Zachrániť svet (zamyslenie)

   

   V každom z nás drieme menšia - väčšia túžba raz za život urobiť niečo výnimočné, niečo "veľké", niečo záslužné pre tento svet. Keď si však sklamane uvedomíme, ako málo zo svojej pozície dokážeme ovplyvniť, upadáme do smútku a beznádeje. Niekto sa vrhne na misijné práce, odchádza do vzdialených afrických krajín a pomáha domorodým obyvateľom. Niekto odchádza s organizáciou Greenpeace a zachraňuje a poskytuje pomoc pomaly vymierajúcim živočíšnym druhom. Niekto vymýšľa pre svet čističky oceánov.... Ale nie všetci odchádzame z domovov a tak tá maličká túžba niečo pre tento svet urobiť ostáva v nás skrytá a pociťujeme ju ako niečo, čo by sme síce chceli urobiť, ale pochopili sme, že s tým nič urobiť nevieme a tak sa snažíme na to nemyslieť. 

      Ako v malom, tak vo veľkom. 

       To, kde sa rodíme, kde žijeme, akú krajinu sme si vybrali, nie je náhoda. Preto v prvom rade, tú našu zem vieme a máme zachraňovať práve z miesta kde sme. Ani si neuvedomujeme, aké dôležité je toto si uvedomiť. Všetci máme začať od seba a nie alibisticky sa ukrývať za prehlásenia, že ja ako jedinec nič nezmôžem. Aký to omyl !!! Však si len predstavme, že  všetci sa začneme uvedomelo správať, aký je predvídateľný výsledok? Tu už neobstojí, že ja som len bezvýznamné nič, ktoré nič neovplyvní.

       Základná vec, čo všetci môžme urobiť, je vytvárať funkčné vzťahy, kde láskyplne vychováme deti a vedieme ich k láske k prírode, zodpovednosti jeden za druhého a vzájomnej úcte, tolerancii. Dokázali sme to? Robíme to? Alebo len automaticky kopírujeme to, čo sme sami zažili a bez vlastného zhodnotenia, že nám sa to tak nepáčilo, aj tak v tomto "trende" pokračujeme? Na rodičoch je brutálna váha a nie každý to dá. (často-krát volíme pohodlnejšie metódy, ktoré sú menej náročné napríklad na vysvetľovanie a menej náročné na náš čas) 

       Keď sa do života dostanú uvedomelé deti, ktoré si veria, a vedia, že pre ich život je dôležité sa cítiť dobre a robiť príjemným život aj pre druhých, ktoré budú šťastné, že vidia druhých byť štastnými, viete si predstaviť, že by sa žilo zle? 

       Tieto deti sa nebudú skrývať za výhovorky, však ma nikto nevidí, tak odhodím papier na zem, nebudem recyklovať, však sa to v tom odpadkovom koši stratí a nikto nebude vedieť, že som to urobil ja. Tieto deti budú hľadať spôsoby, ako byť čo najčastejšie v pocite spokojnosti a teda nebudú vyhľadávať spory, odídu od ľudí, ktorí im ubližujú. Nenapadne ich hodnotiť a ohovárať druhých, pretože od rodičov prevzali múdrosť, že nepoznáme osudy tých druhých a tak nevieme správne posúdiť ich konanie. Pre tieto deti bude prirodzené pomôcť človeku v núdzi, bez nároku na odmenu - automaticky - vykonať "dobrý skutok" . Bude to ich prirodzenosť. (Tak, ako je teraz prirodzené a naprogramované v nás byť nenávistní, závistliví, nežičliví - nerobíme nič iné, len opakujeme roky a roky zažité vzorce.)

      Utópia? Nemyslím.  Je to úplne reálne možná skutočnosť. V mojom okolí už som svedkom takých rodín a takéhoto prístupu k výchove. Stojí to čas a chuť venovať sa deťom, ale výsledky sú nádherné. (Malé trojročné dieťa sa na vás odrazu pozrie s udiveným pohľadom, keď si zahryznete do rožka pred tým ako ho zaplatíte, pretože bolo pred tým naučené, že takéto veci sa nerobia a vy sa cítite ako rohožka, že ste to urobili. A to je presne to nastavenie, ktoré do neho zasiali rodičia a ono sa nebude musieť s nikým hádať a presviedčať, ono sa len na vás pozrie a jeho oči povedia ... to ako si mohol?)

       Možno si pomyslíte, že dnešné "deti" sa už zmeniť nedajú, že dnešný dospelý jedinec má kopec starostí ako prežiť a nie to ešte venovať čas takýmto hlúpostiam. Hm... máte pravdu. Ten kto nechce vidieť a vedieť ako na to, tak to nikdy neuvidí a už vôbec nikdy nedosiahne vnútorný pokoj. Lebo všetci máme dušu, ktorá vie, ako by sa všetko dalo, ako by to išlo, ale my ju potlačíme, logickými argumentami odôvodníme, ako to nejde. Netreba si však nikdy robiť násilie. Robme len to, čomu veríme a keď sme s tým v pohode, tak je všetko ok. 

       Lenže viem, že veľa z nás to tak nemá. Práve pre vás mám dobrú správu a uvedomenie. Všetci vieme zachrániť našu Zem práve tým, že začneme od seba. Akonáhle budeme žiť životy, ktoré s nami ladia, ktoré nás robia šťastnými, túto energiu šťastia, radosti a lásky budeme šíriť okolo seba a inšpirovať druhých. Len si predstavme a živme túto predstavu (načo zameriavame pozornosť, to si zhmotňujeme). Postupne prídeme na to, že sa naše okolie začína meniť. Prirodzene sa od nás akoby vytratia ľudia, ktorí nedokážu prijať zmenu, prirodzene budeme priťahovať ľudí, ktorí majú rovnaké nastavenie, začneme prežívať viac príjemných chvíľ ako nepriazeň, do cesty nám začnú prichádzať náhody, vďaka ktorým vyriešime problémy. 

      Som šťastná, že som si uvedomila, že aj moja maličkosť, dokáže svojou "troškou" do mlyna prispieť a skvalitniť život na tejto planéte a nemusia to byť bombastické činy, o ktorých píšu média, za ktoré dostanem verejné ocenenie. Drobná poctivá "mravenčia" práca na tom, aby som sa ja, moja rodina, moji priatelia a známi mali dobre, boli dobre naladení. Je to také ťažké? Sledovať usmievajúce sa tváre patrí medzi najkrajšie okamihy denno-denného života. Tam, kde je smiech, prúdi silná energia uvoľnenia, nadšenia a chuti tvoriť niečo krásne.

     A nech sa tak deje  💕💕💕💕💕💕💕