Krutá suseda (príbeh)
... Poď daj si tvoju obľúbenú polievku.... - Usmievala sa a položila podnos na písací stôl.
... Hm... - Zahundral popod nos, ale oči neodlepil od mobilu.
... Poď. Keď vychladne, už nebude taká dobrá. - Jemne ho chytila za plece. Po jej dotyku sa okamžite podráždene odtiahol
... Ježíííš... teraz som to pokazil.... - Nervózne položil mobil veľa seba.
... Toto mi robíš stále! Čo by sa stalo, keby som začal jest o minútu neskôr? - Pretočil oči dohora a prudko sa posadil. Prešiel ku stolu, sadol na stoličku a siahol po lyžici. Rýchlo načrel do polievky a rovno nasmeroval lyžicu k perám. Z polievky sa parilo a matka nestačila upozorniť, že je to horúce, keď už podráždene hodil lyžicu na stôl.
... To mi robíš naschvál ! Vieš, že nenávidím horúcu polievku! Mohol som kľudne dohrať a nepopáliť si ústa! - Nahlas cmúľal popálenú peru a nezabudol nenávistne pozrieť na matku. Ani nevedela kedy, naplnili sa jej oči slzami .
... No jasnéééé..... teraz znovu budeš revať! .... Znechutene sa postavil a odišiel z izby.
Unavene si sadla na posteľ, zložila obe ruky medzi kolená a bezducho sledovala končeky prstov. "Čo som urobila zle? Prečo je stále taký podráždený? Len sa mu snažím pomôcť. " Vek jej syna sa blížil k tridsiatke. Z poslednej práce odišiel po pracovnom úraze, z ktorého sa liečil takmer rok. Napokon mu uznali čiastočnú invaliditu. Veľmi rýchlo si zvykol na pohodlie domova, matkino obskakovanie, kompletnú starostlivosť. Vyplatené odškodné z neho na pár mesiacov urobilo "bohatého" muža, ktorý si nemusel nič odopierať. Na mamine naliehanie, aby si našiel jednoduchú prácu napríklad na vrátnici, vždy odpovedal výhovorkami, že sa ešte necíti dobre, že je rýchlo unavený, že si nevie predstaviť prácu v noci. Našla mu napokon prácu v nemocnici, kde boli ochotní tolerovať jeho nechuť k nočným zmenám. Vydržal dva mesiace a sám v skúšobnej dobe odišiel. Znovu sa vyhovoril na svoje postihnutie.
... Mal by si ísť medzi ľudí. Celé dni len ležíš na posteli. Si mladý, možno si aj nejaké dievča nájdeš...
... Jasné! Na každom rohu ma jedno čaká. Mňa ! Invalida! - Zúrivo tresol vankúšom o stenu. V rýchlosti sa obul a odišiel z domu. Vrátil sa až v noci. Od desiatej začala byť nervózna, či svojimi rečami nezapríčinila, že sa nevrátil domov. Uľavilo sa jej, keď začula otočenie kľúča vo dverách. Zodvihla sa, že prejde do spálne, keď zaregistrovala, že sa z chodby nepresunul nikam. Stál opretý chrbtom o stenu a hlava mu visela pred telom.
... Si v poriadku? - Zapla svetlo a rýchlo ho chytila za ramená. Do nosa jej udrel pach alkoholu.
... Ty si pil? - Neveriaco položila otázku. Doposiaľ nikdy domov opitý neprišiel.
... Však si ma poslala medzi ľudí. Hľadať dievča.... tak som hľadal. Niekoľkým som zaplatil poldeci. Ale .... asi ich bolo viac... - Opilecky sa rozosmial. Odtiahla ho do izby a zvalila na posteľ.
