Väzenie II. (príbeh)

 

    Krásny jesenný víkendový deň vylákal množstvo rodín na vychádzku do prírody. Mirka s Ankou sa spoločne rozhodli tráviť sobotné poobedie v neďalekom lese. Zbierali šišky, zaujímavé konáriky a chystali sa vyrobiť jesennú výzdobu. Anka bola od malička veľmi kreatívna a vždy na niečom usilovne pracovala. Milovala vyrábať svietničky, aranžovať malé ikebany. Príroda jej vždy poskytla množstvo užitočného materiálu.

     Mirka ju s úsmevom pozorovala, ale duchom bola pri udalostiach minulého roka. Je tomu presne rok, čo odišla zo školy. Po vianočnom večierku a incidente, ktorého bola účastníčkou, sa rozhodla odísť. Ešte stále živo cítila obrovskú hanbu a poníženie, keď bola vypočúvaná na polícii. Mala pocit, že nielen spolužiaci z ich fakulty, ale celá škola vie, čo sa jej stalo. Kdekoľvek sa ocitla, cítila na sebe pohľady. Nenávidela pozornosť a už vôbec nemala rada byť jej stredobodom. Nevydržala a aj napriek protestom a nesúhlasu matky a zástupcov školy, odišla. Našťastie po gynekologickom vyšetrení bolo zrejmé, že neotehotnela. Aspoň malá úľava. 

     Od januára jej rodičia našli prácu na miestnom úrade, kde robila také dievčatko pre všetko. Vybavovala poštu, zariaďovala drobné nákupy, písala zápisnice. Práce mala každý deň dosť a bola za to vďačná. Lietala z jedného oddelenia na druhé, plnila príkazy viacerých kolegov. Vždy s úsmevom vyplnila všetko, čo od nej požadovali, nikdy nefrflala (však to ani nevedela). Poslušná a výkonná. Od kolegov si udržiavala odstup. Neustále sa bála, že niekto odhalí, príčinu jej odchodu zo školy. Ani si neuvedomovala, ako sleduje pohľady, či náhodou v niektorom z nich neuvidí čo len náznak odhalenia. Za úsmevom skrývala strach.

     Doma sa o udalostiach spred roka nerozprávali. Akoby sa to ani nestalo. Keď sa v ten deň prebudila na internátnej izbe, nevedela, čo si počať. Nič iné ju nenapadlo, len zavolať otčimovi. Počkala ho pred budovou internátu. Udalosti nabrali veľmi rýchly spád. Neočakávala od neho, že bude taký dôsledný, pozorný a empatický. Zariadil všetko, políciu, školu, lekára. Ona ako bezduchá bábka vykonávala všetko, čo jej povedal, presúvala sa tam, kam ju namieril. To obdobie bolo pre ňu zahalené tmou, cítila len pocit. Pocit poníženia a hanby.  Mirka po príchode domov nemala žiaden stret s mamou. Bola za to veľmi vďačná. Nezniesla by výčitky, krik a poúčanie. Pochopila, že v tom má prsty otčim. Prvýkrát, odkedy sa s mamou zobrali, k nemu Mirka cítila niečo veľmi podobné láske. Konečne ho uznala ako otca.

     Atmosféra sa v ich rodine po niekoľkých mesiacoch vrátila do normálu. Mirka po práci vykonávala všetky povinnosti v domácnosti ako doposiaľ. Teraz jej už mama nemusela nakazovať, kedy má byť doma. Mirka nemala žiadnu túžbu sa zdržiavať niekde inde. Nevyhľadávala bývalé priateľky. Žila len práci a rodine. 

"Vôbec nemáš v úmysle sa s ňou porozprávať?", začula otčimov hlas zo spálne. Práve vyšla z izby, že sa pôjde napiť vody. Zastala a počúvala ďalej.

"A o čom mám s ňou hovoriť?", mamin hlas bol tichý, ale cítila v ňom vzdor.

"Už je tomu rok. A ty si dodnes s ňou o tej téme nehovorila. Si predsa matka! Ja ako chlap a k tomu len otčim, čo mám k tomu povedať?", argumentoval. Mirka mu nebola ľahostajná, mal ju rád ako vlastnú dcéru a nikdy v živote nezabudne na ten moment, keď ju zúboženú našiel pred internátom. Stála tam ako malé stratené dievčatko. Neplakala, ale jej oči boli úplne mŕtve. Akoby stratila smer a s nádejou sa rozhliadala, či ju niekto vezme do bezpečia. Musel sa veľmi ovládať, keď tých troch faganov videl na polícii, aby ich nezbil. Fyzicky sa cítil zle, že jej nedokáže nijako pomôcť. Poznal svoju  manželku aj jej spôsob výchovy. Rovnako poznal jej históriu a pochopil jej veľkú snahu Mirku chrániť. Prvýkrát sa rozhodol zasiahnuť do  výchovy, keď jej doslova zakázal útočiť na Mirku, keď sa vrátila domov z polície. Ale prešiel rok. 

"Ja som ju varovala, že nemá chodiť na ten večierok !", z jej hlasu bolo cítiť hnev, "Čo si navarila, to si zjedla. Keby ma počúvla, nemusela by tak dopadnúť." 

