Moja láska Endy (príbeh)

     

    Nebolo ani šesť hodín ráno a Terka schádzala so svojim sedemnásťročným psíkom na rannú vychádzku. Nôžky mu už neslúžili a tak jeho staré telíčko s láskou niesla v náručí. Pri pohľade na jeho opatrnú chôdzu, ťažkopádne pohyby ju zabolelo srdce a  oči zaliali slzy. Vedela, že sa blíži čas, kedy sa s ním bude musieť rozlúčiť. Hrozila sa toho okamihu. Hrozila sa bolesti a smútku, v ktorých bude žiť. Pred dvoma dňami im veterinár oznámil, že jeho stav sa už nikdy nezlepší a nádor, ktorý mu už veľmi dlho rastie v brušnej dutine, zasiahol orgány a môžu každú chvíľu čakať, že umrie. Nechcela pripustiť, že sa to jej Endymu môže stať. Presvedčila lekára, aj všetkých členov rodiny, že sa Endy správa normálne, až na tú ťažkopádnu chôdzu. Že mu zatiaľ chutí jesť. 

        Vrátili sa spoločne domov. Poumývala mu labky a preniesla ho na jeho miesto. Ostal ležať a smutne na ňu pozeral. Pripravovala mu jedlo. Vždy, keď počul otváranie dvierok na chladničke, okamžite pribehol a netrpezlivo vrtel chvostíkom. Naložila do misky jeho mäsko, zvyšok vložila späť do chladničky a zavrela ju. Otočila hlavu a hľadala ho na mieste, kde ho roky nachádzala. Pri jej nohe s úsmevom na tváričke a nedočkavými očkami. Nebol tam. Ostal ležať na svojom mieste. Jeho oči na ňu nemo hľadeli. 

"Endy môj krásny, poď, budeme papať....", lákala ho, ukazujúc mu misku. Ani sa nepohol. Mierny náznak pohnutia chvostíkom, ale ten pohyb veľmi rýchlo ustal. Podišla k nemu a dala mu ovoňať misku. Priložila mu ju rovno k ňufáku. Odvrátil hlavu na druhú stranu a zavrel oči.

Chvíľu ho ešte núkala, ale videla, že nemá záujem. Počas dňa mu núkala jedlo znova a znova, ale nechcel. Vytlačil jazykom, keď sa mu snažila nasilu niečo vtlačiť. Striedavo plakala, modlila sa, prosila ho nech ešte vydrží, že si to bez neho nevie predstaviť. Unavená si ľahla vedľa neho a zaspala. Poobede ju prebudil manžel, keď sa vrátil z práce domov. Endy veľmi ťažko dýchal a jeho telíčko bolo skrútené v bolestiach.  Terka videla v jeho očiach neskutočnú lásku, akoby jej hovoril, že vydrží.... keď ho tak prosí. Zároveň vnímala jeho bolesť. Aj keď veľmi ťažko, ale súhlasila s manželovým návrhom, že ho ihneď odnesie na veterinu, nech mu niečo pichnú, aby sa tak netrápil. Obaja vedeli, že sa už domov s ním nevráti.

     Terka bola dlhodobo vypísaná. Od Endyho smrti prešli tri týždne. Tým, že bola stále doma, nechodila do práce, jej ho každé miesto v byte pripomínalo. Tri týždne v jednom kuse nariekala, nechutilo jej jesť, nemala chuť žiť. Manžel  sa už na to nevedel pozerať. 

"Viem že smútiš a je ti ťažko za Endym, ale mohla by si sa už trošku pozbierať. Všetci sme vedeli, že je vážne chorý a že už dlho nevydrží. Aj mne je smutno, ale žiť treba ďalej. Však sa pozri na seba ako vyzeráš. Takto to ďalej nepôjde. Vypýtal som si od Marty kľúče od ich chalupy. Odveziem ťa tam zajtra, ostanem s tebou cez víkend a ty tam ostaneš. Hory, samota ti pomôžu sa trošku spamätať. Nikdy sme tam neboli s Endym, tak ti ho tam nič nebude pripomínať."

Nemala chuť ani silu sa vzpierať, protestovať. Marta bola manželova sestra, ktorá chalupu veľmi často nevyužívala. Väčšinu roka strávila v zahraničí. Celý víkend spolu upravovali chalupu na dlhší pobyt, nakúpili dostatok potravín, aby sa nemusela ani týmto zaoberať a v nedeľu večer od nej odišiel.  Manžel jej následne vybavil zmenu adresy u obvodného lekára. 

