A čo ešte? 8. Koniec (príbeh)
zvuková nahrávka:
Od výletu ubehli dva týždne. Veronika sa v nasledujúcu sobotu snažila spojiť s Ivetou. Nedovolala sa jej. Neskôr sa dozvedela, že je Iveta na maródke.
"Dnes Iveta nepríde?" Manžel si uvedomil, že je práve čas ich spoločných stretnutí. Sedel pred televízorom, ale zároveň si prezeral časopisy s nápadmi na rekonštrukciu bytov a domov.
"Netuším. Minulý týždeň bola vypísaná. Snažila som sa jej aj zavolať, no neodpovedala na zmeškané hovory." Odpovedala mu, ale zároveň bola zamyslená. Vnútorne sa naciťovala na svoje vlastné pocity v súvislosti s priateľkou. Poznali sa veľmi veľa rokov a nikdy k podobnej situácii nedošlo. Nepredpokladala, že sa Ivety ich posledná výmena názorov tak veľmi dotkla.
"Vieš, čo? Idem k nim. Potrebujem pochopiť, čo sa vlastne deje. Nechcem si vytvárať v hlave svoje vlastné projekcie. Chcem od nej priamo počuť, ako sa cíti a prečo ma vlastne odmieta. Potrebujem to skrátka uzavrieť." Vstala, že sa pôjde prezliecť.
"Nenecháš to, aby sa to samé nejako utriaslo? Možno je ešte stále na teba nahnevaná. Možno budúci víkend príde, akoby sa nič nestalo." Manžel sa ju snažil zastaviť.
"Necítim to tak. Však ma prinajhoršom vyhodí." Zasmiala sa. Kým sa prezliekla, vyšla z domu a zamierila do vedľajšieho vchodu, kládla si otázky, či bude v pohode s tým, keď sa s Ivetou už nebude viac stretávať. Úprimne si priznala, že ju má rada, zvykla si na ňu. ´Bude mi smutno za našim priateľstvom? Budem sa jej ospravedlňovať? Čo vlastne očakávam od tejto návštevy?´ Vstupovala do výťahu a zatlačila piate poschodie. ´Uvidíme.´
Zaklopala na Ivetine dvere. Po niekoľkých sekundách sa dvere otvorili.
"Zdravím. Poďte dnu, mama je v kuchyni." Miško ju v rýchlosti privítal a hneď aj zmizol. Veronika zavrela dvere, vyzula sa, zhasla svetlo a prešla za Ivetou do kuchyne. Už v chodbe počula hudbu a jemné Ivetino pobrumkávanie.
"Ahoj Ivet."
Iveta vaľkala cesto. Po Veronikinom pozdrave, sa prekvapene otočila.
"Kedy si prišla?" Opakom dlane si odhrnula vlasy z tváre. Veronika si všimla, že prvá reakcia, keď ju uvidela, bola radosť. Emócia sa však okamžite stratila a bola zakrytá maskou ľahostajnosti.
"Sadni si. Práve chystám štrúdľu s jablkami a makom. Urobím ti čaj?"
"Nie ďakujem, len pokojne pokračuj."
Veronika si sadla za kuchynský stôl. Atmosféra v kuchyni bola tak odlišná od ich bežnej pohody, že sama ostala prekvapená, ako sa jej hlava vyprázdnila a netušila, ako začať.
"Už ti je dobre? Už si zdravá?" Napadli jej odrazu otázky, ktorými dokázala prelomiť svoju chvíľkovú paralýzu.
"Od stredy som sa už vrátila do práce, ale priedušky ma ešte trošku trápia." Na dôkaz svojich slov, slabo zakašľala.
"Tak to som rada." Veronika sledovala svoju priateľku. Všetky jej pohyby pri vaľkaní cesta boli neprirodzené. Každému pohybu dávala prílišnú dôležitosť. Dávala si veľký pozor, aby sa na Veroniku nepozrela. ´Nemá zmysel predlžovať túto trápnosť.´ Pomyslela si Veronika v duchu a nahlas začala:
"Prišla som za tebou, aby som zistila, ako sa máš a hlavne, prečo si mi nedvíhala telefóny a nereagovala na zmeškané hovory."
