Rozvod, hrdosť, pýcha (príbeh)
zvuková nahrávka
"Cítim, že sa s niečím trápiš. Som tu, pokojne si ťa vypočujem." Prerušila ticho matka. Zrakom stále sledovala preskakujúce plamienky v krbe. Martina sa zhlboka nadýchla. Nevedela odkiaľ začať. Čo vlastne spomenúť ako prvé. Dospela do bodu, kedy mala pocit, že sa jej celý život vymkol z rúk. Kdekoľvek by sa pozrela, všade by našla dôvod na obavy, strach a nespokojnosť.
"Neviem čo sa to s mojím životom stalo. Do čohokoľvek sa pustím, všetko dopadne zle. Nič sa mi nedarí. Všetci ma rozčuľujú. Najradšej by som ani nebola. Som unavená." Matka sa pri posledných dcériných slovách strhla. Srdce sa jej zovrelo úzkosťou. Počuť vlastné, jediné dieťa povedať, že sa jej nechce žiť, je pre každú matku bolestivé.
"Prečo si tak dlho mlčala? Je niečo, v čom by som ti vedela pomôcť? Hovor... možno to nakoniec bude len únava." Povzbudila ju.
"Možno. Všetko je také jednotvárne. Nič ma nevie naštartovať. V robote stále to isté. Rovnaké tváre, na sekundu presne by som vedela povedať, čo sa odohrá, čo kto povie... Doma varenie, pranie, upratovanie, žehlenie. Nekonečný kolotoč. Všetky priateľky majú doma problémy a keď nie doma, tak v práci. Ich telefonáty ma už doslova unavujú. Nie je deň, aby mi niektorá nevolala a počúvam stále dookola to isté. Neviem im poradiť. Veď sama neviem čo so sebou. Potom sa trápim aj kvôli nim a je mi za nich smutno." Znovu si vzdychla. Mame sa počas jej slov začalo srdce pomaly upokojovať. Očakávala čosi horšie.
"Tvoje deti? Pomáhajú ti?"
"A kedy? Keď nie sú v škole a neučia sa, tak sa venujú tomu, čo majú radi. Je mi ich ľúto, že toho majú toľko. Nemôžu celé dni robiť len to, čo musia. Potrebujú aj oddych. Niekedy mi s maličkosťami pomôžu počas víkendu." Matka poznala svoju dcéru a jej pedantnú povahu. Jej domácnosť vždy žiarila čistotou, všetko malo svoje miesto. Vedela, že si nesadne, kým nie je kuchyňa po jedle v poriadku. Nedovolila si oddychovať, kým jej okolie nebolo v stave, ktoré jej prísne zásady nevyhodnotili ako "v poriadku".
"A Rasťo? Ako je to medzi vami?" Martina dlho neodpovedala, až sa matka obrátila k nej a pozrela jej do tváre. Tvárila sa neurčito. "Ako je to s Rasťom?" Znovu sa jej rozbúchalo srdce. Bola rozvedená viac ako pätnásť rokov a odvtedy vlastne nemala žiadneho stáleho partnera. Po pár rokoch od rozvodu, sa začala priateliť s kolegom, ale netrvalo to ani pol roka a rozišli sa. Pár pokusov o zblíženie ešte absolvovala, ale nikdy to nedotiahla ďalej, ako na pár vzájomných návštev. Celých pätnásť rokov si neustále v hlave opakovala dve otázky: "Neunáhlila som sa s rozvodom? Bolo to jediné riešenie?" Zdôvodňovala si to rôzne a aj jej blízky priatelia a rodina ju uisťovali v tom, že konala najlepšie, ako mohla. Ona však o tom až tak presvedčená nebola.
Keď Martinine deti začali chodiť na stredné školy, Rasťo zo dňa na deň prišiel o prácu. Nedokázal si takmer rok nájsť nič stáleho. Financie z príležitostných brigád neboli dostačujúce a vtedy sa obaja dohodli, že Rasťo vycestuje do Nemecka, kde mu spolužiak zo strednej školy dohodil prácu na stavbe. Nebolo to ľahké rozhodnutie, ale nič iné im neostávalo. Pôžičky na krku, štúdia detí, nájom. Nedalo sa inak. Najťažšie boli prvé mesiace. Martina Rasťovi vyplakala do telefónu potoky sĺz. Človek je však tvor prispôsobiví a tak si aj oni zvykli.
