vždy doniesla darčeky pre malého, niečo na prilepšenie do kuchyne a v snahe pomôcť rodine, pustila sa do varenia nedeľného obeda. Vtedy jej vôbec neprišlo nič divné. Návšteva prebiehala tak, ako takmer každú nedeľu. Tešila sa, že môže byť s nimi. Celý týždeň vymýšľala, čo im uvarí a napečie. Už pár rokov žila sama a tak všetku svoju pozornosť upriamila na rodinu jediného syna. Vedela, že z ich príjmu si toho veľa nemôžu dovoliť, že každý mesiac rátajú peniaze, aby im vyšlo na splatenie pôžičky, vyplatenie nájmu a pokrytie nákladov na bežný chod domácnosti. Už niekoľko krát im nechala pri odchode obálku s peniazmi, keď z rozhovorov vycítila, že majú túžbu niečo si kúpiť, alebo niekam ísť.  Zo svojho dôchodku odkladala peniaze na veľký darček, ktorý sa im chystala dať na vianoce a plánovala zájsť do banky a z peňazí, ktoré si s manželom našetrili chcela vybrať pár tisíc, aby si jej syn s nevestou mohli kúpiť ojazdené auto. 

     Až keď si sadli k nedeľnému obedu začala pociťovať na tele nervozitu. Pripísala to nejakej vnútornej reakcii tela a neprikladala tomu dôležitosť. Ako vždy, bola iniciátorkou rozhovoru pri obede, kládla otázky, čo sa cez týždeň udialo, malého sa vypytovala na zážitky v škôlke. To, že syn a nevesta toho veľa nenahovoria, si akosi nevšimla. Po uprataní zvyškov zo stola a naservírovaní poobedňajšej kávy, si nevesta ku stolu nesadla a vytratila sa so synom do izby.  Po nejakom čase jej to došlo ... Veronika nepríde na kávu? .... Asi nie... odpovedal syn a nervózne škrabal bok šálky. Spozornela. .. Deje sa niečo? .. Srdce jej začalo rýchlejšie biť. ... Pohádali sme sa ... Žila v presvedčení, že manželstvo jej syna je v poriadku, nikdy pred ňou nedali najavo, že majú nezhody.  Vyľakala sa, hneď si spomenula na vlastný manželský život. S manželom to mala ťažké, v domácnosti vždy všetko muselo byť tak, ako to chcel on, a pokoj a harmónia boli len vtedy, keď sa tak dialo. Počas dlhých rokov sa naučila presne odhadnúť, čo má kedy a ako urobiť, čo má kedy povedať, aby manžel nezvýšil hlas. Jej snom bolo vytvoriť pre jediného syna normálne domáce prostredie, aby nebol svedkom hádok, kriku a prípadne násilia. Celý život hrala divadlo. ... A prečo ste sa pohádali? .... Syn naďalej oškraboval bok šálky, vyhýbajúc sa pohľadu na matku.  ... už ani neviem... zaklamal. Začala sa cítiť nepríjemne. Vedela, že nevraví pravdu a dosť sa jej to dotklo. Mala pocit, že so synom si vždy hovorili všetko otvorenie a nemali pred sebou tajomstvá. To, že sama žila väčšinu života v klamstve, opomenula. 

      Teraz, sediac pred oknom a sumarizujúc, čo sa pred pár dňami stalo, si vyčítala, že sa vtedy nepostavila a neodišla. Ona však tvrdošijne kládla otázky ďalej .... stalo sa niečo?... je to vážne?... chýbajú vám peniaze?.... je niečo s malým?.... je problém v práci.... 

     V jednom moment syn nevydržal.... Mami! Nechaj to tak! Je to náš problém, my si to vyriešime!

