Ako žiť vo vlastnej slobode (zamyslenie)

 

     Roky rokúce žijeme akosi automaticky. Vykonávame bežné denné činnosti podvedome, nezamýšľame sa, prečo sa to tak deje, len ideme, konáme, hovoríme ako dobre obohratá platňa. Deň za dňom sa míňa a možno v jednom okamihu ostaneme sedieť a nemo hľadieť do prázdna s veľkým otáznikom v hlave. Mám všetko, po pravde by som sa takto nemal cítiť, robím všetko správne, správam sa k ľuďom slušne, neubližujem im, ľudia ma majú radi.... prečo sa potom cítim taký prázdny? 

        V každom okamihu svojho dňa vieme presne ako sa bude vyvíjať ďalší okamih, všetko je predpovedateľné, ale akosi prázdne, nezaujímavé. Prestanú nás baviť stretnutia, strácame chuť ráno vstávať a ísť a pokračovať v tejto stereotypnej rutine. Uvedomujeme si, že to, či ešte žijeme alebo nie, je nám zrazu úplne jedno.

       Môže sa stať, že v podobnom nastavení sa náš život pomaly minie a príde do predpovedateľného a očakávaného konca, kedy nás príbuzní odprevadia so všetkou pompou na poslednej ceste a zaspomínajú si na nás ako na láskyplného rodiča, partnera, vzorného spolupracovníka, chápajúceho priateľa. Dvere sa zavrú a bodka. Nikoho z nich ani nenapadne, že sme žili s veľkým otáznikom v hlave, s pocitom zbytočnosti a nenaplnenosti. Oni nás vždy budú vidieť ako nekonfliktného, chápajúceho, poslušného.

       Ale.... môže sa stať, že cestou stretneme niekoho, alebo niečo, čo nám tú rutinu nabúra. Uvidíme, začujeme, zažijeme okamih, keď sa všetko, čomu doposiaľ žijeme a veríme tomu, naštrbí a cez tú malú štrbinu zahliadneme inú perspektívu, inú možnosť, inú alternatívu bytia. Všetky náhody, ktoré nám vesmír predhadzuje nám majú pomôcť túto štrbinu nájsť. Je už len na nás, či nájdeme chuť cez ňu prejsť a vytrvať, kým veľkosť tejto štrbiny umožní nášmu telu cez ňu prejsť.

       

      Záleží na nás, či sme ešte schopní dať šancu našej existencii, tu a teraz (a doslova sme to so sebou nevzdali). Keď už nevidíme zmysel života v ničom, nič nás nenabíja, nič nevzrušuje, nič nenadchne, je to znakom straty iskry života a nepochopenia dôvodu nášho bytia tu.

      "Robotické"  a "naprogramované" prežívanie  spôsobuje náš vnútorný súhlas s týmto nastavením. Úplne sme vylúčili svoju vlastnú slobodu v myslení, konaní, reagovaní. (Je nás ešte dosť, ktorí toto prežívame.)  Potláčame sami seba v dobrej viere, že je to tak správne, že sme zapadli, že vyhovujeme,  že sa páčime a nevytŕčame. LENŽE zabudli sme na seba a naša duša plače a smúti nad všetkými potenciálmi, ktoré nevyužívame, plače, že nechceme pripustiť, že sme sem prišli len kvôli tomu, aby sme boli šťastní a užívali si toto vtelenie.  Intuícia vo forme našich pocitov, je  dôkladne ignorovaná.

       Tých "náhodných" rozbíjačov rutín príde viac, vesmír to s nami nevzdáva a dáva nám jednu šancu za druhou, aby sme sa "chytili". Nie sme súdení, ani limitovaní, kedy je to najsprávnejšie urobiť. Šancu máme kedykoľvek (aj keď my si budeme myslieť, že je už pre nás neskoro.... je to len náš uhol pohľadu...na zmenu nie je neskoro ani hodinu pred smrťou .)

       Najväčšia zmena pre nás príde, keď konečne otvoríme oči, zložíme jednu masku za druhou a dovolíme si slobodne vyjadriť seba bez strachu. Keď si uvedomíme, že aj my máme nárok byť rešpektovaní s našimi pocitmi, názormi, nárokmi a túžbami. To čo sme doposiaľ dopriali tým druhým, že na to isté máme nárok aj my. 

       Napríklad manželka sa celý partnerský vzťah podriaďuje potrebám manžela a detí na úkor svojich vlastných túžob (dopracovala so už do bodu, kedy si sama vsugeruje, že všetko čo robí, je základným zmyslom jej života- je z toho "šťastná" - a tak úspešne potlačí to, čo naozaj chce), alebo dieťa, poslušne plní rozkazy a nariadenia vlastného rodiča v domnení, že len vtedy bude s "láskou" prijaté a akceptované a toto nastavenie so sebou vlečie aj do partnerstva aj do zamestnaneckého vzťahu. Programy sa úspešne prehrávajú. Ale my nie sme roboti, ale bytosti s dušou, ktorá si chce užívať a nie slepo poslúchať.

      Byť slobodný je úžasný pocit. Ak si to nevieme zatiaľ dovoliť, ak nás obmedzujú strachy a obavy, ako by to prijalo okolie, zamyslime sa....  v čom sú tí druhí onakvejší ako my, že oni si to môžu dovoliť a my nie? .....prečo nám nepríde ani na um, že by sme ich mali zatratiť, nenávidieť, alebo "odhodiť" a nechcieť ich viac vidieť a dokonca ich rešpektujeme za ich odvahu konať tak ako to cítia?

       NIE SME V NIČOM INÍ AKO ONI !!!!

       A preto!!!! Začnime a DOVOĽME si otvorene hovoriť čo naozaj cítime, čo naozaj potrebujeme bez strachu, že stratíme ľudí okolo seba. Oni nás doposiaľ mali radi kvôli našim maskám, s ktorými sme doposiaľ hrali,  ale to sme neboli my!!!

      Začnime pomaly, skúšajme masku po maske skladať a vykukliť sa ako krásny motýľ. Ostanú pri nás iba tí, čo nás budú vedieť ďalej podporovať a pomáhať nám rásť do vlastnej slobody a tí, ktorí spolu s nami budú sa tej slobode učiť. 

       Možno si povieme, že veľa budeme riskovať, keď si dovolíme  byť sám sebou. Ok, neriskujme, potom sa nič nezmení a keď sme s tým spokojní, tak nerobme nič (nikto nás za to nepotrestá, len my sami seba). 

       Riskovaním, sa vráti vzrušenie do nášho života, rozvíri sa pokojná hladina a my začneme znovu žiť. Zo dňa na deň budeme preciťovať inú kvalitu života a zážitkov,  pocity radosti, úsmev na tvári a chuť robiť veci inak nám pomôže znovu snívať a túžiť.

      V okamihu, keď nemáme sny a túžby, naše životy skončili a z nás sa stanú automaty, ktoré iba naprogramovane a odovzdane reagujú na okolité podnety. 

      Krásny deň prajem a verím, že vy žijete presne to, čo chcete. (Ak nie, tak skúste popremýšľať, prečo 😉😉😉.)