Pracant. (príbeh)

https://soundcloud.com/hedviga-placintarova/pracant-pribeh-m4a?si=8fa0d702751749d7ae45ea341e1d30b5

zvuková nahrávka

 Ivan sa vliekol do postele s nepríjemnými myšlienkami. Celý deň sa v práci hneval na kolegov, že sú leniví, nezodpovední. Nechcú vidieť, čo je potrebné urobiť. A nie len urobiť, ale hlavne poriadne. Odfláknu prácu a potom sa k nej donekonečna vracajú. Strácajú čas, ktorý by mohli vynaložiť na ďalšie práce. Rozčuľovala ho nelogickosť v ich rozmýšľaní. Neraz doťahoval prácu za kolegov, sem-tam, keď už bol veľmi nahnevaný, tak im aj niečo ostrého povedal, ale nebrali ho vážne. Zvykli si na jeho hundravú povahu a tak si ho len vypočuli a išli si to svoje. 

Kým si ľahol do postele, ešte v mysli riešil dnešný deň a srdce mu divo bilo. Nevedel ho upokojiť. Žena ešte niečo robila v kuchyni. Zložil hlavu na vankúš a privrel oči. Nebol mu dopriaty pokoj. Pred vnútorným zrakom videl pracovisko, prácu, ktorá ho určite počká dozajtra. Vedel, že nikoho nenapadne prácu dokončiť. Začal mlčky hromžiť na lenivých kolegov. 

V priestore spálne sa rozprestrela hmla. Objala Ivana okolo celého tela. Postupne menila farby. Z ľadovobielej, do jemne žltej, oranžovej, oranžovo-čevenej, fialovej.... Kaleidoskop farieb sa pomaly menil a v hmle prebiehal jemný pohyb. Ako jemné vlnky na hladine mora sa presúvali od hlavy k nohám a znovu a znovu. Ivan konečne zaspal. 

Hmla začala vysielať pokojné vibrácie do Ivanovho tela a snažila sa neutralizovať celodenné napätie. 

"Ivan, všetko je v najlepšom poriadku. O všetko sa postaráme, keď nám to konečne dovolíš. Už nemôžeš ďalej takto pokračovať. Už to v svojom tele nezvládneš. Ver nám, že ti pomôžeme. Pusť nás do svojho sveta." Hmla vysielala prosby do Ivanovho sna. Vety opakovala, akoby sa snažila preraziť hustú sieť myšlienok, ktoré Ivana neopustili ani v spánku. Hmla to nevzdávala, neúnavne vysielala pokoj a správy, kým sa Ivan nezobudil.

Ráno sa cítil o niečo lepšie. Ten pocit, však trval iba do okamihu, kým nevstúpil na pracovisko.

"Zase neurobili, čo som im povedal!" V okamihu mu stúpol tlak. Nemal po ruke žiadneho kolegu, pretože do práce zásadne chodil skoro o hodinu skôr ako ostatní. Pustil sa do práce, neustále hromžiac. Žalúdok protestoval, srdce nestíhalo. Ťažko sa mu dýchalo. Na obed si urobil iba kávu a šiel si ku nej na rampu zapáliť. Nemal náladu na nikoho. Ťahal cigaretový dym do seba v hlbokých nádychoch a prudko vyfukoval. Jedna cigareta, druhá a práve si chcel zapáliť tretiu, keď mu obrovská bolesť stiahla hrudník. Podvedome sa chcel zbaviť bolesti, prudko sa chytil sa srdce, skrútil sa. 

"Ivan, oddýchni si. Oddychuj. O nič sa nestaraj. Všetko bude v poriadku." Ivan sa prebral na zvláštny hlas v hlave. Nechcelo sa mu vôbec otvoriť oči. Tak dobre sa už veľmi dávno necítil. Akoby nič, okrem neho neexistovalo. Akoby nemal rodinu, prácu, priateľov, dokonca ani telo. Bol len on. On v ničom. Jasne si uvedomoval, že leží na posteli. Netušil kde. Netušil aký je deň. Pokojný hlas v jeho hlave, mu bol dôverne známy. Vedel, že ho pozná odjakživa. Vedel, že mu môže dôverovať. Nevedel prečo, ani sa nad tým nechcel zamýšľať, prečo má takú istotu. Jednoducho VEDEL, že to tak je. Pocit, by mohol pripodobniť pocitu, keď ležíme na nafukovačke a necháme sa unášať bezpečným prúdom vody. Nemusíme mať obavy, kam ideme, kam nás to nesie, lebo VIEME, že je to na sto percent pre nás v pohode. Nič sa nám nemôže stať. Tento pocit Ivan, asi ešte nikdy v živote nepocítil.

