Väzenie I. (príbeh)

 https://soundcloud.com/hedviga-placintarova/vaezenie-m4a?si=51820674f8064aa582a6c2d6b8d39b4e

                                                               zvuková náhravka

  

   Odchádzala zo školy a bola smutná, že nemohla ísť so spolužiačkami do kina. Musela ísť po mladšiu sestru do družiny, zobrať ju domov a učiť sa s ňou. Nehovoriac už o tom, že sama musela vypracovať seminárku na zajtrajšiu hodinu.

     Pozerala na svoje spolužiačky, ako sa s chichotom od nej vzďaľovali a už čosi veselo preberali, čo už ona nepočula. Tak rada by vypadla a šla s nimi. Aspoň raz, len tak bez povolenia urobiť niečo, na čo mala chuť. Nešlo tu o film, lebo ten si vedela neskôr pozrieť na internete. Šlo tu o možnosť stráviť s nimi pár chvíľ mimo školu.

     Bola vychovávaná veľmi prísne. Mala už osemnásť rokov, ale zatiaľ si z tej mladosti veľa neužila. Čokoľvek chcela urobiť, musela sa dopredu vypýtať. Čas mimo domova mala presne vymedzený a doma musela byť vždy najneskôr o ôsmej.  Bolo jej často krát trápne priznať sa spolužiačkam, že ísť napríklad na diskotéku nemôže, lebo by jej to aj tak nebolo povolené. Preto sa radšej vyhovorila, že ju podobné činnosti nezaujímajú. Potom len závistlivo počúvala veselé príbehy, ktoré ostatné zažili a ona si len mohla domýšľať, ako by sa ona sama medzi nimi cítila.

     S Ankou, nemali spoločného otca. Mirka, vlastne svojho biologického otca ani nepoznala. Mama jej kedysi dávno vysvetlila, že ju opustil, keď ešte nebola na svete. Len nedávno, sa od svojej starkej dozvedela, že sa s ním spoznala  v práci, kde kedysi pracovala. Ani starká nepoznala podrobnosti. Mama jej tesne po dvadsiatich narodeninách oznámila, že je tehotná, aleže partnera mať nebude. Mirka si živo vedela predstaviť, že to mama v tom čase musela mať ťažké, pretože bola rovnako prísne vychovávaná ako ona sama. V duchu s ňou súcitila,  snažila sa jej rozumieť, chápala, že sa o ňu bojí, ale nebola z toho veľmi šťastná. 

    Mama sa vydala  pred desiatimi rokmi, keď už bola tehotná s Ankou. Mirka sa jej veľmi potešila, konečne mohla svoju samotu tráviť s niekym iným, ako len s knihami a učebnicami. Otčim bol nevýrazný typ človeka, veľmi tichý, nenáročný. Mirka ich vari nikdy ani nepočula hádať sa.  Nestaral sa do ničoho, ani do Mirkinej výchovy. Mama to zvládala sama. Riadila celý chod domácnosti, o všetkom rozhodovala a vo všetkom mala posledné slovo. 

     Mirka bola v poslednom ročníku strednej školy a s nádejou sa upínala na víziu jej odchodu z domu na internát. Plánovala študovať na vysokej škole mimo ich mesta. Pred mamou však nemala odvahu spomenúť, že si chce podať prihlášku práve na takúto školu. Mama jej školu už dávno vybrala, samozrejme v ich meste, aby nemusela platiť za internát a hlavne, aby ju mala pod dozorom.

     Jej nádej zhasla v okamihu, keď sa o tom mama dozvedela. Riadne na ňu nakričala, že sa bude správať tak, ako to ona povie, kým je pod jej strechou, kým je z jej chleba. Mirka, zase raz prijala rozhodnutie, ktoré sa jej nepáčilo a robila, ako jej bolo povedané. 

    Na vysokej škole, už tej voľnosti začala mať viac a veľmi rýchlo prišla nato, ako sa dá klamať, vymýšľať si, len aby si konečne začala robiť to, čo si doposiaľ nemohla dovoliť. Bola veľmi milo prekvapená, že jej mama na žiadne klamstvo neprišla, že uverila všetkému, čo povedala. Ako sa vraví, s jedlom rastie chuť, tak aj Mirka, sa nevedela nabažiť slobody, ktorú konečne začala žiť. Kdesi v jej vnútri stále blikalo svetielko, ktoré ju varovalo, že toto nemôže vydržať donekonečna, ale nechcela to brať do úvahy. Nechcela sa ochudobniť o to, čo konečne mohla zažívať.