Od prvého momentu, ako sa dostala do prírody sa jej nálada začala vylepšovať. Konečne sa vedela zhlboka nadýchnuť. Milovala sa prechádzať na boso po rannej rose. Počúvať šum lístia, spev vtákov. Pohľad na dennú, ale hlavne nočnú oblohu ju unášal do snenia a hlbokého vnútorného pokoja 

 Chalupa bola na konci dediny a v jej blízkosti neboli žiadne obývané domy.  Občas sa objavili turisti, alebo domáci, ktorí sa vybrali na vychádzku. Inak mohla vychutnávať samotu. Pôvodný plán bol, že tam ostane maximálne dva týždne. Manžel sa za ňou pravidelne stavil počas víkendov a keď videl, že nemá chuť na návrat do bloku, medzi štyri steny a dve hodiny vychádzok, tak súhlasil, že si ešte pobyt predĺži.

Bola nedeľa, práve vyprevadila manžela a zakývala mu. Vrátila sa do domu, že si uvarí čaj a ešte využije zvyšok denného svetla a posedí pred domom. Odrazu začula zvuk motora. V prvom momente si myslela, že možno niečo manžel zabudol a tak sa vracia späť.  Zaregistrovala, že auto sa prestalo približovať. Potom buchnutie dverí a zvuk motora sa potichu stratil. Chvíľu ešte napínala sluch a napokon tomu nevenovala pozornosť.

Na druhý deň, skoro ráno pobehovala naboso po tráve. Mala dobrú náladu, usmievala sa. Už si dovolila aj letmú spomienku na Endyho a konečne sa vedela aj usmiať. Zrazu začula mrnčanie, jemné zvuky. Stíšila sa a pátrala, odkiaľ ten zvuk prichádza. Obula si vsuvky a vydala za zvukom. Cestička od domu viedla do dediny na hlavnú cestu. Z miesta, odkiaľ včera počula zvuk motora, prichádzali zvláštne zvuky. Začala mať predtuchu, čo počuje a za čím práve ide.Netrvalo dlho a jej obavy sa naplnili.

V modrom igelitovom vreci, hneď vedľa cesty sa čosi hýbalo a mrnčalo. Rýchlo rozbaľovala, aby zistila, čo tam nájde. Boli to malé šteniatka. Bolo ich  šesť. Srdce sa jej rozbúchalo od rozhorčenia a spravodlivého hnevu. Rýchlo ich zobrala späť do chalupy. Zo šiestich sa hýbali ešte dvaja. Kým došla do chalupy a rýchlo ich povyberala, prežil už len jeden.  

Celý týždeň sa o neho starala, pravidelne ho kŕmila. V piatok, keď prišiel manžel, spoločne zašli do ďalšej dediny k veterinárovi. Ten ho odčervil, vyšetril a kázal prísť znovu o týždeň, lebo sa mu niečo nezdalo. Ubezpečil ich, že je inak v poriadku. Terka sa rozhodla ostať aj naďalej na chalupe. 

"Fakt sa nechceš už vrátiť?" , pokúsil sa ju ešte nalákať, ale odmietla. 

Pozerala psíkovi do očí a videla v nich Endyho, ten istý výraz, tú istú lásku. Bolo jej odrazu veľmi dobre na srdci.  Nosila ho na rukách a keď ho nemala na rukách, tak za ňou cupital na svojich malých nemotorných nôžkach. Vrátila sa jej chuť do života. 

Svoj pobyt si napokon predĺžila o ďalšie dva týždne, kedy bola objednaná na prehliadku k obvodnému lekárovi. 

Dva dni pred oficiálnych návratom domov sa jej psík , ktorého v duchu volala Endy, len pred manželom mu hovorila Boby, stratil.  Od obeda ho hľadala, vypiskovala. Nikdy sa jej nikam nezatúlal a tak nerozumela, kam sa stratil.K večeru už s plačom  hľadala na všemožných miestach, kde ešte doposiaľ nehľadala. Bezradne sa postavila na dvor a započúvala sa, či nezačuje niečo, čo by jej pomohlo. 

Z ničoho nič ju niečo nútilo ísť smerom, kde ho prvýkrát našla. Nerozmýšľala prečo to robí, ale počúvla sa. Po niekoľkých metroch sa zastavila pred járkom (týmto miestom dnes už párkrát prešla) a vtedy ho začula. Našla ho schúleného pod lopúchovými listami. Rýchlo sa s ním vrátila do chalupy, dávala mu piť, jesť..... nič nechcel.... a znovu ten pohľad.  

Začala ho objímať, túliť sa k nemu, bozkávať mu hlavičku.  Snažila sa mu znovu dať vodu a trošku mäska.  Nechcel nič.  

Živočíšne cítila, že sa s ňou lúči, že si počkal, kým ho nájde a že konečne môže v pokoji odísť. 

"Nieeee..... ."