"Už ste sa prebrali?" Nad ním sa ozval neznámy hlas. Neochotne otvoril oči. Pohľad sa mu stretol s očami sestričky. Mala milý úsmev a kontrolovala mu prívod infúzie do ruky.

V nemocnici ostal pár dní a obvodná lekárka mu odporúčala zostať ešte doma. Prekonal slabý infarkt. Kým bol v nemocnici a veľa oddychoval so zavretými očami, cítil sa vynikajúco a dovolil si tento pocit naplno užívať. Všetko sa zmenilo, keď sa vrátil domov. Nebol veľmi stotožnený s práceneschopnosťou, ale na manželkino naliehanie napokon ustúpil. Prvé dni, si hľadal rôzne chlapské práce, aby sa nenudil. Veľmi rýchlo sa však unavil. Nebránil sa vylehovaniu v posteli, pretože vedel, že znovu sa bude cítiť príjemne. 

Tretí deň, po návrate z nemocnice, práve oddychoval na posteli a na chvíľu zadriemal. 

" ... dovoľ nám to. O všetko je vždy postarané. Nemusíš sa ničoho báť. Nauč sa nám dôverovať." Začul hlas, akoby sa práve naladil na stanicu, ktorá už nejaký čas vysiela, ale jemu sa len práve teraz podarilo nájsť tú správnu frekvenciu. Hlas sprevádzal pokoj v celom tele a na jeho povrchu ho šteklilo jemné mravčenie. 

"Preskakuje mi?" Vnútorným hlasom položil otázku a fakt si myslel, že mu preskakuje. Neotvoril oči, bol zvedavý, čo sa bude diať.

"Sme šťastní, že nás konečne počuješ. Roky sa snažíme s tebou skontaktovať. Roky sa ti snažíme pomôcť." Ivan sa prudko posadil. "Mne fakt preskakuje." Rázne sa postavil a  rozhodol sa urobiť poriadok na balkóne. Nedovolil si pripustiť, že sa mu niečo podobné naozaj stalo. Zakázal si o tom premýšľať.

Vrátil sa do práce a stačilo pár hodín a bol presne tam, kde aj pred tým. Prešlo pár dní a zlé pocity pred spaním, ale aj počas dňa sa vrátili. Zlá nálada, nervozita sa vlastne ani nemali s čím striedať, keďže dobré pocity v práci vôbec nehrozili. Manželka mala veľkú snahu držať Ivana pri zdraví a podsúvala mu rôzne motivačné knihy, sama s nim viedla rozhovory, aby prestal brať všetko smrteľne vážne, nech sa toľko v práci neangažuje, však je tam vedúci a iní, ktorí sú zodpovední za chod prevádzky. Odbíjal ju slovami: "Ale mne to nedá. Keď vidím, ako je to odfláknuté, tak ma ide šlak trafiť!" Odpovedal vždy v podobnom nastavení. Manželke bolo smutno, keď si uvedomila, že ho nedokáže zmeniť. 

Prišiel večer a Ivan si znovu raz ľahal do postele s búšením srdca. Hmla sa verne rozprestrela nad jeho telom a vysielala upokojujúce vibrácie, aby ho ukolísala do sna. Ivanovi sa prisnil veľmi živý sen. Bol v práci a sedel na paletách, pozerajúc na kolegov. Vykonávali prácu, ako každý deň. Ivan si jasne uvedomil pocit, že ho vôbec nerozčuľuje spôsob, ako pracujú. Len to pozoroval. Žiadny hnev. Nechcelo sa mu ani vstať a vôbec ho to ani nemrzelo. "Ako sa cítiš?" Prekvapil ho hlas z priestoru. Bral to ako samozrejmosť, že ho započuje a pritom nemusí nikoho vidieť. 