     V rámci prvého semestra sa mali zúčastniť ich skupina na exkurzii, ktorá mala trvať štyri dni. Mame sa veľmi nepáčil tento nápad, ale napokon nepovedala nič a pustila ju. Medzi spolužiakmi sa jej od začiatku veľmi páčil Michal a mala pocit, že ani on nie je voči nej ľahostajný. Exkurzia im poskytla možnosť sa zo vzájomných pocitov vyznať a tak ako devätnásťročná mala svojho prvého chlapca a svoju prvú lásku. Mirka mala pocit, že sú jej vnútornosti v jednom kuse ako v plameni. 

     Pri jej prvom bozku mala pocit, že odpadne. Keď sa neskôr Michalovi zdôverila, že zatiaľ s nikým nechodila, pozeral sa na ňu prekvapene, ale nekomentoval to. Spočiatku sa mu jej neskúsenosť páčila, ale si neuvedomil, že jej neskúsenosť spôsobí, že ho začne svojou láskou a snahou sa mu zavďačiť a udržať si ho, obmedzovať a lepiť sa na neho, čo sa mu po krátkej chvíli prestalo páčiť. Ani nie po mesiaci, si začal vymýšľať povinnosti, ktoré mu bránili sa s ňou často stretávať. Mirka ako človek, ktorý bol vždy naučený poslúchať, poslúchala aj Michala.  Nebránilo jej to však v tom, aby využila každú možnú chvíľu v škole, aby bola stále pri ňom. 

     Blížil sa vianočný večierok a Mirka bola ako v siedmom nebi. Večierok, tak ako počula z dosluchu, sa vždy konal celú noc až do rána vo vysokoškolskom klube. Hľadala výhovorky a klamstvá, ako sa dostať z domu na celú noc a nič vierohodné ju nenapadalo. A tak sa rozhodla, prvýkrát povedať pravdu.

- Mami, v piatok idem na vianočný večierok do klubu so spolužiakmi. - Pri večeri utrúsila, akoby práve chválila dobrú večeru. 

- V poriadku. Kedy budeš doma? - Mama práve krájala rezeň.

- Možno až ráno. - Mirka ledva dostala cez hrdlo poslednú sústo, ktoré práve prehĺtala.

- Tak na to zabudni. O ôsmej budeš doma. - Mama ďalej krájala rezeň a položila ho Anke na tanier.  V jej hlase nezaznel jediný nervózny tón. Bol to len suchý oznam. Mirka cítila, ako ju oblieva zlosť. Silno stlačila v rukách príbor. Cítila, že sa jej oči začínajú zalievať slzami.

- Však sa to len o ôsmej začína. - Počula sa. Jej hlas znel odporne plačlivo. Vedela, že mama slabosť nemá rada a už vôbec nie bezdôvodný plač.

- Hm, tak vybavené, nikam nepôjdeš. Čo je také dôležité na vianočnom večierku? - Mirka prvýkrát v živote cítila, že mamu nenávidí. Prekvapujúce uvedomenie a zároveň obrovská chuť sa vyslobodiť z tejto neslobody. V jednom okamihu zahodila strach, rešpekt, návyky a spôsoby.

- Idú tam všetci! Vždy som musela byť doma, keď sa iní chodili zabaviť! Nikdy si mi nič nedovolila! Prečo mi to robiš? V čom som horšia, ako ostatní spolužiaci? Prečo ma stále zavieraš doma? - Hlas už nekontrolovala. Plač, krik, výčitky. Všetci traja pri stole nemo a prekvapene hľadeli na Mirku ako na prízrak. Dievčatko, ktoré doposiaľ plnilo všetky príkazy bez jediného slovíčka odporu, zrazu zdvihlo hlas a dokonca obviňuje vlastnú matku!

- Prečo by ma mali zaujímať tvoji spolužiaci? - Mama rovnako zdvihla tóninu svojho hlasu. - Žiješ v mojej domácnosti, tu platia moje pravidlá. Ak sa ti nepáči, môžeš odísť. Si dospelá. Tak sa o seba ako dospelá postaraj. - V maminom pohľade videla víťazoslávny záblesk. Bola si istá, že touto vyhrážkou ju úplne odrovná a donúti k poslušnosti.

Mirka sa postavila. Bez slova odpratala tanier zo stola, umyla ho a odišla z kuchyne. V prvom momente, chcela z domu újsť, ale si trpko uvedomila, že nemá kam. Okrem Michala nemala ani jednu blízku priateľku, s ktorou by stretávala. Celé telo jej vibrovalo zúrivosťou a keby ju nedržalo na uzde jej dlhoročné správanie, tak by určite niečo rozbila. Jej nenávisť bola nemerateľná. 

