Každodenné telefonáty (príbeh)
"Petrík, ako sa máš?" Zuzana sedela za písacím stolom vo svojej izbe a počula mamu telefonovať s jej bratom štyridsiatnikom.
"A prečo s tým nejdeš za lekárom?" Káravý hlas premiešaný so strachom.
"Nebuď múdry! Len choď, oni ti povedia čo máš robiť a na aké ďalšie vyšetrenia máš ísť!"
Zuzana si živo vedela predstaviť brata, ako drží telefón čo najďalej od ucha, aby nemusel všetky ponaučenia, doporučenia počúvať. Denno-denne mu mama vyvolávala a dookola sa pýtala ako sa má, či bol u lekára, čo jedol, čo má nového. Prestala chvíľu vnímať o čom mama hovorí. Po chvíľke však spozornela.
"A prestaň na mňa zvyšovať hlas...... ale áno zvyšuješ..... však ja ti chcem dobre, preto ti radím ....!"
Pousmiala sa. V týždni minimálne trikrát týmto spôsobom ukončovali rozhovor.
"...nie nemáš pravdu! Ja som staršia a už som si toho preskákala dosť. S doktormi mám viac skúseností ako ty, tak ma len počúvaj! Všade na internete sa píše, aké je to nebezpečné! Dokonca aj v správach...."
Zuzana vedela, že do pár sekúnd to mama rozčúlene zloží a okamžite sa objaví v dverách jej izby. Ani nestačila domyslieť a už počula hlasný vzdych a zanedlho mama stála pri jej stole. Sťažka si sadla na váľandu.
"To je všetko Petrova vďaka! Si predstav ako po mne kričal!" Zuzana vedela, že brat po nej nekričal, ako to ona hovorila, len mierne zvýšil tón, alebo výraznejšie zdôraznil povedané. Často krát ho ľutovala. Mamina starostlivosť o neho nikdy neskončila. Ako malý mál vážnejšie zdravotné problémy, z ktorých sa v asi desiatich rokoch úspešne dostal. Mama akoby zabudla na ten čas a stále ho brala ako malé dieťa. Zastávať sa ho nemalo zmysel. Kedysi, v naivnej nádeji, že by ju vedela upokojiť vysvetlením, ako to brat myslel, sa mama na ňu vykričala, že ona s ním netelefonovala, tak nemohla to počuť. Teraz sa tvárila, že ju počúva a radšej nepovedala nič.
Zvyčajne po vydýchaní hnevu, mama odišla niečo robiť. Dnešok bol asi výnimka, pomyslela si Zuzana, lebo mama z váľandy vôbec nevstávala.
"A všetkému je na vine tá jeho žena." Nenávisť v hlase bola nespochybniteľná.
"Myslíš Olinku?" Zuzana bola prekvapená a zároveň zvedavá, čo mamu hnevá tentokrát.
"Koho iného! Keby bola starostllivá a normálna manželka, tak by ho už dávno vyhnala k lekárovi! Ju nič iné nazaujíma len jej robota. Na Petríka úplne kašle." Zuzana si predstavila, ako z jej úst prská jed. Nesúhlasila s jej názorom na švagrinú. Z jej uhla pohľadu ich manželstvo bolo priateľské, pokojné. Nikdy nemala pocit, že by si nerozumeli, žeby bolo medzi nimi akési napätie. Olinka mala prácu, ktorá ju často nútila cestovať a tak sa brat viacmenej staral o chod domácnosti, čo nebolo v dnešnom svete nič nezvyčajné. V ich vzťahu bolo skvelé aj to, že brat netrpel pocitom menejcennosti, že jeho manželka zarába viac. Čím však mlčky trpel, bola jeho starostlivá matka.
