Šikanovanie (príbeh)
Vždy rada pracovala, bola na seba tvrdá, vo všetkom hľadala spôsob, ako čo najlepšie a najrýchlejšie dosiahnuť požadované výsledky. Po šiestich mesiacoch jej bola pridelená prevádzka, kde zodpovedala za vedenie takmer dvadsiatich spolupracovníkov. Po ôsmich dňoch ju prišiel skontrolovať nadriadený, ktorého pár-krát stretla v čase zaškoľovania. Už len vyslovenie jeho mena v ľuďoch vyvolávalo paniku a strach, čo objaví, koho prichytí, čo komu naloží. Stretli sa v kancelárii a pri pohľade na jeho prísny výraz zneistela, žalúdok sa jej zovrel, začala plytko dýchať. Prebehol písomnosti, skontroloval šanóny a vyšli na prevádzku. Zatiaľ veľa nehovoril a ako prechádzali jednotlivými oddeleniami, snažila sa vnímať okolie jeho očami, čo by jej mohol vytknúť. A začal.... vypytoval sa, nenápadne upozorňoval, kládol otázky, na ktoré týždňový vedúci nemohol vedieť odpovede, poukazoval na nedostatky tónom, ako si to nemohla všimnúť . Prípadná snaha o vysvetlenie, bola rázne zastavená, aby nehovorila hlúposti. V jednom momente ho prestala vnímať a prestala s ním komunikovať. Vedomie, že nemôže so všetkým skončiť a odísť, lebo si bola vedomá, že nájsť prácu, znovu bude trvať nejaký čas a kvôli rodinnej finančnej situácii si to nemohla dovoliť. Nadriadený po chvíli zistil, že s ním nekomunikuje a nevie z nej dostať ani slovo, tak rozčúlene odišiel. Nevedela spať celú noc, poznala z počutia, že keď sú s niekym nespokojní, tak si ho pozvú na vedenie a rozlúčia sa s ním. S malou dušičkou prichádzala ráno do práce. Už ju tam čakal vedúci zaškoľovania a vzal si ju do kancelárie, kde jej kládol nespočetné množstvo otázok, na ktoré správne odpovedala. Čo ste to preboha včera nevedela? Všetko čo sa vás pýtam viete? Čo sa včera stalo? Neveriaco krútil hlavou.
Bolo mi veľmi ľúto, že si nevšimol nič, čo som za tých pár dní urobila, čo som vylepšila, čo už som s kolegami dokázala vyriešiť. Zameral sa na , pre mňa , maličkosti, ktoré neboli až tak podstatné, ako to, čo sme už urobili. Cítila som takú nespravodlivosť, že keby som bola povedala čo len slovo, tak sa rozplačem.
Úprimne školiteľovi povedala a slzy sa jej tlačili do očí. Nehovoril nič a odišiel.
Raz za dva - tri mesiace sa konali stretnutia vedúcich prevádzok na vedení, kde absolvovali celodenné školenie, vyhodnotenie výsledkov. Bola to jej prvá skúsenosť a možnosť zoznámiť sa s inými vedúcimi. Bolo ich tam viac ako päťdesiat, mladší, starší. Veselá vrava, chichot v nej evokoval dobrú náladu. Sadla si až ku stene v druhom rade, aby nebola veľmi na očiach. Témy, boli zaujímavé, robila si poctivo poznámky. Po obedňajšej prestávke sa otvoril priestor na konkrétne hodnotenie prevádzok a vôbec nečakala, že si ju nadriadený "podá" formou výsmešných dvojzmyselných poznámok a kladením otázok, na ktoré znovu nevedela odpovedať, aby sa nerozplakala. Cítila na sebe pohľady kolegov, cítila ich ľútosť aj výsmech. Ledva sa dočkala konca a čo najnenápadnejšie sa vytratila.
Kontroly na prevádzke boli na týždennom poriadku. Keď neprišiel priamo nadriadený, tak prišiel niekto z vedenia a všetky chyby oznámil vedeniu, alebo to boli priamo cielené kontroly na rôzne oblasti. Nerozumela, prečo sa jej to deje. Prečo im tak sedí v žalúdku. Robila všetko ako najlepšie vedela, sama sa stala človekom, ktorý zo zúfalstva, aby konečne zabodoval v očiach vedenia, začala kolegov sekírovať, vydávať striktné príkazy, nekompromisne kritizovať neschopnosť.
