Komín (príbeh)

     https://soundcloud.com/hedviga-placintarova/pribeh-komin-m4a?si=a5a6bafa8bdf4552a491d56c5198b399    zvuková verzia

  Pred niekoľkými dňami sa muž rozhodol, že konečne zakúri aj do piecky v zadnej miestnosti. Nech sa izba trošku prehreje a zmierni sa vlhkosť.  Naša chalupa je postavená z kameňa. V rámci renovácie sme zachovali pôvodné komíny. Máme ich dva. Pred časom sme jeden trošku zrenovovali, ale práve komín v zadnej miestnosti je pôvodný. Pôvodní obyvatelia ho umiestnili do steny (múr má šírku 80 cm). Zaústenie piecky do komína je z izby, ale dvierka na čistenie sú z chodby a druhé na poschodí, kde mám šatník.

        Asi týždeň dozadu, manžel povyberal spoza dvierok napadané sadze, trošku komín s kominárskou štetkou prebehol. Spokojný, že je všetko pripravené. 

      Bola som práve na dvore, keď som si odrazu všimla, že sa z nášho domu začína dymiť. Ono by to nebolo nič nezvyčajné, keby ten dym nevychádzal zo zadných okien a za krátku chvíľu už unikal aj zo strešných. Vbehla som dnu a hľadala manžela. Začula som pohyb na poschodí. Cestou ku schodom som videla, ako z okolia čistiacich dvierok sa valí hustá hmla. Prebehla som na poschodie a otvorila dvere do šatníka, kde som nemala šancu nič vidieť, ani manžela.  Komplet celý dom sme mali za krátky okamih zadymený. Manžel hromžil, že ten komín musí byť ešte niekde upchatý, že nemá ťah.  Zbehla som do izby ku piecke a priškrtila prívod vzduchu a dymenie ustalo. Od stropu, asi meter, meter a pol stál dym a nevedeli sme ho z priestoru vytlačiť. Prievan nie a nie urobiť. Napokon nám pomohli ventilátory, ale "vôňa" údenej klobásy bola všade. Keď  už som nevedela byť ničím prospešná, tak som sa vrátila späť na dvor nadýchať sa čerstvého vzduchu a vyhnala aj psov. Tie psy sú fakt obetavé tvory. Keď som sa ich snažila vyhnať, kým som bola vnútri, tak  ani jeden nechcel opustiť zadymený priestor. Motali sa nám popod nohy a zavadzali. Mačky detto to isté. "Ešteže ste len siedmi." Pobavene som si pomyslela, keď konečne nasledovali svojho "vodcu" (teda mňa) na dvor. 

      Chodila som od okna k oknu a sledovala, či sa tá sivota konečne z domu vytráca. "Hm, tak čo teraz." Preletelo mi hlavou. Nemať možnosť vyhrievať zadnú miestnosť, bolo nepredstaviteľné. V zimnom období, by sme tam nemali ani desať stupňov.  Krútila som ústami. "Nooo, to je prúser." Samozrejme ego nenechalo na seba dlho čakať. "To bude komplikované...." Mudrovalo ďalej.  

      "Jasné, pre teba je všetko komplikované." Odpinkala som ho.  "Nestaraj sa, všetko bude v poriadku."  Od určitého času milujem sledovať jeho pokusy znepríjemňovať mi deň. Jeho pokusy navodiť vo mne strachy sú neuveriteľné. "To nebudeš nič riešiť?" Pretočila som oči. 

      "Jasné že nie. Čo som vari kominár? Ja sa do toho nerozumiem. Ale viem, že sa to vyrieši." Otočila som hlavu k oblohe. "Chlapci, čo všetku je tu pre mňa možné, s touto situáciou urobiť? Aké riešenie mám k dispozícii?" Párkrát som vyslala podobné otázky mojim zlatým "chlapcom". 

      "Vieš si predstaviť ako ti bude smrdieť všetko oblečenie v šatníku?" Neodpustilo si ego pripomienku. "A vieš že neviem? Ešte sa nám to nestalo." Zahrala som to na ľahostajnosť, ale keď som si predstavila, že by som mala fakt celý šatník oblečenia prať kvôli pachu.... no, bola to zaujímavá predstava. Verná svojmu nastaveniu, že v dualite máme vždy dve stránky mince, okamžite mi tam prišla dobrá správa: "Možno konečne budem donútená ten šatník preriediť." 

      To bola nedeľa. Chvíľu trvalo, kým sa pach vyvetral, ale bolo ho ešte mierne cítiť ešte pár hodín. V šatníku som nechala otvorené okno celú noc a ráno zapálila vonné sviečky a zavrela dvere.

