Telepatia vo vzťahoch (príbeh)

   

  Buchnutie vchodových dverí. "Už je doma". Automaticky vstala z kresla a presunula sa do kuchyne. Počula ho vojsť do izby, neskôr pôjde do kúpeľne a napokon zavíta do kuchyne kvôli jedlu. Roky zaužívaná prax ich domácnosti.

      ... Ahoj... práve sa otáčala s tanierom a mierila ku stolu, keď ju pozdravil a sadol za stôl. Rozložil novinky, ktoré si cestou kúpil a začal čítať. Nechala ho tak a vrátila do obývačky dopozerať seriál. "Som zvedavá, či znovu nechá tanier s príborom na stole..." Už len pri tejto myšlienke jej stúpol tlak. "Nechápem, ako ho mohla matka takto vychovať a všetko robiť za nich. A ten jeho kurací mozog! Ani sa len nedovtípi, keď trieskam s tým riadom ..." Už ani nevedela, čo sa deje v seriály, už si išla to svoje, v tom svojom vlastnom svete. Nekonečné diely "nedokonalého" správania jej partnera. Po večeri sa vyvalí na gauč, oprie si ovládač o pupok a kým nepôjde spať bude hľadať čo ho zaujíma. "Neviem si predstaviť, že by som dokázala ležať v tak nemožnej polohe toľké hodiny." Opovržlivo pomyslela.

     Naschvál buchol dvermi, aby si uvedomila, že je doma a začala ohrievať jedlo. "Dúfam, že dnes už navarila niečo iné, lebo tretí deň nebudem jesť to isté." Zastrájal sa v duchu, ale vedel, že nebude mať odvahu niečo namietať, aby znovu nemusel počúvať jej trieskanie s riadom. Vydýchol si, obsah taniera nebol ten istý ako včera. Začítal sa do novín, ani si nevšimol, kedy sa prešuchla okolo neho do obývačky. Nakladal si do úst plné lyžice. "Hm, celkom dobré." Dojedol, slastne si odgrgol, odsunul stoličku a prešiel ku gauču. Ani len nedosadol a už bola na nohách a za pár sekúnd aj v kuchyni. Rázne zasunutie stoličky pod stôl. "Bože znovu toľko hluku." Zaúpel v duchu a zosilnil zvuk na televízore. "Zo dňa na deň je to s ňou horšie. Človek aby sa bál čo len pohnúť, aby jej znovu niečo nevadilo. Normálne mám strach sedieť uvoľnene na gauči, aby jej nevadilo, že som presunul vankúš trošku ďalej." Skontroloval svoju pozíciu, či je všetko na svojom mieste, či jeho telo nerobí zbytočne neporiadok. Vedel, že sa už do obývačky nevráti. Po večeri musela vždy všetko vyluxovať, odložiť, vyutierať do sucha. Väčšinou sa presunula do spálne a buď čítala knihu, alebo niečo sledovala na internete. Ukolísaný tichom, ktoré nastalo po jej odchode z kuchyne, začal driemať. 

     "Nemôžem, nemôžem...." Dookola jej mlelo v hlave.  V rytme znejúcich slov dávala do poriadku kuchyňu. "Ešte aj hluchý začína byť ! Ten televízor reve ako u bláznov!" Pozhasínala a otvorila kúpeľňu. Kým doposiaľ mala tlak 150/90, teraz jej vyletel na 200!!! Uterák na ruky hodený na umývadle!!! "Čo som komu urobila, že mám také omelo doma!" Vytriasla vlhký uterák a prevesila, cez tyčku nad vaňou, nech preschne. Medzi tým jej oči jastrili bystrým zrakom po každučkom detaile. Našťastie viac ich nebolo, ale pre istotu ešte otvorila WC. "Tak v tomto bola jeho matka asi dôkladnejšia." Spokojne zavrela dvere, keď nenašla záchodovú dosku zdvihnutú. Cestou do spálne zakopla o jeho neuložené topánky. 