Týždne, mesiace prežívala nekončiacu nervozitu, už si ani nepamätala, kedy sa zasmiala. Stretnutia na vedení sa stali pre ňu nočnou morou, nevedela pochopiť, ako sa vedúci dokážu usmievať, bezstarostne baviť. Na jednej strane im závidela a na strane druhej im veľmi neverila, že sú takí bezstarostní. Tesne pred vianočnými sviatkami, sa organizovali dvojdňové akcie, kde sa zjedla slávnostná večera, tancovalo a pilo sa do rána. S malou dušičkou sa zúčastnila povinne-nepovinnej akcie. Akcia sa konala dva dni po tom, ako jej prevádzka dostala veľmi zlé hodnotenie z poslednej kontroly. Nebola to jej vina a zlý výsledok bol spôsobený zle zorganizovanou prestavbou, ktorú naplánovalo vedenie. Ale vinu zhodili na ňu. Bola si vedomá toho, že to jej len tak ľahko neprejde a v duchu prosila, aby si práve vianočný večierok nevybrali na jej súdenie. Modlitby neboli vypočuté. Len čo ju nadriadený uvidel, odtiahol ju na bok a spustil výčitky, ironické otázky útočiace na jej neschopnosť. Pár krát mala snahu niečo povedať, ale hneď bola prerušená ďalšou otázkou. Večeru veľmi nejedla, skôr sa pohrala s obsahom tanierov, ledva čakala, kedy sa oficiálna časť skončí. Kolegom, ktorí s ňou docestovali autom upozornila, že odchádza a ak sa s ňou chcú vrátiť, tak nech idú, alebo nech si zabezpečia odvoz s niekym druhým.
Cesta domov trvala dve hodiny, husto pršalo, ledva videla na cestu nielen kvôli tme, ale aj kvôli slzám, ktoré jej zaplavili tvár. Kolegovia sa nič nepýtali a celu cestu absolvovali mlčky.
Stala sa z nej kôpka nešťastia, vytratila sa chuť žiť, nič ju nemotivovalo. Svoj smútok striedala s výbuchmi hnevu.
Posledným klincom "do rakvy" bola návšteva inej vedúcej z inej prevádzky, ktorá medzi rečou spomenula, ako sa nadriadení vyjadrujú na jej adresu. Hanba, poníženie, hnev, to všetko prešlo jej telom a v jednom okamihu povedala a DOSŤ. Bez predchádzajúceho rozmýšľania dvihla telefón a priamo zavolala nadriadenému. Dobrý deň, nebudem vás dlho zdržiavať, len sa chcem opýtať, kam mám poslať výpoveď. Na druhej strane ostalo chvíľu ticho .... predsa na personálne, kde inde.... Odsekol a zložil. Necítila nič, ani úľavu ani strach. Bol to stav prázdna a bolo jej všetko jedno. Ešte večer z domu napísala výpoveď a mailom zaslala na personálne.
