Všetci máme tú svoju cestu (príbeh)

     

 Vyrastala ako najstaršia dcéra v rodine s tromi súrodencami. Dvaja boli chlapci a najmladšie bolo dievča. Dokedy jej pamäť siahala, vždy s niečím doma pomáhala. Nemala ani deväť rokov, keď už mala na starosti svojich mladších súrodencov. Bola medzi nimi ako generál, rozdeľovala prácu, dohliadala, aby sa urobila tak, ako bolo potrebné. Najmladšiu sestru všetci traja vrátane rodičov rozmaznávali. Narodila sa neplánovane. Medzi sestrami bol takmer osem ročný rozdiel. Otec bol vodič na kamióne, často nebýval doma. Matka pracovala v administratíve na miestnom výbore. Chod domácnosti bol nastavený a fungoval ako švajčiarske hodinky. Keď mala pätnásť, otec sa viac domov z cesty nevrátil. Počas jazdy zaspal a s kamiónom skončil v priekope, odkiaľ ho vytiahli už mŕtveho. 

     Matka túto informáciu nedokázala prijať. Bol jej celoživotnou láskou. Upadla do depresie a zo dňa na deň prestala riešiť situáciu v domácnosti, svoje okolie. Po roku striedavého liečenia na psychiatrii a doma, napokon skončila na invalidnom dôchodku. Starí rodičia jej pomáhali ako sa dalo, ale väčšina starostlivosti ostala na nej. Dokončila strednú školu a hoci túžila študovať pedagogiku a učiť deti, potlačila túto túžbu a zamestnala sa.  Z práce domov, udržiavanie domácnosti, kontrola súrodencov, či sa pripravujú do školy. Bratov povzbudzovala, aby študovali to, čo chcú. Sestra, rozmaznaná svojimi súrodencami sa veľmi štúdiu nevenovala. Milovala byť stredobodom pozornosti (však k ničomu inému ju ani rodina neviedla) a tak vyhľadávala spoločnosť mladých ľudí, rada sa zabávala v ich spoločnosti, viedla voľný život a tak už v pätnástich rokoch vyskúšala drogy, alkohol. Po prepuknutí sestrinej závislosti, znovu padla do kolotoča riešení problémov, starostlivosti o matku, domácnosť, prácu. Dávala si za vinu, že sestru neustriehla, že si včas nevšimla čo sa deje. 

      Prešlo pár rokov, oslávila tridsiate narodeniny. Sedela pri stole sama. Domácnosť bola tichá. Mama už druhý rok bola umiestnená v domove pre pacientov s dlhodobou starostlivosťou. Nikdy sa už nevrátila k zdravému vnímaniu života, žila si vo svojom svete, na rodinu vôbec nereagovala. Starý rodičia z otcovej strany sa pominuli a z maminej strany si žili svojim pomalým tempom na vidieku. Bratia žili v iných mestách. Sestra sa po úspešnej liečbe, dostala zo závislosti, ale ich vzájomné vzťahy sa už nevrátili do starých koľají. Ostala sama. Vzala do ruky pohár s červeným vínom a pripila vlastnému odrazu v skle okna. ... A ďalší rok za mnou. Nech sa ti darí ... Naznačila prípitok. Tridsať rokov za mnou, ktovie, koľko ma toho ešte čaká. Skúšala si predstaviť vývoj ďalších udalostí. Nevedela nájsť nič. Cítila sa sama, nepotrebná, nevyužitá. Nemala sa o koho starať, nikto nič od nej neočakával. Vôbec si nevedela predstaviť aký zmysel má ďalej pokračovať. 

      Ďalšie stereotypné dni. Tak predvídateľné! V práci jej vydaté kolegyne závideli, aký má úžasný život, že je sama, nikto jej nežerie nervy, je si sama sebe paňou. Každá jedna mala iba nepekné nazvania pre svojich partnerov, výpočet nekončiacich nezdarov a nepochopení v rodinách. Počúvajúc ich,  uverila, že je jej vlastne dobre. Však niečo pozitívne z ich strán počuť, bola úplná rarita. Máločo o sebe hovorila, s históriou jej života sa nikomu nezdôverila. Nepovažovala to za potrebné, veď sa nebolo čím chváliť. 

