Len aby dobre bolo (príbeh)

Vek 4:     

      Triasla sa po celom tele, mama rýchlo naťahovala na ňu kabát, obúvala topánky. Ťahala ju za sebou dolu po schodisku. 

... Poď moja, ponáhľajme sa .... Povzbudzovala ju priškrteným hlasom. ....Chcem ísť spinkať ... ledva prepletala na svojich štvorročných nožičkách. V tomto čase bola stále v postieľke, nerozumela, prečo v takej tme musia s mamou ísť niekam a prečo idú len ony dve.

 ... Vydrž... zachvíľu... Mama ju ťahala ešte viac. Vybehli pred vchod. Nepríjemné jesenné počasie im preniklo aj cez vrstvu oblečenia. 

 ...Poď, trochu sa povozíme .... Usádzala ju na zadné sedadlo, zababušila do deky, pripútala. Netrvalo dlho a malá po niekoľkých minútach zaspala, ukolísaná  pradením motora.

Vek 6:

      Zobudila sa na krik a zvuk podobný  tlieskaniu. Okamžite jej srdiečko bilo ako zvon. Nastražila uši. Veľmi rýchlo pochopila, že otec je znovu s mamou nespokojný.

 ... Načo ťa tu držím v tomto dome? Si mi nanič! Nič poriadne nevieš urobiť! .... Posledné slová sprevádzal hrmot, vŕzganie posúvaných stoličiek .     

... Prosím ťa nekrič , zobudíš celý blok .... Mamin hlas bol ledva počuteľný a malá v ňom cítila plač.

 ... Nech počuje celý dom aká si žena ! Nech vedia, že si darmožráčka a úplne neschopná.... Tlesknutie. Jedno, potom druhé.... Malá už nechcela ďalej počúvať, zakryla si hlavu vankúšom a zadúšala sa plačom. Hnevala sa na mamu, prečo nepočúva ocka, prečo sa správa tak neposlušne. Však keby bola dobrá, ocko by bol milý a nekričal by na ňu. Ona ho počúva a nikdy na ňu nekričí.

Vek 8:

Vchádzala do bytu. Bol víkend, bola s priateľkami vonku. Blížil sa čas večere. Pravidlá v ich domácnosti boli nastavené presne a za každé porušenie prišiel trest.  Vzorne si odložila topánky na miesto, zavesila kabátik na vešiak, umyla ruky a vošla do kuchyne pomôcť mame prestrieť na stôl. Nerozumela tomu, aký obraz sa jej naskytol. Stôl so stoličkami boli posunuté pod okno, koberec, ktorý inak býval pod stolom, bol zasunutý v opačnom rohu kuchyne. Mama sedela pred chladničkou v podrepe, rukami si objímala kolená. Nevidela jej do tváre. Otec nebol v kuchyni. ... Mami? .... Ticho ju oslovila. V tom sa z vedľajšej izby vynoril otec. Vysoký, takmer dvojmetrový chlap, s rukami ako lopaty. Vlasy mal rozstrapatené a líca červené. 

... No len sa pozri na svoju matku! Neviem čo mala také súrne na práci.... človek maká celý deň ako otrok, aby ste sa mali dobre a madam nedokáže ani večeru načas pripraviť! .... Opovržlivo odfúkol.  

... Nože vstávaj! A nech tá večera je čím skôr na stole ! ... Zahromžil a vrátil sa do izby. Rýchlo začala upratovať kuchyňu, nech je stôl a stoličky na svojom mieste. Mama sa nehýbala. Keď už mala upravený aj obrus, začala pripravovať obrúsky a vtedy si všimla, že sa mama pomaly dvíha. Letný pohľad na jej tvár ju vystrašil. Pravá časť bola opuchnutá a pravá strana pier jej krvácala. Cítila len hnev na svoju mamu, že ho znovu zbytočne vyprovokovala a znovu musela byť potrestaná.

Dospelosť.

Vo svojich dvadsiatich rokoch sa vydala. Po škole sa  v zamestnaní zoznámila s vysokoškolákom, ktorý nastúpil v  rovnaký deň ako ona.  Na nástupnom dni sedeli hneď vedľa seba. Jeho obrovitá, mierne zavalitá postava, dobrácky úsmev v nej vyvolával pocit istoty. Ich známosť trvala presne rok, keď zistila, že je tehotná.  Celú svoju energiu sústredila na vytvorenie príjemného domova, len aby sa manžel cítil dobre, len aby všetko dobre bolo. Načúvala všetkým, aj nevysloveným, požiadavkám. Milovala, keď sa usmieval, spokojne sa uvelebil po práci na gauči. Prešiel rok, dva a ona bola v siedmom nebi, ako to v manželstve úžasne zvláda. "Takto si to mala robiť..." Viedla vnútorný dialóg s mamou, na ktorú bola celé svoje detstvo nahnevaná, že nedokázala urobiť tak málo a otca počúvať.