"Je mi fajn. Ale viem, že je to len sen, tu si môžem dovoliť nechať to tak." Potešil sa, že si to vedel zdôvodniť. "Tu mi nemusí na ničom záležať."

"A prečo ti až tak musí záležať na práci v reálnom živote?"

"Lebo som vždy viedol taký život a štve ma, keď ľudia sú ľahostajní a nerobia veci tak ako majú."

"Že nerobia veci tak, ako to chceš ty." Hlas bez tela ho provokoval.

"No áno, lebo tak by mali robiť všetci, aby sme si navzájom pomohli a v konečnom dôsledku si prácu spoločne uľahčili." oduševnene hájil sám seba.

"Keby všetci makali ako ty, tak by všetci skončili s infarktom. Nie veľmi sľubná perspektíva." Provokácie neprestávali. 

"Práve že nie, keby všetci makali, tak by nebolo toľko práce." 

"Ver tomu, žeby bolo. Naučení ste stále prekonávať sami seba. Vyčerpať sa. Udrieť a zničiť svoje telá. Prekonávať stále ťažšie méty. Ten, kto to vzdá, alebo už jednoducho nechce, tak sa stáva v ľuďoch ako si ty, tŕňom v oku, a aby sa veci urobili, tak na úkor vlastného zdravia, doťahujete za tých, čo už s vami nechcú súťažiť."

"To je čo za logika? To všetci máme byť lenivci? Nezodpovední?" Pobúrene sa Ivan bránil.

"Všetci robte len toľko, za čo ste zodpovední, len toľko, čo je pre vás únosné a robí vás spokojnými. Robiť všetko najlepšie ako vieme, neznamená robiť zákonite viac."

"Ale ja som práve tohto vyznávačom. Robím všetko najlepšie ako viem a preto ma žerie, že to ostatní tak nerobia!"

"A čo ak aj oni robia všetko najlepšie ako vedia? Čo ak si uvedomujú, že to viac, čo by podľa teba mali urobiť, by im už spôsobovalo nevôľu, nechuť, dokonca choré telá? Prečo si myslíš, že to čo ty považuješ za najlepšie, že to tak majú aj tí ostatní?"

Ivan sa prvýkrát vážne zamyslel.

Na druhý deň v práci, začal kolegov pozorovať. Pracoval na svojich úlohách a popritom sledoval aj druhých . Občas v hlave započul: "Dovoľ si len pozorovať. Nehodnoť. Len pozoruj." Tesne pred odchodom, sa vrátil skontrolovať, ako skončila dnešná práca. Videl kopec vecí, ktoré by bolo možné ešte dotiahnuť a srdcu sa pomaly, ale isto zrýchľovalo tempo. "Dovoľ si len pozorovať. Za všetko toto si ty zodpovedný? Je to tvoja povinnosť?" To, čo mu hovorila aj manželka, že nie je za všetko zodpovedný, a že sú tu na to vedúci a iní, ktorí majú o týchto veciach rozhodovať a riadiť. Nie veľmi stotožnený s výsledkom, ale predsa dokázal odísť z práce a nedotiahnuť veci za druhých.

Zo dňa na deň, dokázal pár vecí zo svojich zažitých zvyklostí pustiť. Zvykol si na vnútorný hlas a po niekoľkých mesiacoch s radosťou uznal, že sa cíti oveľa ľahšie.  

_________________________________

Ivan, precízny, zodpovedný, pracovitý. A hlavne premotivovaný pracovník. 

Dobrovoľne si preberá na plecia veci, ktoré s jeho pracovnou náplňou nemajú nič spoločné. Viem, si celkom dobre predstaviť, že kolegom svojou pedantnou povahou ide riadne na nervy a zároveň, že ho využívajú, pretože vedia, že verný svojej pracovitosti a precíznosti, dotiahne  práce dokonca.