"A čo by mala urobiť? Keď raz Peter nechce, nemôže ho tam dotiahnuť za vlasy...." Len čo vypovedala, najradšej by sa nafackala. "Nesprávna taktika!" Reakcia prišla v tom momente:
"Prečo sa jej zastávaš?! Ani ku nám nechodí! Ešteže tú svoju panskú riť dvihne a príde mi zablahoželať na meniny a narodeniny! Inak by som ani Petríka nevidela!" Mama odpovedala "úplne" k téme, ktorú pred tým rozvila. Našťastie Zuzke zazvonil telefón a tak sa ospravedlnila a odišla z izby. Cestou z izby jej ešte hlavou prešlo: "Aj na Vianoce k nám chodí."
O pár mesiacov neskôr sa celá rodina stretla na "záhrade". Týmto názvom roky volali pozemok o rozlohe desiatich árov, s malou záhradnou chatkou. Pozemok priamo susedil s potokom, kde často Peter s otcom chytali ryby. Dohodli sa spoločne osláviť narodeniny a meniny, ktoré počas posledného mesiaca nevedeli spoločne osláviť. Navarili fazuľový guľáš v kotlíku. Nakúpilo sa pivo. Mama bola dobrá kuchárka, organizátorka a hlavne "dirigent". Pod jej taktovkou nikto nemusel trpieť pocitom zanedbania.Peter prišiel sám, Olinka sa mala pridať po obede. Nad ránom sa vrátila zo služobnej cesty, tak sa dohodli, že pár hodín si pospí a potom sa pridá.
"Prečo si sám? Nechcelo sa jej?" Mama jedovato položila otázky namiesto pozdravu. Peter znervóznel. Vynadal si v duchu, že mal ostať s Olinkou doma a mali prísť spolu.
"Príde po obede." Otrávene vysvetlil - nevysvetlil a hneď od nej odišiel. Cítil, že ho začala bolieť hlava a celkovo sa necítil dobre. Mala prácu, tak ho nechala na pokoji. Takticky zvolil nebyť v jej blízkosti.
Boli presne dve hodiny poobede, keď sa Olinka blížila k miestu rodinného stretnutia. V hlave preberala ešte podrobnosti k zmluve, ktorú pripravovala na pondelkové stretnutie a včerajšia služobná cesta slúžila na potvrdenie dobrých vzťahov medzi oboma stranami. Tešila sa na svokrin guľáš. Hneď ako si na neho spomenula, nahrnuli sa jej sliny do úst. So všetkými sa milo zvítala. Vychválila jedlo. Bola to úprimná pochvala. Po jedle sa začalo popíjať, rozvíjala sa príjemná debate. Svokra sa vždy pred nevestou chovala slušne, milo, pokojne. Málokedy povedala niečo, čím by sa jej dotkla a tak Olinku by ani vo sne nenapadlo, že má svokra na ňu úplne iný názor, ako si myslela. K okamihu prebudenia, sa blížila doslova pomalými krokmi. Chcela vôjsť do chatky, keď ju zastavil hlas jej muža ako sa s niekym priškrteným hlasom háda.
" ... ty s tým už fakt nikdy neprestaneš? Prosím ťa ! Nestaraj sa už do mojich problémov. Vyriešim si to kedy ja budem chcieť."
" Ty a tvoja žena ste dvaja nezodpovední hlupáci. Keď už ty nemáš kvapku rozumu, tak aspoň Olina by mala mať! Len to by musela byť niekedy aj doma!"
Olinka sa oprela o otvorené dvere. Tón, akým sa svokra vyjadrila na jej adresu, by len najväčšieho optimistu udržal v presvedčení, že to nebolo myslené až tak zle, ako to vyznelo. Vedela, a bola často svedkom ich telefonických rozhovorov. Za každým jedným bol Peter nahnevaný, rozladený. V poslednom čase ho stále bolela hlava a začal sa sťažovať na nepríjemné pocity v tele. Posielala ho k lekárom, ale povedal, že to má len z tých telefonátov.
"Celý deň mi je dobre a keď mama zavolá, tak už mi stúpa tlak, už ma začína bolieť hlava. To mám z mamy, toto mám povedať lekárom?" Snažila sa ho stále utešiť a dávať návody, ak si nebrať osobne, čo hovorí jeho mama. "To nedokážem! Nedokážem na ňu nereagovať!"