      V utorok doobedu, mohlo byť asi desať, jedenásť hodín nám niekto spoza bráničky zvoní. Práve som písala na počítači, tak otvoriť išiel manžel. Za krátku chvíľu počujem jeho dupanie na schodoch a o pár sekúnd vykukla aj jeho hlava spoza múrika. 

"Prišli kominári, či nechceme prečistiť komín."

       Nikto im nevolal, nikto ich neobjednával. Oni sa len tak "náhodou" vyskytli pred našou bráničkou v utorok doobedu.. Len tak! Čisto náhodou si ich objednal sused, tri domy ďalej, kde mu frézovali komín a oni "náhodou" cestou od neho u nás zazvonili. Veľa náhod, však? 

       V dobrej nálade som veľmi nadšene vítala dvoch pánov. 

"Bolo to komplikované, však?" Zlomyseľne som sa vysmievala egu. Zaujímavé, nemalo slov.

Jo a šatník sa tiež sám od seba odsmradil. Nemusela som nič prať. Takže tak. 

___________________________________

Musím uznať, že tieto zázraky nie sú pre mňa ojedinelé a čím častejšie sa mi dejú tým viac som v stave VIEM, že je o mňa postarané. Nie verím, nie dúfam, ale VIEM.

Pomenovanie Boh, vesmír, univerzum, je mi také málo intímne, tak som to všetko už pred rokmi nazvala "chlapcami". Je mi to také príjemnejšie, také familiárnejšie, cítim sa v ich prítomnosti veľmi dobre. (A keď tak o tom premýšľam, neviem či som toto oslovenie "neukradla" mojej dlhoročnej priateľke, ktorá  o existencii "chlapcov" vedela od svojho narodenia. Ale je to jedno, "chlapci" aj moja priateľka sú veľkorysí a určite mi to nebudú zazlievať.)

Odporúčam každému na svete, aby sa nikdy dlho netrápil jednou vecou donekonečna. 

Odporúčam aspoň párkrát vyskúšať techniku odovzdania problémov "chlapcom" a nechať ich, nech pomôžu. 

Podmienkou však je, v momente odovzdania problému, prestať o ňom rozmýšľať.

Pretože!

Akonáhle začneme problém riešiť, vytvárame si víziu možných riešení sami. Dávame tam obmedzenia, hranice, limity a v tom okamihu to prestane fungovať. 

Lebo!

Práve to pravé riešenie je mimo tejto hranice, mimo tohto obmedzenia, mimo týchto limitov. 

My to však nedokážeme rozpoznať, pretože nemáme ten správny nadhľad. Nie sme schopní poznať celú množinu možnosti.  Zbytočne sa okliešťujeme a brzdíme.

Uvoľniť sa, zabudnúť na strachy a obavy a len vysielať otázky typu:

Čo všetko môžem ešte zažiť? Čo všetko sa pre mňa môže zlepšiť? Aké možnosti môžem využiť, aby...? Čo všetko je tu možné pre mňa, aby som vyriešila....? Čo mi táto skúsenosť má ukázať?

Otázka sa vám vyskladá aj sama, keď nastane konkrétny problém. Mala by však byť otvorená, nemala by v sebe obsahovať samotné riešenie, lebo sa potom o  otvorenú otázku nebude jednať.

(Napríklad pri mojom probléme s komínom: Mám postaviť nový komín? Mám volať kominára? Je nebezpečné komín nevyčistiť? - Tento typ otázok sa pýta na konkrétnu jednu vec a odpoveď je áno alebo nie. Takto to nefunguje.) Zapamätáte si to asi tak, že odpoveď na vašu otázku nemôže byť áno, alebo nie. 

Situácia s komínom bola z jednej stránky veľmi vážna, keby sa to stalo v noci a pomaličky by dym unikal do obytného priestoru, no možno by sme si už duchovno overovali z druhej strany. Na strane druhej (tým že verím, že je o nás postarané), zadymyli sme si dom vtedy, kedy to bolo "bezpečné" a kedy sme s tým vedeli niečo robiť. A koniec už poznáte. 

Prajem Vám, aby ste boli čo najčastejšie v pohode a na každú situáciu sa pozerali z oboch strán. Nech si dáte vždy šancu sa dopracovať  k umiernenejšej reakcii, alebo dokonca pokojnej a "triezvo"  pokračovali v riešení, alebo neriešení.

Pri vysielaní otázok si predstavte, že vám je všetko "u prdele", že nemáte žiadnu zodpovednosť, že to len tak vypoviete a nech sa "chlapci", Boh, vesmír, univerzum postarajú. 

Naša zodpovednosť začína pozorným sledovaním a vnímaním znamení, odkazov, ktoré budeme dostávať.

Krásny nezadymený deň prajem.