________________________________________

Príbeh je skutočný, len dej, mená a priestor je úplne vymyslený.

Rozhodla som sa ho zdieľať z jednoduchého dôvodu.

Príbeh mi bol sprostredkovaný cez správu. 

"Terka" mi písala, že je veľmi smutná, že si myslela, že sa jej Endy vrátil a práve jej pred pár dňami umrel v náručí. Cíti sa potrestaná, lebo sa nevracia domov....cíti, že je to za niečo trest a podobné samotyranské reči.

Rozhodla som sa teda zdieľať tento smutný príbeh a na ňom ukázať, ako sa dajú  prijímať "rany" osudu. 

Terka to má nastavené tak, že za všetko sa viní. Všetkému na svete je na vine ona. Najnovšia situácie jej to potvrdí, že znovu sa jej stali "zlé" veci, lebo ona to tak vždy v tom svojom živote bude mať. Tomuto presvedčeniu žije, verí mu . Určite znovu upadne do depresie a potrvá pár týždňov, kým sa spamätá.

Po vypočutí jej príbehu mi napadlo pár vecí.

Nerozlúčila sa so svojim starým psím parťákom, pretože si myslela, že sa od veterinára ešte vráti späť. (Vedela, že sa nevráti, ale nechcela si to pripustiť. Nechcela ostať bez neho. A prípadným rozlúčením by musela uznať, že ich spoločný čas sa skončil.) Nevrátil sa. To, že neuzavrela túto kapitolu života, jej vesmír pomohol vyriešiť. Dal jej tú možnosť.  Prišiel jej do cesty malý psík s očami jej starého priateľa. Keby nebola na tom mieste, kde bola a nenašla ho, zomrel by v úbohých podmienkach spolu so svojimi súrodencami, ktorí nemali to šťastie a neprežili pobyt vo vreci. 

Mala pre seba a pre ich znovu stretnutie pár týždňov. S láskou sa o neho starala a poskytla mu maximálnu opateru a starostlivosť, akej bola schopná. Mohla si overiť, že je znovu schopná žiť a fungovať aj s iným psím priateľom, že znovu vie ľúbiť a venovať sa ďalšiemu psíkovi. To, že všetci máme ten svoj čas na zemi vymedzený je jednoducho fakt, s ktorým nikto nič neurobí. 

Situácia, ktorú prežila, ju učí nelipnúť na ľuďoch, zvieratách a na materiálnych veciach.

Učí ju, aby žila TU a TERAZ a užívala si každú chvíľu. S Endym, ktorý umrel vo veku, kedy väčšina psíkov umiera na starobu sa nič robiť nedalo. Smútkom si musíme prejsť všetci a tu pomôže len čas. Ale týraním si prechádzať nemusíme. Smútok postupne doznie. Samotýranie trvá dovtedy, kým si neuvedomíme, že dosť. 

Lipnutím na bolesti zo straty, sa odsudzujeme do pekla na zemi. Obnovovať si a umárať sa niečim, čo nevieme zmeniť, čo sa už nedá vrátiť je známkou toho, že ten človek ani nechce vyliezť z týchto pocitov.

Verím, že dostala krásny dar, že sa s Endym mohla rozlúčiť (ja naozaj týmto veciam verím). Dostala šancu svoj nekončiaci smútok zmierniť a týranie ukončiť.

Uvedomiť si, že úmrtie psíka nebolo žiadnym trestom. Však aj od koho? A prečo? Znovu mi prichádza na um viera v trestajúceho Boha. Keď je Boh láska a dal nám slobodnú vôľu, ako môžeme  nakladať so svojimi životmi, tak prečo by nás trestal? Aký by mal na to dôvod?

Z role obete je ťažko výjsť, ale nie je to nemožné. 

V tomto prípade, by bolo dobré sa naučiť na veci pozerať z viacerých uhlov pohľadu a nie len z tej negatívnej stránky. A tak ako ja vidím v jej stretnutí so šteniatkom požehnanie, tak ona vidí trest.

Cez tento príbeh som chcela ukázať, ako sa vieme stratiť v pocitoch, smútkoch.... 

Vieme sa stratiť až tak, že nedokážeme nič, aleže naozaj nič vidieť v pozitívnom duchu.

Nerobme si to. Keď to vezmeme len úplne logicky, že žijeme v dualite, ktorá je tvorená dobrým aj zlým, tak sakra začnime hľadať to dobré, keď už sme vkuse v tom zlom.

Žime dualitu! 

Chvíľu ochutnajme to zlé, aby sme vedeli, že toto žiť nechceme a hneď potom sa vráťme do toho dobrého, ktoré sa nestratí, ani nestratilo. Len otvorme oči a zbadajme ho.

A tak nech sa deje.