Do piatku spolu neprehovorili a v piatok sa Mirka vybrala na večierok. Bolo práve sedem hodín večer. Mama ju na chodbe zastavila a pripomenula, že o ôsmej musí byť doma.

- Asi to nestihnem. Ostanem tam do konca. - Neverila, že jej dokázala odporovať znovu. Práve v tomto okamihu, cítila k celej situácii úplnú ľahostajnosť a bolo jej srdečne jedno, ako to dopadne. Vedela len jedno, že na ten večierok musí ísť.

- Ak nebudeš doma o ôsmej, tak sa už ani nevracaj. 

Mirka sa ten večer prvýkrát opila. Opila sa tak, že nevedela, ako sa dostala na internátnu izbu, nevedela, kto ju tam odvliekol, nevedela, s kým každým tam bola a vôbec netušila, čo sa s ňou dialo. Niekedy okolo obeda, sa prebudila na obrovskú bolesť hlavy a bolesť na celom tele. V izbe ešte spali traja spolužiaci, všetci chlapci. Začala mať zlý pocit z celej situácie. Tušenie, ktoré ju celú premklo, sa premenilo na krutú skutočnosť. Odhrnula paplón a zbadala svoje holé telo, so známkami krvi na nohách a plachte.

XXXXXXXXXX

Príbeh opisuje tragické osudy v ženskej línii rodu.

Mirkina mama, nikdy neprekonala trpkosť vlastnej skúsenosti, čo v mladosti zažívala doma a neskôr skúsenosť s otcom jej prvého dieťaťa. Nikdy sa nepostavila svojej bolesti a smútku. Ostala v roly obete a strach, že by sa niečo podobné mohlo stať aj jej dcére, preklopila do chorobnej potreby kontrolovať ju, riadiť a obmedzovať.  Len aby nezažila to isté ako ona. Len aby bol jej život krajší, jednoduchší. Len aby ...

Vzala Mirke slobodu, vzala jej možnosť socializovať sa, nedala jej dôveru, donútila ju klamať a vymýšľať si. Cez svoj chorobný strach spôsobila, že ju jej vlastná dcéra začala nenávidieť. Čo je však najhoršie, Mirka sa nemala ako naučiť, základy života, pretože ju uväznila medzi štyrmi stenami, dovolila jej robiť len to, čo ona uznala za vhodné. Nenaučila ju robiť rozhodnutia, nedovolila jej popáliť sa a následne vedieť  psychicky zvládnuť problémy, ktoré by riešila. Naučila ju len jediné, poslúchať a byť bez názoru.  V okamihu Mirkinej vzbury, kedy už jej dcéra nevládala a hlavne nemohla ďalej akceptovať väzenie, bola do života vypustená bytôstka, ktorá o fungovaní reality nemala ani zdanie. Nepripravená, naivná, doslova hlúpa. 

To, pred čím ju matka chránila, sa jej stalo v oveľa horšej forme, akoby si matka aj vedela predstaviť.

A čo s tým teraz urobí, keď sa jej takto ranená dcéra vráti domov? Bude znovu plakať a nadávať na osud? Alebo nebodaj bude nadávať Mirke, že ju upozorňovala, aby bola doma o ôsmej? Že mala pravdu, keď ju pred nebezpečenstvom varovala? Koho bude viniť? Ako sa s tým vysporiada?

A čo Mirka? Jedno zranenie za druhým. Jej schopnosť žiť je na úrovni možno desaťročného dievčatka. Toto chcela jej matka? Toto bolo to, pred čím ju chránila?

A takto dokáže  nevedomý rodič zničiť svoje dieťa. Chce dobre a dosiahne pravý opak.

 Viem, kedysi nebola tak rozšírená "osveta" na odstraňovanie vlastných  zranení. Nebolo toľko dostupných informácií, ako začať rozumieť vlastným pocitom a emóciám. Našťastie, teraz je veľmi vhodná doba, aby sa ktokoľvek, kto príde na to, že mu terajší spôsob žitia nevyhovuje, že cíti smútok a nepokoj, mohol začať meniť, či už sám, alebo je množstvo spôsobov, ako to dosiahnuť.

Veľmi verím, že v dnešnej dobe sa už podobné situácie nedejú. Ale viem, že ešte dnes žijú ženy, ktoré si niečim veľmi podobným prešli a práve tie potrebujú svoje vnútorné zranenia pochopiť, prijať ich, aby  kvôli týmto zraneniam neubližovali svojim najbližším.

Zhodiť z pliec bremeno minulosti, s láskou prepustiť skúsenosti a konečne začať žiť slobodne, bez ťarchy. 

Nie je to jednoduché, ale je to možné.

     

      

     

-