"To ako je čo, moja povinnosť ti volať?" Ivetina prudká odpoveď Veroniku ani veľmi neprekvapila.
"Nie, určite nie. Ale predsa ma to zaujíma. Preto som si prišla po odpovede. Chcem to len pochopiť." Veronika odpovedala úplne pokojne a s láskou sa pozerala na svoju priateľku. Cítila bolesť v srdci a zároveň cítila, že tu sa ich priateľstvo ukončí. V očiach ju začali páliť slzy.
"Čo chceš pochopiť?" Ivetu jedovatý tón neopúšťal. "Na tom výlete už pretiekol pohár mojej trpezlivosti. Však sa pozri na seba, ako so mnou vždy hovoríš! Neustále mám pri tebe pocit, že som malé sopľavé dievča, ktoré nemá vlastný rozum. Na bežné veci reaguješ divne. Si ako robot, bez emócií. Veď s tebou si neviem ani poriadne zanadávať, keď ma niečo dobre naštve! Smeješ sa na veciach, ktoré mňa privádzajú k zúrivosti. Podľa teba, sú všetci ľudia dobrí! A tak to, do zadku nie je! Po rozhovore s tebou...vieš, čo nechajme to. Nemá zmysel čokoľvek hovoriť. " Iveta sa konečne ukľudnila a zaregistrovala Veronikin ubolený výraz. Masku ľahostajnosti a hnevu na krátky okamih odložila. V tom krátkom okamihu pripustila, že to bola vždy Veronika, ktorá jej pomohla vidieť veci inak, pomohla uveriť, že veci nie sú tak zlé, ako sa na prvý pohľad zdajú. Ale bol to vážne iba okamih. Znovu sa jej pred vnútorným zrakom odohrali podrobnosti posledného výletu.
"Vždy má zmysel hovoriť, keď sa tým vieme navzájom pochopiť. Je mi ľúto, že si sa tak cítila v mojej spoločnosti. Ospravedlňujem sa, že som ti spôsobila ťažké chvíle. Ver, že to nebolo mojim cieľom. Rešpektujem tvoje pocity. Stačilo len, pri našich stretnutiach, otvorene povedať, že nechceš počúvať to čo ti hovorím. Ja som však mala pocit, že sa ti veľakrát uľavilo a naše rozhovory ti pomohli netrápiť sa. Vyzerá, že som si to všetko zle vyložila." Veronika sa postavila. Dozvedela sa, čo potrebovala vedieť. Vyjasnili si svoje postoje, názory, pocity.
Iveta sa prekvapila, že sa jej priateľka chystá odísť. Nebola naučená, žeby to s ňou Veronika tak rýchlo ukončila. Odrazu pocítila v hrudi prázdnotu a strach. Nedokázala ju však požiadať, aby si sadla späť. Že jej uvarí čaj a neskôr môžu pokračovať v rozhovore.
"Ja už pôjdem. Prajem ti krásny zvyšok večera. A nech sa ti tá štrúdľa vydarí." Veronika sa s láskou usmiala na priateľku. Ich pohľady sa stretli. Veronika videla, cez Ivetine oči, jej láskavú, ustráchanú a nerozhodnú dušičku. ´Musím ju nechať ísť vlastnou cestou. Keď časom príde na to, že jej mám čo poskytnúť, tak sa možno ku mne vráti.´
Veronika odišla a Iveta ostala v kuchyni sama. Počula, ako sa zdraví Miškovi a zavierajú sa dvere. Ako omráčená si šla sadnúť za kuchynský stôl. Hlavu si oprela do zamúčených dlaní a netušila prečo, rozplakala sa. Maska silnej, spravodlivo nahnevanej ženy sa odrazu kamsi vyparila.
_____________________________________
Stať sa vedomým človekom je dlhodobý proces a dlhá cesta.
Na ceste k svojmu prebudeniu a rozpamätaniu (kým v skutočnosti sme, čo v skutočnosti dokážeme) nás sprevádzajú rôzni ľudia, s rôznymi úlohami.
