Rozchod verzus vďačnosť (zamyslenie)
zvuková nahrávka
Dnešný príbeh hovorila žena, ktorá sa po niekoľkých rokoch rozišla s partnerom. Nič konkrétne nepísala, čo bolo dôvodom ich rozchodu. Prosila ľudí, aby jej pomohli nájsť spôsob, ako sa dostať z citovej závislosti na bývalom partnerovi, aby sa už toľko netrápila, aby jej nebolo smutno.
Komentáre by som mohla rozdeliť do troch kategórií. Prvá skupina radila, nech si okamžite nájde druhého partnera. Však "klin sa klinom vybíja". Druhá skupina ju nabádala k trpezlivosti, aby sa spoľahla na čas, ktorý je najlepší liečiteľ. A tretia skupina, dosť výrazná, pripomínala, že je dôležité nezabudnúť na to zlé, nech si na to vždy spomenie, keď jej bude clivo.
Práve pri čítaní komentárov tretej skupiny, mi okamžite v hlave vyskakovali otázky:
"Prečo nepríjemné? Kde je v tom všetkom vďačnosť? Kde je v tom všetkom pochopenie? Kde je v tom všetkom uvedomenie, že sa nám nič nedeje náhodne?
K ukončeniu vzťahu určite nedošlo okamžite, alebo rozhodnutím v afekte. K rozhodnutiu viedol proces a rad uvedomení. Pochopenie, čo v živote chce a nechce zažívať. V prvom rade, ak sa človek dopracuje k takejto obrovskej zmene, tak si je potrebné poďakovať. Poďakovať za odvahu vystúpiť zo zabehnutého života, ktorý nám doposiaľ poskytoval len iluzórnu istotu. Poďakovať a pogratulovať si, že sme našli silu a vykročili do nových zážitkov, do nových začiatkov.
Prehodnotiť, čo sme v posledných rokoch žili, ako sme sa správali, ako sme konali, čomu a komu sme sa podriaďovali, čo sme si nedovolili, čo sme trpeli v záujme udržania "šťastného" spolunažívania.
Počas rokov spoločného života prešli obaja partneri radom školení, ktoré ich učili o sebe veľa. A za tieto skúsenosti by sme mali byť vďační. Teraz, v samote, si má možnosť žena jasne určiť, čo všetko trpela, čo všetko nebolo tak, ako by si to predstavovala, ale vďaka kompromisom a programom "čo sa patrí" a "čo sa má", vykonávala. Vznikla jedinečná možnosť, vďaka skúsenostiam, zistiť, ako to naozaj chce mať, ako by to mohlo byť, aby žila šťastný život. Pred manželstvom (alebo partnerstvom) podobnú skúsenosť nezažila, teda všetko, čo reálne zažívala, bolo prvýkrát a skúsenosti zbierala "za jazdy". Pochváliť sa (znovu to opakujem) a oceniť za odvahu, netrpieť situácie a človeka, ktorý nám spôsobuje nepríjemné pocity, neslobodu a utrpenie.
Mať sa rada! Konečne si dovoliť, dať seba na prvé miesto!
Ak sa žena bude orientovať iba na zlé spomienky a zážitky prežité s partnerom, odsúdi sa do nekonečnej ľútosti, ubolenosti, bude žiť ako obeť.
Ale prečo?
Však ona obeť nie je!!! Ona sa sama, vlastnou silou a pričinením dokázala postarať o seba!!!
Je úžasná!!!
Skvelá bytosť, ktorá si vzala späť svoju vlastnú existenciu, odstrihla sa od života, ktorý ju len oberal o energiu.
K tomuto je potrebné sa v prvom rade dopracovať!
_______________________________________
Mať dobré pocity zo seba!
Koľko žien (ani mužov) si nedovolí sa do tohto okamihu dopracovať! Koľko z nich trpí v partnerstve a kvôli strachom zo zmien a nových vecí, radšej si zvolí ostatok života "to nejako prežiť", alebo "však nejak bolo, nejak bude".