Po tomto dni, sa začala skutočná nočná mora. V týždni niekedy aj trikrát prišiel opitý. Nikdy nevedela, čo ju doma čaká. Z práce chodila unavená, keby nemala doma syna, nemusela by už variť, mohla by pokojne sedieť pri televízore a sledovať svoje obľúbené seriály. Takto najprv musela navariť, poupratovať, ak sa synovi podarilo niečo rozbiť, alebo rozhádzať. Jej pokusy a dohováranie nemali žiaden účinok. Zo dňa na deň bol agresívnejší a keď len začala hovoriť o jeho novom zlozvyku, okríkol ju a poslal preč z izby.
Bolo to presne tri roky od synovho úrazu, keď z jedného dňa na druhý prišla o prácu. Miestny závod prišiel o zákazky a tak prevádzku zatvorili. Dostala nejaké odstupné a zaevidovala sa na úrade práce. Prvé dva mesiace jej oddych urobil dobre. Občas sa jej podarilo vytiahnuť syna z domu na spoločné nákupy, dokonca viedli krátke rozhovory. Malinká nádej, že jej pobyt so synom pomôže zmeniť jeho povahu, rýchlo zhasla. Veľmi často využíval výhovorku, že ho staré zranenie nepustí, že nevládze, že sa rýchlo unaví.
Tesne pred Vianocami ho prosila, aby jej prišiel pomôcť s nákupmi na sviatky. Odmietol. Vracala sa domov, ovešaná taškami a rovno pred vchodom do ich bloku, sa pošmykla na zľadovatelom železnom rošte. Zlomila si ľavú ruku v zápästí. Suseda práve vychádzala z brány a bola svedkom nešťastného pádu. Zavolala sanitku a kým čakali na jej príchod, pomohla vyniesť nákup do bytu susedy. Po zaklopaní na dvere, po riadne dlhom čase, jej ich otvoril mladý muž, ktorý dosť podráždene zatiahol.
... Kde si si nechala kľúče? To ti musím robiť vrátni... - Zarazene civel na cudziu ženu.
... Deje sa niečo? ...- Pozeral raz na tašky, raz na ženu.
.... Vaša mama mala nehodu, už som zavolala sanitku. Toto sú jej nákupy. - Vystrčila ruky smerom k nemu, aby si tašky zobral.
... Super! .... Potiahol kútik úst dohora, jemne pokrútil hlavou a neochotne prebral nákup. Suseda nedokázala pochopiť, čoho je práve svedkom. Práve oznámila synovi, že jeho matka je zranená a ona mala pocit, že túto informáciu vôbec nezaregistroval.
... Počuli ste ma čo som povedala? .... Overovala si.
.... Však nie som hluchý !!! Vraveli ste, že ste volali sanitku.... - Zdvihol plecia, naznačujúc, že je vlastne všetko v poriadku.
Po Vianociach sa obe susedky stretli pri výťahu. Suseda si živo vybavila ich posledné stretnutie a jej stretnutie so synom susedy.
.... Ako suseda? Už lepšie s rukou? .... Bežná priateľská konverzácia. Matka, však nevedela, nevládala odpovedať. Tichúčko plakala, hlava stiahnutá medzi plecia.
.... Bolí vás niečo? Viem vám nejako pomôcť? ... Objala ju okolo pliec a pomohla vojsť do výťahu. V tom okamihu ľudského dotyku sa úplne zosypala. Bolo jej jedno komu povie o svojej bezmocnosti. Bolo jej úplne jedno, že plače pred cudzím človekom. Bolo jej už všetko jedno.
A tak si neznáma žena vypočula strastiplnú spoveď matky, ktorá už nevedela nájsť východisko a hlavne silu riešiť ich vzťah so synom. Kým z nej vychádzali slová, suseda ju odprevadila k jej dverám a nepozvane vošla do ich bytu. Sadli si ku kuchynskému stolu a ďalej počúvala.
... Našla som mu aj robotu, nech je medzi ľuďmi, nech zabudne na svoje zranenie. Odišiel z nej po dvoch mesiacoch a viac sa už o nič nepokúsil. Začal piť a okrem mobilu ho vôbec nič nezaujíma. Mne už dochádzajú peniaze a jeho invalidka nám nebude stačiť na životné náklady. Zatiaľ sa mi nepodarilo nájsť prácu, ale aj keď niečo nájdem, určite to nebude veľa. Mám tesne pred dôchodkom a v takomto veku je nájsť dobre platenú prácu zázrakom.... Slzy už na tvári vyschli, ostal len vyhorený pohľad.