Možno aj vedúci pracovníci v duchu tlieskajú, že majú takého obetavého kolegu. Možno o tom ani netušia, len vidia, že je práca stále dokončená a v požadovanej kvalite. Na druhej strane môže Ivan trpieť nedostatkom vďaky a ocenenia, že si vedenie nevšíma jeho ochotu a usilovnosť. 

Ak by to "šturmovanie" vykonával v príjemných pocitoch, teda by mohol definovať, že ťahať za druhých a pracovať tvrdo, je jeho životným poslaním, tak by bolo všetko v poriadku, pretože by mal z toho dobré pocity.  Ale v príbehu to vyzerá presne na opak.

Nespokojnosť, zlosť, zlé spanie, neschopnosť vypnúť a oddýchnuť si. Všetko zlé pocity. Ivan je nevedomý človek,  príklad robota, ktorý spoľahlivo beží v kolotoči naučeného. V snahe byť ocenený, robí viac , ako je pre neho vhodné a zvládnuteľné. Ono, by to napokon aj zvládol, ale energeticky sa vyčerpáva neustávajúcim pocitom nespokojnosti s druhými. Chýba tomu všetkému radosť.

V príbehu opísaná hmla, predstavuje svet, ktorý si veľa ľudí ešte nechce pripustiť. Keď aj o tom máme povedomie, nedokážeme tak naozaj uveriť a hlavne VEDIEŤ, že to tak je.

Nikdy nie sme sami, pretože to ani podstata nás samých neumožňuje. Stále je tu s nami vyššie Ja, teda my sami, ale z väčšej  perspektívy. (Samozrejme aj majstri, učitelia, sprievodcovia a anjeli.) 

Priznám sa, že som roky nevedela pochopiť, ako nám môžu pomôcť, keď sú nehmotní, keď ich nevidíme, keď sa ich nedokážeme dotknúť. Až časom som si uvedomila, že práve vďaka nim, sa dostávam do pokoja, ich vibrácie lásky, nabíjajú naše telá. Trénovaním, ako utíšiť myšlienky, som vytvorila priestor pre ich odkazy. Nemusia byť nutne v slovnej forme, ako to mal Ivan, ale je to hlavne vo forme pocitov. Naša duša a naše vyššie Ja sú jedno, len oddelené závojom zabudnutia.  Prepojenie tam však vždy je a bude. To, či bude úplne otvorené, alebo iba  jemné, záleží na nás, ako veľmi sme ochotní veriť, že to tak je. 

Na začiatok stačí, prijať, že sme vo vesmíre, ktorý nás miluje a vždy sme obklopení energiami, ktoré nás podporujú.

V čase najväčších strachov a obáv, keď už ste všetky vlastné pokusy vyčerpali a upadáte do beznádeje, skúste len, všetko odovzdať vesmíru a priateľským sprievodcom. Zadajte zámer, a buďte šťastní  z vedomia, že všetko je hotové, všetko sa pre nás už pripravilo a dokončilo, len chvíľu trpezlivo počkajme. Buďme šťastní a s radosťou očakávajme, kedy sa to udeje. 

Buďme šťastní! 

Toto je jediná práca, nemiešať sa do práce vesmíru. 

Je to pre bežných ľudí dosť ťažké, lebo sme naučení, do všetkého pchať svoj všetečný nos. Tu nám napadne riešenie, tu ďalšie. A pri tom úplne zabudneme, že len pred niekoľkými dňami sme boli úplne na dne, nevedeli sme kam ďalej ísť, čo vykonať, ako si poradiť. Evidentne sme vyčerpali vedomosti našej bubliny. Tak prečo nedáme šancu, tentokrát vesmíru, nech si to zariadi teraz podľa seba. Nechajme ho, nech nám dokáže, ako sa o nás postará, aké nápady, podnety pošle.

Verme mu a nemiešajme sa mu do práce. Tí, čo ešte stále pochybujete, vyskúšajte to na bežných veciach, na maličkostiach. V tomto prípade vám asi nebude tak záležať na výsledku a tak sa ľahšie udržíte na uzde so svojimi "dobre" mienenými nápadmi. Možno práve tie maličkosti vás presvedčia. A neskôr skončte aj pri veľkých.

A nech sa tak deje.