Olinka odišla od dverí a vrátila sa k vonkajšiemu stolu. Domov sa vrátili po zotmení. Nerozprávali sa, obaja boli zahĺbení do svojich myšlienok. Peter práve vchádzal do kúpeľne Olinka upratovala topánky do skriniek, keď sa Peter prudko chytil za hruď, začal sťažka dýchať a po niekoľkých sekundách odpadol.
Do nemocnice ho odviezla sanitka. Okamžite sadla do auta a išla za ním. Cestou zavolala Zuzane a oznámila, čo sa stalo. Bývala spolu so svokrou, tak sa rozhodla, že radšej zavolá jej. Mala neskutočnú zlosť na Petrovu mamu. Dávala jej za vinu manželov stav.
Stretli sa na chodbe pred izbou, kde bol Peter umiestnený. Ani sa poriadne nepozdravili. Po nejakom čase im lekár oznámil, že jeho stav je stabilizovaný, že prekonal slabý infarkt. Pri slove infarkt svokre navreli žily na krku, očervenela v tvári.
"Ja som to vedela! Ja som to vedela! Nemohlo to inak dopadnúť! A ty si to dopustila, aby sa toto stalo!"
Ako padla posledná veta, lekár, Zuzana a Olinka ostali ako zamrznutí. Lekár sa rýchlo rozlúčil. Zuzana ťahala mamu preč so slovami, že dnes sa tu aj tak nič nedá urobiť, že sa vrátia zajtra.
"Zuzi, potrebujem sa s tvojou mamou porozprávať. Pôjdeme dole do nemocničného parku."
Nebol to príkaz, nebola to prosba. Bol to jasný oznam, ktorému sa obe bez slova podriadili.
"Mami počkám ťa pri aute."
V parku bol drevený dlhý stôl a z oboch strán lavice na sedenie. Sadli si oproti sebe. Svokra sa konečne prebrala z krátkodobej straty kontroly.
"To čo si teraz tu dokazuješ?"
" Ešte raz zopakujte to obvinenie, čo ste povedali." Napätie a chuť svokre vylepiť zaucho po vypočutí obvinenia sa úplne vytratilo. Možno tú energiu celú vypovedala do požiadavky, aby sa spolu porozprávali. Teraz necítila nič, len neskutočnú chuť svokre povedať holú pravdu.
"Zopakujem ju tisíckrát. Ty si dopustila, aby takto dopadol!"
"Čím som to dopustila?"
"Nestarala si sa o neho. Mala si s ním ísť k lekárovi, aby sa na neho pozrel. Však už odkedy takto trpí! Vôbec sa okrem roboty o nič v domácnosti nestaráš." Vyliezal z nej jed a čím viac si dovolila, tým viac mala chuť z neho rozdávať.
"Tak už teraz rozumiem čo Peter cítil pri vašich telefonátoch. Však ako dobrý synáčik vás ani do zadku nemohol poslať a tresnúť vám telefónom, keď ste na neho takéto argumenty vyťahovali. Však vám sa ani nedá nič na to povedať. Chrlíte zo seba nezmysly, čo nemá žiadnu výpovednú hodnotu. Nedá sa argumentovať a toto Petra stále tak vytočilo. Po každom jednom telefonáte s vami, mu bolo vždy zle! Vám nikdy nedoplo, že keď na vás zvyšuje hlas, že niečo asi nie je dobre? Prečo ako milujúca a chápajúca matka ste dopustlili, aby sa rozčuľoval? Prečo ste sa nestarali o to, aby ste sa v pohode rozprávali? Prečo ste denne boli spokojná, že ste telefón skončili hnevom? Toto robí milujúca matka?"
"Ale ja som ho nechcela rozčuľovať, to on sa vždy paprčí. Ja mu chcem len dobre! Každý deň sa kvôli nemu trápim a rozmýšľam ako mu pomôcť." Sama seba dojala krásnymi myšlienkami, ktorým verila, ktoré naozaj prežívala.