Keby jej bol vylepil facku, nedotklo by sa jej to tak. Pár sekúnd nedokázala pochopiť, čo sa práve udialo. Nikdy na ňu hlas nezvýšil. Slzy sa jej nahrnuli do očí, veľká bolesť jej zovrela hruď. ... Ako si dovoľuješ na mňa zvýšiť hlas? Ja sa ti len snažím pomôcť, tak ako som vám vždy pomáhala. Ja som prvá, ktorá vám želám len to najlepšia a vždy hľadám spôsob ako vám to uľahčiť. Čím som si toto zaslúžila? Toto je tvoja vďaka? .... Syn prudko šmaril šálku do kúta. ...Mama! Nechajme to, prosíííím!

👊👊👊👊👊👊👊👊👊

     To, že sme rodičmi a vychovávame deti, neznamená, že ich vlastníme. Našou úlohou, je ich vychovať, poskytnúť im priestor na vlastný rast, naučiť ich morálnym zásadám, slušnosti a súcitu. Naučiť ich vážiť si samých seba a rovnako aj druhých. To je všetko. Obdobie výchovy ich dospelosťou končí, často krát aj oveľa skôr deti samé uletia spod ochranných krídel, pretože sa chcú realizovať samé.

     Prílišným staraním sa, "zametaním" cestičky, zľahčovaním procesov, ktoré dieťa má samo prekonať a správne sa "popáliť" a "pretrpieť" ich, im poskytujeme medvediu službu. Naučíme ich, že si nebudú veriť, budú odkázaní na neustálu pomoc, alebo pocit, že ak tú pomoc nedostanú, tak nič nedokážu. 

     Príbeh som nechala otvorený. Sami si dosaďte ako sa podľa vás skončí. V tom riešení nájdete niečo, čo súvisí s vašim životom. Niečo, čo už máte vyriešené, alebo niečo, čo práve riešite, alebo niečo, čo si nedovolíte zmeniť. 

     Prečítala som si pár smutných výrokov a priznaní, ako majú rodičia ťažké srdce na svoje deti a na to, ako sa ku ním nevďačne zachovali. Čo všetko pre nich urobili, ako sa obetovali, ako veľmi im pomohli.

      Možno teraz vyzniem ako úplný ignorant a cynik, ale .... Keď pomáhame našim deťom, nemali by sme to robiť nezištne, zo srdca? (myslím tým dospelé deti). Prečo očakávame, že nám budú naďalej hrať nedospelé jedince, ktoré potrebujú počuť na všetko názor rodiča, jeho povolenie? Ak im chceme dať peniaze a vypomôcť im, prečo im to neskôr vyčítame, aké sú nevďačné?  Len preto, že si dovolia nesúhlasiť s našimi názormi, nerešpektujú náš spôsob napríklad výchovy vnúčat, odmietnu nami navrhnutú rekonštrukciu trebárs pivnice.... Skrátka, keď už máme potrebu BEZ vyzvania zasahovať do života svojich dospelých detí, tak sa nečudujme, že toto "násilie" raz ukáže svoju tienistú stránku v našom vzťahu. Nedovolíme im dospieť, prevziať zodpovednosť a v konečnom dôsledku ich nenaučíme ako sa o nás v starobe postarať, lebo vždy budú čakať pomoc od nás. A hlavne sme ich nenaučili robiť veci nezištne. 

     Viem, všetci milujeme našich potomkov a chceme a túžime, aby žili úžasné životy bez problémov. Ale predstava NAŠA, ako má ich život vyzerať, je veľakrát diametrálne odlišná od toho, čo naše deti považujú za ideál. Dajme im požehnanie, nech slobodne nájdu to, čo ich bude robiť šťastnými, podporme ich vždy s láskou, dobrým slovom, povzbudením a keď nás o niečo požiadajú pomôžme im. Nikdy však nečakajme za naše "dobré" skutky odplatu.  Ak to robíme, nehovoríme o rodičovskej láske. Láska je vždy nepodmienečná. "Dobré" skutky robme vždy len vtedy, keď sa vo výsledku cítime dobre a koniec. Neexistuje žiadne očakávanie odvety. To je potom obchod, kupliarčenie a o tom rodičovská láska nikdy nebola. 

     Keď sa dokážeme chovať ako vedomí rodičia, potom aj deti sa budú chovať ako vedomí jedinci.

A tak to je 💕💕💕💕💕💕