Žena z príbehu, prosí o pomoc, ako sa dostať z citovej závislosti na bývalom partnerovi. A prečo to vlastne chce? Mať rád bývalého partnera predsa môžeme aj po zvyšok našich životov. Je to úplne normálny stav nášho bytia. Láska nemá nič spoločné so zaľúbenosťou, alebo inými skreslenými definíciami lásky. Láska je len úcta, súcit a rešpekt ku každej živej bytosti. Nič viac a nič menej. Láska druhého nesúdi, len rešpektuje. Ale tú lásku, v prvom rade musíme cítiť k sebe, aby sme ju dokázali aplikovať aj smerom zvnútra. Keď to tam nemáme, tak nemáme čo poskytnúť a potom prichádza na rad praktizovanie všetkých tých bludov, ktorým hovoríme láska. A najviac, s čím si ubližujeme je vysielanie nenávisti. Čo vysielaš, to dostaneš.
Mám také malé podozrenie, že v tomto prípade si to žena, jemne povedané, trošku poplietla v definovaní, čo vlastne pod citovou závislosťou myslí. Môže to byť závislosť na jeho existencii v jej prítomnosti, môže to byť chuť vlastniť ho, kontrolovať (teraz už na neho nemá dosah, nevie rozhodovať o jeho živote), môže to byť pocit prázdnoty, ktorý po ňom ostal. Ak "trpí" týmto typom citovej závislosti, tak toto spracovať, jej bude trvať naozaj dlhší čas.
A stačí si len uvedomiť, aká dokonalá je, že dokázala urobiť PRVÝ krok a odísť od neho. Ak by z tohto bodu vychádzala, jej srdce by zaplavila láska k sebe samej. Práve láska, ju dokáže posúvať ďalej a navodzovať u nej dobré pocity, to znamená, začala by žiť vo vyšších vibráciách, ktoré jej začnú do cesty priťahovať príjemné, zaujímavé, vzrušujúce veci. Na zachytenie vesmírnych ponúk a príležitostí, je potrebné mať všetky zmysly otvorené a hovoriť im ÁNO a nebáť sa skúšať.
Rozumiem, že po rozchode sa chvíľu bude cítiť stratená a samozrejme, "milované" ego jej nedá vydýchnuť a bude ju bombardovať myšlienkami typu:
"No nemohla si to ešte vydržať? Urobila si všetko poriadne? Urobila si všetko najlepšie ako si mohla? Neprehnala si to? Bola si úplne bez chyby vo vašom vzťahu? Čo si bez neho počneš? Čo ak navždy ostaneš sama? Čo ak sama nedokážeš nič? Čo ak bez neho nebudeš nikým? Čo ak si ty na vine vášho nefungujúceho vzťahu? Cítiš sa teraz bez neho lepšie? Nie si príliš náročná? Čo ak...".
Na každú jednu podpichovačnú otázku dokáže žena odpovedať. Podobné otázky, určite riešila v procese rozhodovania. Preto, ak ju teraz začnú otravovať, nemal by byť pre ňu veľký problém ich doslova "odpinkať". Ak to neurobí, vypestuje si strachy a bude v nich žiť. Dopracuje sa do pochybností o sebe a nebude vedieť ako, a začne sa cítiť sama zo seba zle. Pohltí ju pocit viny. Paradoxne, aj toto môže nazvať citovou závislosťou na partnerovi.
Vidíte, ako sa dajú pomýliť dojmy s pojmami?
Zo srdca želám každej bytosti na Zemi, aby v rovnakej situácii, ako sa ocitla spomínaná žena, si v prvom rade uvedomila, aká je úžasná a dokonalá v tom, čo práve dokázala. Aby si udržala tento pocit čo najdlhšie a v tomto nastavení, začala riešiť svoje vlastné potreby. Začala hľadať spôsoby, ako žiť svoje sny a túžby. Mala otvorené oči, uši, vnímanie, aby dokázala reagovať na podnety okolia, ktoré jej ponúkajú začať nový, plnohodnotný život. Nemať očakávania, že sa to stane do troch dní a hlavne nestrácať zo zreteľa, že zmyslom našich životov je žiť šťastný, radostný a harmonický život.
Prvý krok bol urobený, tak nech si to žiadna z týchto bytostí nepokazí. Pretože odvážnym, budú šťastie a vesmír vždy priať.
A tak nech sa deje!
.jpeg)
Komentáre
Zverejnenie komentára