... Syn je doma? ... Neodpovedala, len naznačila pohľadom izbu, v ktorej bol. Suseda sa postavila a vošla do izby mladého muža. Ležal v svojej typickej polohe, pohľad zapichnutý do mobilu. Neobťažoval sa zdvihnúť oči, predpokladal, že mu mama nesie jedlo.
... Dobrý deň... - Kým sa spamätal, už potiahla stoličku od písacieho stola k posteli a sadla si.
... Kto ste? Čo tu chcete? ... Zložil mobil vedľa seba a posadil sa.
... Vaša suseda, už sme sa pred nedávnom videli. - Videla, že si spomenul.
... A čo? Nerozumiem, čo tu hľadáte...- Nevedel prečo, ale znervóznel.
... Predpokladám, že nemáte ani tridsať, však? - Neodpovedal. - Dobre sa vám leží na tej posteli?
... O čo vám ide?
... Mladý, sympatický muž, hrajúci sa detské hry na posteli.... veľmi zvláštny obraz. - Bol z celej situácie zmätený. V jej hlase nebola žiadna emócia a aj tak, každé slovo bodalo do neho ako nôž.
... A vedľa v kuchyni, stará, unavená žena, so zlomenou rukou, ktorá práve doniesla ťažké nákupné tašky domov.... - Slová vyslovovala pomaly, sugestívne. .... Len mi tak napadlo, načo ste ešte na tomto svete? Aký zmysel má pre ľudstvo vaša existencia? Nič netvoríte, keď nepočítam špinavý riad, neporiadok a vlastné výkaly, tak nevidím jediný zmysel toho, aby ste tu boli. Premýšľam, ako dobre by sa žilo vašej mamke, keby vás s hlbokým smútkom oplakala a pochovala. Mohla by s láskou chodiť na cintorín oplakávať svojho jediného syna. Smútila by dlho, však matky to tak majú, ale časom by sa žiaľ zmiernil a ona by mohla prísť domov,popolievať kvety, uvariť si kávu, stretnúť sa s priateľkou .... už by nepotrebovala donekonečna obskakovať neschopného muža a samu seba ničiť. - Odmlčala sa a bol by prisahal, že jej v očiach uvidel akúsi spokojnosť. Akoby práve objavila riešenie a jej sa uľavilo. - Presne tak. Mali by ste umrieť.
Postavila sa, zasunula stoličku späť pod stôl a tíško odišla.
💢💢💢💢💢💢💢💢💢💢💢💢
Krutá suseda? Ako ste to vnímali? Aký pocit ste mali z jej slov?
V tomto príbehu som len chcela poukázať na to, že niekedy kruté slová človeka preberú skôr, ako chlácholenie, vyjadrovanie ľútosti a pochopenia, naciťovanie sa na životný osud "chudáka"(v tomto prípade invalida).
Ak by suseda zvolila krik, nadávky,urážky, veľmi ľahko by sa mohla dostať do slovnej výmeny, hádky, ktorá by v konečnom výsledku nič nepriniesla. Vyprovokovala by len boj a celý zmysel by sa kamsi vyparil.
Ak máme v okolí seba niekoho, s kým si nevieme poradiť, stále sa ľutuje a čaká, že ho všetci budú chápať, skúsme zmeniť taktiku. Nevravím, že by sme mu mali rovno povedať aby umrel (hoci niekedy to môže byť trefné), ale prestaňme mu držať stranu. Prestaňme na úkor seba, podporovať lenivca a "darmožráča". Prestaňme robiť ústupky. Určme si podmienky, za akých sme ešte ochotní pomáhať a podporovať, určme si termíny dokedy.
Nie je jediný dôvod, aby sme sa nechali využívať!
.jpeg)
Komentáre
Zverejnenie komentára