Myšlienky (zamyslenie)

   

  O myšlienkach sa toho popísalo už dosť, ale stále registrujem okolo seba ľudí, ktorí si neuvedomujú dôležitosť kontroly vlastných myšlienok.

      Odkiaľ k nám myšlienky prichádzajú?

      Jednak sú to naše myšlienky a jednak myšlienky, ktoré nie sú naše.

      Ako to myslím?

      Predstavte si obrovský mrak, ktorý prekrýva celú našu zem a tento mrak v sebe ukrýva miliardy myšlienok, ktoré sú v ňom zachytávané každú sekundu. Sú to myšlienky, ktoré produkujú ľudia a oni sa nestratia, ale ako energetické zápisy sa ukladajú do tohoto mraku. Každá myšlienka má svoju špecifickú vibráciu. A my rovnako, v každom okamihu nášho dňa vibrujeme na určitej frekvencii (tá sa mení podľa našej momentálnej nálady a nastavenia). Rovnaké priťahuje rovnaké.

      Keď sme smutní, unavení, nesústredení, rozladení, vtedy sa naše vibrácie znižujú a tak si pritiahneme myšlienky s rovnakou frekvenciou. Odrazu nás bombarduje jedna nepríjemná myšlienka za druhou a keď si neuvedomíme, že je to len načítané z tohto mraku a začneme venovať pozornosť obsahu myšlienky, za krátky čas sa stratíme v analyzovaní a hľadaní riešenia, niektorí citlivejší sa dokonca vcítia a následne zosmutnejú, začnú cítiť ľútosť, beznádej. V čase, keď sa nimi zaoberáme, aj naše telo začne prejavovať známky nespokojnosti, či už bolením hlavy, únavou, nechuťou, bolesťou žalúdka.... Záleží od toho, aký dôkladní sme a či myšlienkam uveríme a následne sa necháme nimi zvalcovať.

     Vedomý človek si dokáže tieto myšlienky "upratať". Venuje pozornosť svojej intuícii - pocitom. Prijme myšlienku a uvedomí si čo "rieši" . Ak je to myšlienka súvisiaca so situáciou, v ktorej sa momentálne nachádza, je to evidentne jeho. V takom prípade sa rozhoduje, čo s ňou urobí. Ak vie situáciu vyriešiť a nájsť uspokojivý výsledok, tak sa jej venuje. Ak nedokáže nájsť riešenie, tak to nechá plynúť a nechá si priestor a čas. Je to najrozumnejší spôsob.

      Lebo čo sa môže stať?

      Ak rozmýšľame o svojich súčasných problémoch a "tlačíme na pílu", aby sme riešenie našli hneď a teraz, často skĺzneme vibračne ešte nižšie ako sme už boli doteraz. Z jednoduchého dôvodu. My v skutočnosti nehľadáme riešenia, ale dôvody prečo to nebude fungovať, ako sa to nedá, alebo čo nechceme. Na základe našich skúseností vidíme všetky príčiny, ako to nepôjde. Z nášho uhla pohľadu, z našej perspektívy nedokážeme vidieť tú obrovskú škálu príležitostí a alternatív, ktoré môžu byť ešte v hre.  Nevedomky si sami vytvoríme limity a obmedzenia.

      A vtedy nastáva tvorba.

      Do najväčších detailov si v mysli vyprojektujeme situácie, ktoré nechceme zažívať, podporíme to emóciami a dokonca budeme o tom hovoriť. A dielo tým dokonáme. Zhmotníme si opak toho čo chceme. Upriamujeme svoju pozornosť a míňame energiu na to, čoho sa bojíme. Iróniou je, že práve tomuto najviac veríme, dokonca vieme, že to tak je a bude. Je tam veľmi silná emócia. Vlastnú realitu si tvoríme vždy! Emócie sú nositeľom silnej energie a táto sila nedefinuje pozitívne, alebo negatívne. Stále je to len o tej sile. Keď si predstavujeme to, čoho sa bojíme a tvrdíme, že to nechceme, túto predstavu si vieme vizualizovať do najväčších podrobností (tak dôkladní sme pri našej tvorbe). Sme náchylní skôr uveriť nášmu neúspechu, ako úspechu.

      Ak už sme si tohto procesu vedomí, tak je len logické, že začneme tvoriť to, na čo sa tešíme, čo si prajeme a toto budeme emočne a našou vierou pestovať a rozvíjať. Je to len o uvedomení si, akú myšlienku riešime.

      Skúste si teraz na chvíľu "prejsť" vašu hlavu. Sledujte čo práve teraz rieši. Skúste sa hrať a skúmajte, či je to naozaj vaše a či si to vyžaduje vašu pozornosť, či viete "tému" vyriešiť, či máte na to dosah, či máte dostatok informácií. Ak je odpoveď záporná, povedzte si... ok, rozumiem o čo ide, ale nemusím to riešiť, lebo mňa sa sto netýka ... a viac sa k nej nevracajte. Keď sa objaví znovu, znovu si ju uvedomte a neriešte. (Príklad: Prečítali ste si príbeh a týranom psíkovi. Po niekoľkých hodinách vám znovu príde na rozum osud úbohého zvieratka a vy sa začnete cítiť zle, nahnevane, že neviete spravodlivo potrestať páchateľa,   dokonca si začnete vyčítať, že mu neviete pomôcť. Touto myšlienkou sa dá celkom dlho "zabaviť", ale v konečnom dôsledku to vo vašom živote nič nevyriešilo, len ste si spôsobili smútok. Namiesto toho stačilo vyslať lásku a súcit a vďačnosť, že sa našli dobrí ľudia, ktorí mu pomohli. Bodka. Ukončené. Bolo by to úplne niečo iné, keby to bola konkrétna udalosť, ktorá sa vás priamo dotýka a vy následne konáte.)

     Je to uchopiteľné? 

    Byť "veliteľom" svojej hlavy je úžasná vec. Byť jej otrokom je frustrujúce.

    Držím nám všetkým palce, aby sme nedávali dôležitosť každej myšlienke, ktorú zaregistrujeme a vždy rozhodli, či si zaslúži našu pozornosť, alebo nie. Len tak vieme žiť vedomý a radostný život.

A nech sa tak deje.💗💗💗💗💗💗💗