"A máááám toho dosť!!!" Zvrtla sa na opätku a vpálila do obývačky.

... Mám ťa plné zuby! Už ma to s tebou nebaví! Odmietam byť otrokom tejto domácnosti! ...

V prvom okamihu si myslel, že prinajmenšom vypukol požiar, keď ho z driemot vyrušil nečakaný krik. V priebehu sekundy si prebehol v hlave udalosti od okamihu, keď prišiel domov až kým nezasadol na gauč. Pozoroval jej červenú tvár a mal naozaj vážne obavy, že to nedopadne dobre, keď sa neupokojí. Silno zaťaté zuby prepúšťali z jej hrdla veľmi zvláštnu farbu hlasu.

... Stalo sa niečo? ... Chcel pôsobiť čo najjemnejšie.

 ... Stalo sa niečo !?!?!... Sprudka odfúkla. ... Ty si fakt čistý ignorant! Ty si fakt neuvedomuješ, ako mi denno-denne ničíš nervy??? ...

Prekvapenie vôbec nepredstieral. Dostal sa do slepej uličky. Veľmi sa snažil prísť na to, čo urobil zle. Bol si dokonca schopný aj niečo vymyslieť, len nech už je pokoj. 

... Fakt ma mrzí, keď som ťa s niečím nahneval...

💢💢💢💢💢💢💢💢💢💢💢

Malý príklad telepatickej komunikácie medzi partnermi.

Aj z vlastnej skúsenosti môžem potvrdiť, že som určitú etapu svojho života žila týmto spôsobom. Celkom presne už neviem prísť na to, prečo som to robila. Buď som trpela sadomasochistickými chúťkami (lebo sa inak nedá vysvetliť, prečo mi robilo dobre sa nad všetkým rozčuľovať, všetko ofrflať, dosť často som menila aj objekty - deje, ktoré ma dostávali do vývrtky - však by bola nuda stále sa tlakovať kvôli tej istej veci a môj muž chudák nestíhal sledovať meniace sa trendy.) Alebo to bola lenivosť rozprávať a dať jasne najavo čo vlastne chcem.  Výsledkom boli hádky, nedorozumenia, neustále napätie. Fakt, ale fakt zlé obdobie. 

A stačilo tak málo. Jasne povedať čo chcem, čo by som bola rada keby sa stalo, urobilo. Uvedomiť si, že ani ja ani partner nemáme čarovnú guľu alebo jasnovidné schopnosti a nevieme, o čom ten druhý rozmýšľa. 

Partnerka z príbehu  roky nepovedala manželovi  aby riady po sebe upratal, ale radšej volila hromžiť a nadávať na svoju svokru, na manžela, namiesto toho, aby jedného dňa vyslovila všetky svoje priania a skonfrontovala ich s partnerom. Príbeh je jednoduchý, ale verím, že aj vy ste nie raz zažili situácie, keď ste sa nevyjadrili jasne a následne vznikli nedorozumenia. Len ste očakávali, alebo predpokladali a dokonca verili, že ten druhý sa dovtípi. Holt a nedovtípil 😉😊😉.

Nebojte sa v akomkoľvek vzťahu otvorene hovoriť o tom, ako to máte, ako to chcete, alebo ako by ste si to predstavovali. Skráti sa cesta vyjasnenia si postojov a názorov, bez zbytočných konfliktov.

Telepatia je nám zatiaľ málo prístupná, preto využívajme dar reči, ktorý od malička kultivujeme. Nech tie naše ústa nie sú len zdrojom prijímania potravy (prosím toto je vysielanie pred 22:00 😊😊😊), ale hlavne  komunikačným nástrojom pre vytváranie priateľských a zrozumiteľných vzťahov.

Hovorte, hovorte, hovorte....iba tak budete pochopení. Krásny deň priatelia.