      Všetci súrodenci sa stretli o dva roky neskôr na maminom pohrebe. Všetko prichystala, zariadila všetky formality ohľadom pohrebu. Ceremónia prebehla vo veľmi komornej atmosfére. Zišli sa pri spoločnom stole a ona si clivo pripomenula, aké bolo v dome rušno pred niekoľkými rokmi, keď ešte boli súrodenci deťmi. Teraz sa rozpačito pozerali okolo seba, akoby sa báli jeden na druhého pozrieť. Nemali spoločnú tému, nevedeli odkiaľ začať. Odrazu sa opýtala najmladšia sestra :

... Ako žiješ? ... V očiach mala skutočný záujem. Po zaznení otázky, ktorú chceli aj bratia vysloviť, sa atmosféra začala uvoľňovať. Pohľad na ich najstaršiu sestru vo všetkých vyvolal výčitky svedomia. Na svojich tridsaťdva  rokov nevyzerala. Strápená, uťahaná žena, bez života a životnej iskry, zmierená so svojim osudom. Tento pohľad ich vrátil do liet, kedy sa o nich starala a podporovala ich. Práve tento stôl bol svedkom všetkých dôležitých okamihov ich životov. Tento stôl, táto izba boli svedkami zlomových udalostí. Nemusela odpovedať, všetci traja cítili ten obrovský dlh, ktorý voči nej mali, tú obrovskú obetavosť z jej strany. Necítili sa dobre. 

      Porozprávala im o svojom bežnom živote, netrvalo to dlho. Vyzvala ich, nech jej porozprávajú o svojich úspechoch, neúspechoch, túžbach, plánoch. Debata sa konečne rozprúdila. Ani si neuvedomila, kedy začala rozhovor sledovať s úsmevom na tvári. Všetci traja boli zdraví, v práci celkom úspešní a sestra sa priznala, že má priateľa a rada by s ním vytvorila rodinu. Bratia, zatiaľ slobodní si ju začali doberať a ona sa zrazu cítila ako člen skutočnej rodiny. 

      Keď zavierala dvere za posledným z nich, úsmev jej na tvári ostal. Sadla si znovu ku oknu a pozerala na svoj odraz. Nevidela ho, znovu a znovu si prehrávala rozhovor pri stole. Dobre som ich vychovala, zvládla som to. Úsmev jej ešte viac rozjasnil tvár. Rozlievalo sa jej teplo po tele. Všetko to malo zmysel a ďakujem, že som to dokázala. 

     Od pohrebu a po rozhovore so súrodencami, sa jej život začal meniť. Prichytila sa pri tom, že sa každý deň teší do práce, že ju rozhovory kolegýň zabávajú. Ani nie mesiac po pohrebe, sa jej do života priplietol malý psí oriešok, ktorého našla opusteného pri ceste so zlomenou labkou. Zabezpečila veterinára, nakúpila všetko potrebné. Bola to láska na prvý pohľad. Neskôr si zamilovala ich spoločné  prechádzky. Nikdy si nemyslela, že niečo podobné by ju vedelo napĺňať takým šťastím. Kolegyne v práci ju začali podozrievať, že si našla tajného milenca, keď sa tajomne počas dňa usmievala, zjavne bez dôvodu. Nepatrila medzi zhovorčivých jedincov, necítila potrebu hovoriť o sebe. Záhadne sa usmievala ďalej. Ani nie rok po pohrebe na jednej z prechádzok sa stala súčasťou malého incidentu neďaleko riečky, kde pravidelne chodila venčiť. Z ničoho nič sa ku nej prirútil stredne veľký pes, majiteľa nikde nevidela a tak reflexne zdvihla toho svojho do náručia, aby mu nebolo ublížené. Vlastným telom chránila toto malé stvorenie. Nahlas skríkla, dúfajúc, že sa pes zastaví a otočila sa bokom. Bol to okamih, keď ku ním dobehol, vyskočil a labami sa oprel o jej rameno. Začala cúvať, neprestávajúc kričať na psa. Terén nebol rovný. Zakopla a celou váhou sa zvalila na zem, stále inštinktívne chrániac svojho malého parťáka. Zacítila nepríjemnú bolesť v ruke, ale nevšímala si ju. Ostala v šoku, keď zrazu zacítila veľký jazyk na svojej tvári.

 ... Dora sprostá... prestaň! .... Nevidela nikoho, len začula udychčaný hlas. Pes ju konečne prestal olizovať a odišiel.

 ... Pani, ste v poriadku? .... Načahoval sa za ňou muž a pomáhal jej vstať. Nechala sa zdvihnúť a vtedy jej bolesť v ruke vystrelila až do mozgu.

      Výsledkom tohto incidentu bol začiatok prvého priateľstva v jej živote.