Ďalší deň v práci bola ako v sne. Pracovala a organizovala prácu ako robot. Bez emócií, bez záujmu, len tak. V čase obeda, jej zazvonil služobný mobil. Nepoznala číslo. .... Dobrý deň, prosím. .. okamih ticha, keď sa ozval nadriadení, asi zo súkromné čísla... Zdravím, dostal som vašu výpoveď.. Áno, poslala som ju ešte včera večer. .... Hm, v poriadku. ... trápne ticho....Môžem sa opýtať na dôvod vášho rozhodnutia? .... Počas trápneho ticha myslela, že sa hovor asi skončí a táto otázka ju pristihla nepripravenú, preto povedala prvé, čo jej slina doniesla na jazyk.... Je to kvôli vám, už neznesiem a nevládzem znášať vaše správanie ku mne, už nechcem takto žiť, už nechcem aby ste zo mňa robili neschopného človeka, ktorý nič nevie a ponižovali ma. ... Tentokrát si slzy dovolila, ale boli to slzy úľavy, odľahčenia. Dostala sa do bodu, kedy jej prestalo záležať na práci a začala brať ohľad na seba. Dlhšie bolo v telefóne ticho, čo jej aj prišlo vhod, mohla začať normálne dýchať. ... Kvôli mne... hlas znel skoro zarazene. Netušila o čom premýšľa, ale jeho tón ju zaskočil. .. Áno, kvôli vám. ... Dodala úplne vecne, pokojne. ... Mrzí ma, že sa situácia vyvinula týmto smerom, som si vedomí, že som za to zodpovedný. Pravdu povediac, bolo by mi ľúto, keby ste odišli, lebo viem, koľko ste už za ten krátky čas dokázala urobiť a ako sa chod prevádzky zlepšil vďaka vám..... V hlave sa jej odohrával jeden obraz za druhým, jedna scéna za druhou, všetko čo spolu "preskákali" a nerozumela zrazu vôbec ničomu. ...Ja už nevládzem a nechcem znovu zažívať to, čo aj na vianočnom večierku..... Všimol som si, že ste odišli po večeri.... Chcelo sa jej kričať. On si vôbec neuvedomoval, čo druhým spôsoboval svojim spôsobom jednania, jemu ani nenapadlo, že by sa to mohlo niekoho hlboko dotknúť ! .... Budem musieť zvážiť svoju komunikáciu... Znovu ostala prekvapená. ... Chcem sa opýtať, trváte na svojej výpovedi? Alebo potrebujete čas na rozmyslenie? .... Teraz, keď konečne nabrala odvahu všetko hodiť za hlavu, sa situácia zmenila a nevedela priniesť rozhodnutie. .... Môžem vám zavolať zajtra ako som sa rozhodla?....
Na druhý deň hneď ráno jej volali z vedenia, že znovu mali zlú revíziu. Odovzdane sa usmiala a povedala si, že na tom už aj tak nezáleží. Mykla plecom a zavolala nadriadenému a dokonca cítila, že má dobrú náladu, keď mu oznamovala... Zdravím, volám vám ohľadom môjho rozhodnutia s výpoveďou.... Hm...bola jeho strohá odpoveď.... Ak teda, po včerajšej zlej revízke, si ešte stále myslíte, že by bolo škoda, aby som odišla, tak ostanem.... Na tú revízku sa vykašlite, viem, že to nebola vaša chyba a tú vašu výpoveď teda vymažem.
Od vtedy mala s nadriadeným profesionálny vzťah, založený na korektnej komunikácii.
👉👉👉👉👉👉👉👉👉👉👉👉👉
Príbeh krásne ukazuje, ako človek sám dovolí byť šikanovaný. To, že to človek dovolí, je spôsobené strachmi (neveríme si, bojíme sa o financie). Kvôli strachu sa odsúdime na nepríjemné zážitky a na potlačovanie našich osobností. Vždy žijeme vo veľmi zlých pocitoch a niekedy to končí aj vážnymi chorobami, nielen duševnými, ale aj fyzickými.
Príbehová vedúca, mohla vyriešiť situáciu tým, že by dala výpoveď a odišla do ďalšieho zamestnania, kde by sa stretla s rovnakým šikanovaním a ponižovaním. V tomto zamestnaní potrebovala nájsť odvahu postaviť sa za seba a určiť hranice vypovedaním slov nahlas, čo jej na situácii prekáža. Ak by to neurobila, vlastne by len utiekla od riešenia a problém by s ňou cestoval dovtedy, dokedy by to nevyriešila, teda rázne sa nepostavila za seba.
V príbehu, si aj nadriadený dokázal uvedomiť, čo spôsobuje naučenými, stereotypnými typmi komunikácie s podriadenými. Vďaka vedúcej, dostal šancu spoznať túto stránku svojej povahy a prehodnotiť, čo s tým urobí. Nemusel urobiť nič, ale rozhodol sa inak.
Vždy sme si navzájom učiteľom a žiakom. Vždy sa máme od seba navzájom čo učiť. O dĺžke a kvalite školiacich procesov rozhodujeme len my sami. Na našich rozhodnutiach a schopnosti zbaviť sa strachu a starých programoch, závisí ako budeme ďalej žiť, alebo prežívať.
Nech sa nám darí a nech vždy dáme jasne najavo, čo sa nám páči a čo nie.
.jpeg)
Komentáre
Zverejnenie komentára