Keď mala ich dcéra tri roky, dohodli sa tri rodiny na spoločnom týždňovom pobyte pri neďalekom jazere. Ich zamestnávateľ vlastnil rekreačné chatky a prenajímal za nízke ceny zamestnancom na zotavenie, dovolenky, víkendové pobyty. Akosi podvedome sa ujala riadenia chodu celej spoločnosti, nastavila systém stravovania, oddychu. Ostatné dve ženy, to v pohode nechali na ňu a zatiaľ sa venovali deťom. Večer opekali, popíjali a až neskoro v noci, zahnali deti do postelí. Chlapi skončili pri kartách a tri ženy ostali sedieť pri ohnisku, popíjali vínko. Rozhovory sa  točili okolo bežných domácich tém, varenie, zaváranie, výchova detí. A zrazu jedna z nich spomenula:

... Počuli ste o Marcele? ... Bola to ich kolegyňa z podateľne. Tridsiatnička, nenápadná, útla žienka. 

... No kto by nepočul ! Celý podnik bol z toho hotový. Že sa ešte dnes dejú také veci!  Toto sa stať mne, letel by môj milovaný zo siedmeho poschodia aj s kuframi . ... Zastrájala sa jedna z nich a odpila ďalší dúšok vína. 

...Nikdy nepochopím, prečo ženy mlčky trpia takého tyrana doma. Prečo sa nechajú mlátiť! Radšej by som žila s malým v azylovom dome, ako s takým debilom. Však to chudák dieťa bude mať traumu na celý život.

Ona tíško počúvala ich debatu. Vedela, čo sa stalo Marcele, tak ako všetci. Po jednom víkende prišla do práce s rukou zabalenou v ortéze, tvár spuchnutú, oči zakrývala čiernymi okuliarmi. Nevedela sa pred ľuďmi skryť, lebo pracovala na podateľni a tak ju tam mohli všetci vidieť. Nevedela sa úprimne pripojiť do všeobecnej diskusie. Ona jediná dávala za vinu jej. Keby sa chovala slušne a robila všetko, aby bolo dobre, takto by takto neskončila.

Možno to zapríčinilo víno, že z nej mimovoľne nahlas vyšli slová : 

... Keby ho nerozčuľovala, keby si to nezaslúžila, tak by tak nedopadla.... V hlave ešte dodala ... ja som toho dôkazom. 

💢💢💢💢💢💢💢💢💢💢💢💢💢💢💢

Len aby dobre bolo ....

Nejako takto zjednodušene vnímajú deti zážitky zo svojho detstva. Je jedno na koho stranu sa postavia. Nemali by sa vôbec dostávať do situácií, aby museli byť postavené pred dilemu a voľbu, ktorého z rodičov mám mať rád viac, alebo menej a či vôbec. 

Hlavná hrdinka má jediný cieľ vo svojom živote. Dokázať, že keď všetko dobre bude, ona nikdy nebude musieť trpieť fyzickým násilím. Aj keď jej dcéra nikdy na vlastné oči nebude vidieť násilie medzi rodičmi, ona sama do nej výchovou vštepí poslušnosť, podriadenosť, neustálu kontrolu, či splní všetko presne tak ako je to dané, že nesmie nikdy vybočiť, stále pekne plniť príkazy a nariadenia. Totálna, nekritická poslušnosť, bez štipky vlastného názoru. Vychová z nej bezduchého človeka, ktorého celoživotným mottom bude ... len aby dobre bolo....

My rodičia to fakt nemáme ľahké. Nesieme si toho na pleciach z rodičovského prostredia veľa. Nevedome to prenášame na našich potomkov, ktorí to ďalej prenesú na svoje deti. 

Všetko je v poriadku a zdanlivo sa nič nedeje. Dokonca žijeme tieto životy v pomyselnom šťastí a láske. Dnešná doba však otvára mnohým ľuďom schopnosť cítiť , využívajú intuíciu. Intuícia, je prejav našej duše, ktoré presne vie, prečo sme na tento svet prišli a presne vie, čo  žijeme. V drvivej väčšine ľudí je tam veľký rozpor a tak intuícia a naše pocity, vrátane prejavov tela nám jasne dávajú najavo, že je niečo v neporiadku.

Preto nám všetkým, rodičom, držím palce, aby sme našich potomkov nevystavovali rozhodnutiam, ktorého z nás si majú vybrať. Deti prišli na svet zažívať lásku, šťastie a harmóniu a každá odchýlka z ich očakávaní v nich vyvoláva zmätok. Podvedome túžia tieto atribúty zachovať a prežívať a preto, sa začnú hnevať na toho z nás, ktorý zdanlivo toto narušuje.