Veronika bola v Ivetinom živote dlhé roky. Zo začiatku, možno boli na rovnakej "štartovacej" čiare. Obe však žili a pracovali na svojich životoch rôzne. Veronika, možno skôr rozpoznala, že sa jej život môže vyvíjať úplne inak. Možno sa skôr rozhodla, že veci, ktoré jej spôsobujú zlé pocity, už zažívať nechce. Dovolila si meniť svoju realitu cez uvedomenie, že sama je tvorcom. Iveta sa na spoločnej ceste niekde zamotala a uviazla v realite všedných dní. Strácala sa v "žabomyších" vojnách v práci, v problémoch, ktoré si vyprojektovala vo vlastných myšlienkach, v strachoch, ktoré jej práve tieto myšlienky nastoľovali a zahltili ju emóciami, ktorým veľmi dôkladne venovala pozornosť.
Veronika jej svojimi názormi a postojmi poskytovala možnosť, toto všetko vidieť. Poskytla jej inšpiráciu, ako riešiť "ťažké" časy v jej živote. Iveta, však ešte nedospela do rozhodnutia a chuti niečo na sebe meniť. Život, spôsoby, ktoré dôverne poznala, jej poskytovali komfortnú zónu, ktorej pravidlá ovláda a vie ako ich hrať. To, že popritom sa necíti dobre, žije v zlých pocitoch považuje za niečo bežné, čo žije väčšina jej okolia.
Veronikino správanie ju rozčuľovalo. Ako sama povedala, nevie si s ňou ani od srdca zanadávať. Podvedome vie, že si hnevom ubližuje, že je to úplne zbytočné a neproduktívne a hlavne, nerieši to vôbec nič. Ale je zvyknutá sa hnevať, nadávať, vypúšťať "paru" týmto spôsobom. Toto ju baví, na toto bola naučená a zvyknutá.
Hnev, ktorý cíti pri Veronike, je tiež len prejav jej tela. Duša vie, že Veronikin spôsob zmýšľania, jej prístup k situáciám je vhodnejší ako ten jej, ale ego, jej nedovolí, alebo bráni jej, aby to skúsila inak. Vzniká odpor, ktorý vyústi do nespokojnosti, podráždenosti, až hnevu. Zamaskovanie riešenia.
Odstup, ktorý si teraz dajú, poskytne Ivete priestor v ďalších životných situáciách na uvedomovanie. Je úplne predstaviteľné, že po niekoľkých týždňoch sa v mysli vráti k rozhovorom s Veronikou a nevedome začne aplikovať jej spôsob reakcií. Spomenie si, alebo sa v duchu opýta, akoby to riešila jej priateľka. A to bude len začiatok, aby sa k nej vrátila. Prežije a odžije si v praxi Veronikine návody.
A môže to skončiť aj tak, že bude "konečne" oslobodená od konfrontácií a bude si "slobodne" žiť ako väčšina jej okolia. Rovnako sa bude trápiť dennými problémami, každodennými informáciami z médií, v strachu a strese bude prežívať situácie, ktoré sa ešte neudiali, bude sa obávať o budúcnosť a bude brať za úplne samozrejmé, že je to tak, že to tak majú všetci.
Všetci, čo sa stávame vedomejšími, začíname sledovať, že sa niektoré typy ľudí od nás vzďaľujú, a nový typ sa k nám približuje. Je to normálny chod udalostí. Žijeme v nádhernom období, zvyšujúcich sa frekvencií, kedy všetci máme šancu si uvedomiť, čo chceme žiť.
Ostať ku všetkým bytostiam v láske je nevyhnutné. Zvedomovanie, čím a kým sme je umožnené každému, ale všetci máme rôzne cesty, rôzne spôsoby, ako sa toho chopíme.
Zo srdca nám prajem, aby sme na tej našej ceste, mali pochopenie pre každého, netlačili na nikoho, rešpektovali jeho tempo a spôsob. Nechali každému slobodnú voľbu, ako to chce mať. A vlastnými životmi im ukazovali, ako to máme my, a ponúkli im aj túto alternatívu.
Ak sa im to zapáči, tak pôjdu s nami. Ak sa im to nezapáči, pôjdu tou svojou cestou.
A tak je to v poriadku.
.jpeg)
Komentáre
Zverejnenie komentára