💢💢💢💢💢💢💢💢💢💢💢💢💢💢💢💢💢💢💢

      Životné osudy sú rozmanité. Niekto to má zdanlivo jednoduchšie ako ten druhý. Niekto zase brutálne ťažké. Niekto si pláva životom ani nevie ako, niekto si každý jeden krok musí doslova oddrieť.

      Dievča-žena nášho príbehu sa prispôsobila tomu svojmu "údelu" bez reptania, slovka sťažnosti, prijala nevyhnutné a postarala sa o rodinu. Svoj zmysel našla v starostlivosti o druhých. V okamihu, keď členovia rodiny odišli, zmysel života stratila. Jej pomoc bola vždy poskytovaná cez bezpodmienečnú lásku, ktorá nič nevyžadovala, nič nečakala na oplátku. 

     Jej úloha v tomto živote, bolo možno splatiť dlh ľuďom (ktorý vznikol v minulých životoch), ktorí tvorili jej rodinu a následne po jeho splatení nájsť spôsob, ako žiť radostný život. Nájsť nový zmysel života, ktorý by jej znovu rozjasnil deň. Neupadnúť do sebaľútosti, roly obete, ale práve naopak do role tvorcu. 

     Jej úlohou možno bolo, naučiť súrodencov vďačnosti a schopnosti súcitu. Nie len prijímať, ale aj dávať. 

     Je len na nás, ako sa vysporiadame so situáciami, ktoré prežívame. V jej prípade, mala rôzne možnosti ako svoj život žiť. Mohla sa vzoprieť a rodičom nepomáhať, mohla odmietnuť obetovať sa pre súrodencov a sama študovať čo chcela, mohla sa na sestru vykašľať a nevytiahnuť ju z problémov, mohla riešiť v prvom rade seba, mohla súrodencom vyčítať, čo všetko pre nich urobila, ako sa obetovala, čo všetko v živote nezažila. To všetko mohla a zároveň sa tým mohla odsúdiť do nekončiaceho kolotoča výčitiek, sťažností a pocitu ukrivdenosti.

     Jednoduchá cesta je síce krásna predstava, ale je to len predstava, ktorú by sme asi ani nechceli zažívať dlhodobo. Časom by sme nemali mať z čoho dobré pocity, lebo všetko by prišlo ľahko, bez úsilia, nevedeli by sme a nevideli rozdiel medzi tým ťažkým a medzi ľahkým. Všetci, čo sa sťažujeme na vlastnú strastiplnú cestu, poďakujme za ňu. Len vďaka ťažkostiam a ich zdolaniu, sme tým, kým sme. Len vďaka našim zaujímavým príbehom sme teraz takí hodnotní, inšpiratívni. 

     Dievča-žena v príbehu, mohlo ostať malomyseľné a apaticky prežívať zvyšok života. Kým bola v tomto nastavení a nič neočakávala, tak sa  jej presne to dialo. Nič zaujímavé jej do života neprišlo. Stačilo sa začať rozprávať so súrodencami, začať sa usmievať, tešiť a vesmír prihral najprv štvornohého priateľa (znovu sa mohla o niekoho starať), cez tohto priateľa sa dostať do prírody, začať sa hýbať, napĺňať bežný stereotyp novými zážitkami a napokon nájsť aj dvojnohého priateľa. 

     Základ je neostávať v ľútosti a v spomienkach. Čo sme prežili, je história, ktorá sa nezmení, keď budeme v nej zaseknutí. Čo sme vtedy urobili bolo to najlepšie, čo sme vtedy vedeli urobiť. Vďaka skúsenostiam sa teraz môžeme rozhodnúť inak a vytvárať si súčasnosť iným spôsobom.

Buďme v očakávaní zmien a nových pozitívnych zážitkov. Sprevádzajme sa  s úsmevom, radosťou a nadšením z každého pokroku a ďakujme za nové, čo k nám prichádza.

A tak nech sa nám to deje. 💙💚💛💜💜💛💚💙

PS: Vyzvala som nás, aby sme boli v očakávaní pozitívnych zážitkov. Možno niekto z nás teraz prežíva "ťažké" obdobie a predstaviť si niečo pozitívne príde priam nepredstaviteľné. Zamysleli sme sa niekedy nad tým, prečo to "dobré" sa nám predstavuje ťažko a to "zlé" ľahko? Je to len predstava! V čom je teda rozdiel? Prečo si volíme predstavu toho čo nechceme? (lebo neverím, že niekto vedome chce prežívať to "zlé"). Je to to isté - predstava. Rozdiel je len v našom rozhodnutí a viere.