"To nemyslíš vážne čo hovoríš!"

"A nemám pravdu?"

"Tu nejde o pravdu, tu ide o tvoju dcéru! Stalo sa jej a zažila niečo veľmi ponižujúce, bolestné. Ty ako žena tomu nerozumieš?", jeho hlas bol priškrtený, ale aj napriek tomu v ňom cítila zlosť a sklamanie.

"Ako jej mám pomôcť? Čo jej mám povedať? Mám ju chlácholiť, že to prejde, že sa nič nestalo?", začala byť bezradná, lebo ona naozaj netušila, čo by mala dcére povedať. Čo by bolo správne. Aké slová zvoliť, ako ju utešiť. Mala strach, že jej nevie pomôcť.

"Vôbec si si všimla, ako tvoja dcéra počas tohto roka žije? Len práca a domov, nič viac. Odpovedá iba na otázky. Tebe to vôbec nevadí? Alebo si konečne spokojná, že sa vrátila do roly poslušného dievčatka, ktoré robí všetko tak, ako si to ty predstavuješ? Má dvadsať rokov. Nemá priateľky, nemá žiadneho chlapca a ani nevyzerá, že po jej skúsenosti tak skoro niekoho bude mať. Uvedomuješ si, že si jej nikdy nedovolila žiť normálny život? Že si ju držala ako vo väzení?"

Mirke stekali po tvári slzy, ktorých si ani nebola vedomá. Otčimove slová ju vrátili do pocitov spred roka. Vrátila sa do izby, ľahla do postele a tíško vzlykala. 

-------------------------------------

Príbeh som rozpísala ďalej z jednoduchého dôvodu.

Na príklade správania Mirkinej mamy som chcela ukázať, čo spôsobí neochota postaviť sa zažitým situáciám.  Čo spôsobí ignorovanie pocitov a emócií, ktoré ostali zapísané v minulých zážitkoch.

Mirka, neskúsená, vychovaná tak, že nemá vlastný názor a ani životné skúsenosti. Jediné čo sa naučila, bolo poslúchať a keď bude dostatočne poslušná, tak bude akceptovaná, bude pochválená, nebude robiť problémy a okolie s ňou bude spokojné. Jediný jeden raz, keď si dovolila prejaviť vzdor, tak hneď, okamžite bola potrestaná a to s jedným z najkrutejších spôsobov pre ženu. Keď si to v svojej hlave takto poskladá, vyjde jej z toho iba jediné. Musí stále poslúchať, robiť to, čo jej povie matka aby znovu neurobila niečo nesprávne, aby znovu nebola potrestaná. Dokonca si bude vyčítať, že je vlastne sama príčinou svojho zážitku. Že urobila niečo zlé.

Základ, ktorý dostala v rodine ju môže odsúdiť na samotu. Nemusí nikdy prestúpiť tieň svojho strachu. Bude si donekonečna vyčítať, čo si svojou neposlušnosťou zapríčinila. Bude sa cítiť nehodná a možno aj "špinavá". Bude sa báť ďalšieho zranenia a tak radšej ani neurobí žiaden pokus, len aby bola v bezpečí.

Nejako takto môže ubolená myseľ dievčaťa fungovať.

Tá dospelejšia podľa veku je v tomto vzťahu matka.  Ale len podľa veku.  Sama má zranenia z detstva a z obdobia, keď ju sklamal Mirkin otec. Nespracované, potlačené. Ďalšie nešťastie, ďalšiu bolesť prežila, keď jej dcéra bola neľudsky zranená. Možno si aj sama vyčíta, že je príčinou dcérinho nešťastia, ale aby znovu netrpela, potlačí pocity a emócie hlboko v sebe a navonok sa tvári "tvrdo", odhodlane. 

Manželovi sa môže dokonca javiť ako necitlivá a pritom je citlivá až príliš. Aby prežila, nasadila si a vlastne nasadzovala si roky rôzne masky, aby to všetko prežila pri "zdravom" rozume.

Je veľmi dôležité sa v rodinách rozprávať. Akékoľvek nešťastie sa stane, je potrebné o tom hovoriť. Je potrebné zistiť, ako to členovia rodiny prežívajú, čo si o tom myslia. Nikdy to nezistíme, keď nebudeme klásť otázky, keď sa naozaj nebudeme zaujímať o vnútro našich členov rodiny. Viem, nie všetci to dokážeme. Vtedy sa nebojme vyhľadať odbornú pomoc. Nenechajme veci nedoriešené. To, že sa to potom s nami vlečie, celý zvyšok života je jedna vec. Druhá, že nikdy nebudeme môcť prežívať kvalitné partnerské vzťahy. A tretia, nie menej dôležitá, toto trápenie sa vždy usádza v našich telách a tichúčko čaká, kedy vypukne vo forme choroby.

Nerobme si to. Nerobme to svojim najbližším. 

Úprimnosť, komunikácie v úprimnosti a pravde, nepotláčanie minulých tráum, zvedomenie si toho, čoho sa  naozaj bojíme a desíme. Všetko musí ísť von, všetko je potrebné uzavrieť. 

Inak nebudeme mať šancu žiť znovu v radosti a šťastí.

Nezanedbávajme našich milovaných.