Páchanie dobra (zamyslenie)

 

     Zažiť situáciu, že sme sa niekomu snažili pomôcť a ten druhý nám za to ešte vynadal, alebo prinajmenšom s nevôľou prijímal našu snahu, nie je nič nezvyčajné. Po podobnom akte dobrej vôle ostávame znechutení a často krát si povieme, že sa na to jednoducho vykašleme a keď ten "hlupák" sa chová tak, tak nech sa trápi ďalej. V ústach nám ostáva pachuť, v srdci trápenie a náš mozog nedokáže akceptovať, že nevieme toho druhého presvedčiť o jeho vlastnom dobre. Keď sa nám to opakuje často, napokon sa  na konkrétneho človeka vykašleme (niekedy ho vylúčime zo svojho života - však s hlupákom nebudeme strácať čas). Alebo začneme vnímať, že ľudia ktorým sa snažíme pomáhať nás začínajú obchádzať, vyhýbať sa nám, dokonca sa dozvieme, že nás ohovárajú.

      A my ostávame zranení a cítime nespravodlivosť ... za dobrotu na žobrotu.... Ďalší krásny výrok, ktorý len povrchne zhodnotí stav, čo sa udeje, ale nepokračuje ďalej (vytrháva pointu z kontextu - čo je bežné a vďaka tomu sa krochníme v role obete).

      Spoločným menovateľom týchto situácií je, že (a toto asi veľa ľudí rozladí), že sa pasujeme za všemocného a vševidiaceho jedinca, ktorý presne vie, ako má žiť ten druhý. Nepríjemné uvedomenie, však? Ale pokiaľ si túto skutočnosť neuvedomíme, začneme "páchať dobro" a to málokedy bude pochopené tak, ako je to ponúkané.

      Čo sa vlastne deje?

      Všetci sme si prešli svojim vlastným vývojom, máme svoju úroveň vnímania a pochopenia situácií a na ceste životom sme absolvovali a získali rôzne stupne "vzdelania" (nemyslím školu). Odžili sme si čosi a na základe získaných skúseností prijímame určité názory, veríme nejakým hodnotám a podľa toho sa správame a zaujímame stanoviská. A to všetko v dobrej viere, že tak je to dobre. 

      Keď my sa rozhodneme pomôcť  druhému v situácii, kde (podľa nás) vieme východisko a vidíme, že je šanca vývoj príbehu zmeniť a dokonca vylepšiť a zjednodušiť, pretože už máme skúsenosť ako sa to dá, to neznamená, že ten druhý to dokáže prijať a je na to vôbec schopný zo svojej úrovne poznania. 

     Ak už sme tak nastavení, že nám to "nedá" a veľmi by sme chceli pomôcť, skúsme na to ísť opatrnejšie. Počkajme, kým o tú pomoc budeme požiadaní, to síce nezaručuje, že aj naša "múdrosť" bude prijatá, ale je to prvý krôčik k tomu, že druhá strana je ochotná si nás vypočuť a zvažovať, či je to vhodné aj pre ňu. 

     Keď už sa nevieme dočkať žiadosti  a stále máme chuť zdieľať svoju pomoc, tak sa s dotyčným začnime rozprávať o tom čo ho trápi a formou otázok ho vieme dostať do stavu, kedy sám nájde riešenie a takto mu nepriamo vieme ukázať východisko.

     "Páchanie dobra" je kontraproduktívne pre všetky strany. My, čo ho chceme páchať  to robíme z viacerých dôvodov. Najčastejšie to robíme s dobrým úmyslom, impulzívne bez hlbšieho zváženia, len máme obrovskú chuť ukázať ako to ide jednoducho a chceme fakt pomôcť uľahčiť. Obrovská energia dobrosrdečnosti naráža na obrovskú energiu nedôvery, strachu, pochybností, opatrnosti. Výsledkom je často krát znechutenie na oboch stranách.

      Druhá strana, ktorá je atakovaná "páchaním dobra" a nie je na to pripravená (duševne), prijíma to ako čosi neprirodzené, neuskutočniteľné, nepredstaviteľné, pretože žije na inej úrovni poznania a skúseností. Prváčik s ťažkosťami číta text a zdá sa mu to namáhavé a ťažké, oproti štvrtákovi, ktorému už ani nedôjde, že kedysi nevedel pospájať písmenká do slov. Všetko má svoju postupnosť, preskakovanie je možné, ale nie vždy je to vhodné a udržateľné.

     V neposlednom rade, ale o to dôležitejšie je potrebné vedieť, že ten komu radíme, si určité "peripetie" musí sám odžiť a "prelúskať" sa úskaliami, lebo to slúži k tomu, aby sám získal silu, sám našiel seba samého, naučil sa veriť si a zdolávať ťažkosti. Sám musí dospieť do bodu, kedy vie požiadať o pomoc (doposiaľ možno nemal odvahu, neveril si, bál sa, alebo naopak doposiaľ sám seba považoval za "najmúdrejšieho" a táto situácia ho núti prijať pokoru...), alebo sa rozhodol, že svoj život CHCE zmeniť a vtedy je už ochotný počúvať a vnímať a inšpirovať sa. 

     Ak patríte k ľuďom, ktorých životným poslaním je pomáhať a vás to napĺňa dobrými pocitmi a dostanete sa do situácie, kedy sa neviete realizovať kvôli odmietaniu, nikdy sa tým netrápte. Buďte si vedomí, že ste urobili všetko čo bolo vo vašich silách, ale jednoducho to bolo neprijaté. Rešpektovať rozhodnutie druhých je základom vlastnej slobody v jednaní a následnom hodnotení seba samého, či sme zlyhali alebo nie. 

      Pred tým, ako sa pustíme "páchať dobro",  skúsme sa zamyslieť čo vlastne ideme robiť a aký spôsob si zvolíme. Verím, že status vám trošku pomôže zorientovať sa a rozhodnúť sa podľa seba, ako to cítite. 

A vy ste na tom ako? Často rozdávate rady a úspešne? Alebo ste často nepochopení? Alebo razíte cestu, že všetci sa majú učiť na vlastných chybách? Skúste mi napísať v komente, ako to máte 😉😉😉.