" Kedy ho už konečne uznáte za dospelého? Kedy už konečne necháte na ňom, ako na chlapovi, že sa musí rozhodnúť a sám chcieť čo zo sebou robiť. On by možno k tomu lekárovi aj išiel, ale vy mu to toľko pripomínate, že on napokon z trucu , lebo inak s vami bojovať nevie, radšej nikam nepôjde, aby si aspoň niekdy dokázal, že môže konať slobodne."
"Rozprávaš hlúposti! Mužom je potrebné stále povedať čo a ako. A on je môj syn! On to musí akceptovať, že mám väčšie skúsenosti!"
Olinka zosmutnela. Uvedomila si, že nemá síl povedať to posledné, čo sa jej dralo na jazyk:
"Vy ste zodpovedná, že vás syn skoro zomrel a napokon zomrie, keď sa nezmeníte."
Nedokázala to vypovedať. Pochopila, že svokra to nikdy nepochopí čo sa jej snažila vysvetliť, nikdy syna nepustí spod kontroly, nikdy nepochopí, že on chce byť už konečne dospelý.
____________________________________
Veľmi smutný osud syna, veľmi smutný osud matky.
Matka sa nikdy nezmení, pretože je skalopevne presvedčená, že ako matka sa takto musí správať. Obavy o syna z detstva, keď trpel dlhé roky ťažkosťami, keď sa musela o neho starať oveľa viac, ako bežne matky robia, z nej vytvorili ustráchanú osobu, ktorá len keď ho bude mať denne pod kontrolou, len vtedy môže byť spokojná, že urobila všetko preto, aby sa jej syn mal dobre. Neschopnosť prinútiť syna robiť to, čo ona vidí ako potrebné a správne, v nej vyvolávalo agresivitu a hnev. Na podvedomej úrovni vedela, že už na neho nemá taký dosah, ako v čase, keď býval doma a o to väčšiu frustráciu pociťovala. Niekam ten tlak a tú negatívnu energiu potrebovala poslať a tak sa cieľom stala nevesta.
Jediný, kto tu môže urobiť zmenu je syn. Potreboval by si uvedomiť, že je dospelý chlap, ktorý sám rozhoduje o svojom živote. Potreboval by zmeniť svoju neschopnosť postaviť sa za seba. Ale nie cez hádky a nezhody, ale v pokoji. Zastaviť matku pri telefonovaní svojim jasným stanoviskom. Možno by to párkrát ešte bojkotovala, nesúhlasila a naliehala.
Napríklad slovami :
"Ďakujem za tvoje rady a názory. Mám však svoje vlastné a chcem žiť podľa nich. Nebudem sa ďalej o týchto veciach s tebou rozprávať, lebo sa v tom nezhodneme. Mám ťa natoľko rád, že si chcem naše rozhovory užívať a smiať sa. Rozprávajme sa o veselých veciach zo života a nie stále, denno-denne o tom istom."
V nejakom podobnom duchu opakovať dovtedy, kým by to neprijala. Možno následne môže zaviesť sám rozhovor na tému, ktorá je o niečom úplne inom.
V konečnom dôsledku, načo je potrebné denne s niekym hovoriť? Však nič nové sa počas dňa nemôže odohrať. Teda určite nie každý deň. Ale toto je na každom jednom z nás, ako to cítime a potrebujeme.
Jedno je však na zváženie. Ak tú potrebu máme a chceme toho druhého počuť každý deň, tak by to malo byť kvôli niečomu príjemnému, čo spestrí a vylepší deň nám obom. Telefonovať a každý deň sa rozčuľovať....hm... to mi znie fakt trošku zvláštne.
Prajem nám všetkým krásne vyplnený čas telefonovaním. Nech tie hovory dvíhame s očakávaním prijemných informácií, obohacujúcich a veselých.
Ak sa tak nedeje, v zmysle váženia si vlastného pokoja, v túžbe zažívať príjemné pocity, s láskou zastavme toho druhého a pokračujme tak, ako sa chceme vo výsledku cítiť.
A nech sa tak deje.
.jpeg)
Komentáre
Zverejnenie komentára