Po šiestich rokoch sa konečne vrátil domov a s bratom sa pustili do podnikania. Kým bol Rasťo v Nemecku, vídavali sa s Martinou maximálne šesť, sedemkrát do roka na týždeň, dva. Ako manželia, ktorí zdieľajú spoločné priestory, si od seba odvykli. Nevytvorili si spoločné návyky, ktoré sú také bežné u klasických partnerov. Počas šiestich rokov, museli byť obaja samostatní a vystačiť si bez prítomnosti toho druhého. Zrazu, ich v byte bolo priveľa. Martina si uvedomovala, čo sa deje, všemožne sa kontrolovala, aby mu nevyčítala veci, ktoré jej začali prekážať. Napríklad, veľké nákupy robila vždy v piatok pred víkendom. Priamo z práce sa odviezla s autom pred nákupné centrum, urobila veľký nákup, aby počas nasledujúceho týždňa už nemusela ísť do obchodu. Rasťovi sa to nepáčilo. Chcel mať vždy čo najčerstvejšie pečivo, zeleninu. Nechcel sa s ňou naťahovať, tak si tieto drobné nákupy robil sám. Samozrejme, sa odrazu v domácnosti nachádzalo zbytočne veľa potravín a začalo sa s vyhadzovaním. Toto bol prvý kameň úrazu. Neskôr sa dohodli na oddelených účtoch, vyplácaní spoločných výdavkov na domácnosť na polovicu. Martinu všetky novinky obťažovali a nedokázala sa s nimi stotožniť. Prešlo pol roka a Martina si uvedomila, že počas týchto dlhých mesiacov, chodia do spálne obaja iba spať. Kým jej to "nechýbalo", tak bola relatívne v poriadku. Od momentu, kedy sa zamyslela, ako môže ako chlap vydržať taký čas bez ženy, začala ho pozornejšie sledovať. Pár týždňov pozorovaní a na nič "rukolapného" neprišla. Pochybnosti a obavy ju však neprestávali zamestnávať.
"S Rasťom? Tak, normálne." Konečne nahlas odpovedala. Jej hlas znel málo vierohodne.
"Čo je to normálne?" Nenechala matka pokoj.
"No , normálne. Asi ako každé manželstvo v našom veku. Stereotyp, nuda, povinnosti, zvyk... čo chceš ešte počuť?" Na silu sa usmiala.
"Vo vašom veku? Máte málo po štyridsiatke, o akom veku hovoríš? Mali by ste byť ešte plný energie a chuti do života. Čo budete robiť o dvadsať rokov neskôr?"
"Tak to naozaj neviem. Mňa to už teraz nebaví. Nemám žiadnu radosť zo života." Znovu ťažko vzdychla.
"A čo tvoje deti?" Mama si myslela, že ich pripomenutím, Martina zmení spôsob uvažovania.
"A čo oni? Oni si veľmi dobre poradia aj bezo mňa. Potrebujú ma iba na nakŕmenie, vypratie a vyžehlenie vecí a na peniaze. Ale zase by som im krivdila, keby som tvrdila, že sú nároční. Nemajú žiadne výnimočné záľuby, alebo koníčky. Skrátka, prežili by aj tak." Ironicky sa zasmiala a dopila studený čaj.
XXX
"Ako môžeš takto o deťoch hovoriť? To si fakt myslíš, že by si im nechýbala? No vidím, že je to s tebou fakt vážne. Kvôli svojej zlej nálade nedokážeš normálne uvažovať. "
Martina neodpovedala. Vrátila sa do kuchyne a postavila na ďalší čaj. Zmena polohy a priestoru jej pomohla. Ponaťahovala sa a sledovala svoj odraz v okne. Nebola najchudšia, za tých pár rokov pár kíl na seba nabrala. Vlasy by potrebovali podstrihnúť a možno by pomohlo urobiť zmenu a vymyslieť nový strih. Zarazila sa. Už dávno ju podobné myšlienky nenapadli. Starostlivosť o seba veľmi nepreháňala. Riešila vždy len to, čo bolo potrebné.
"Čo sa stalo s tvojou záľubou chodiť na výlety do hôr? Kedy si s tým skončila?" Mama stála vo dverách kuchyne a sledovala Martinu.
"Hm. Dobrá otázka. Ani neviem. Možno v čase, keď bol Rasťo preč. Vtedy som nemala veľmi času a ani chuť."
"Čo robíte s Rasťom spoločne?" Nevinná otázka vohnala Martine červeň do líc.
"No už asi nič." Vyhŕklo z nej. Rozpačito sa otočila k čajníku a pripravila ďalšie dva čaje. Presunuli sa s mamou späť ku krbu.
"Martinka, chcem ti niečo povedať. Netuším, čo sa medzi vami deje. Je to medzi vami dvomi a ja sa do toho nechcem miešať. Ste dospelí a sami musíte vedieť, čo chcete. Ja ti len chcem povedať niečo o svojom vlastnom živote." Matka na krátku chvíľu zmĺkla, akoby si dávala do poriadku myšlienky.
"S tvojim otcom sme sa rozviedli veľmi dávno. Bola som mladšia ako ty. Ty si vtedy mala asi desať rokov a možno si celkom nepamätáš podrobnosti."
"Tak to máš pravdu. Ja si len uvedomujem, že jeden deň ešte otec u nás býval a potom zrazu nebol. Pravdupovediac, fakt neviem, prečo ste sa rozviedli." Martina sa sama prekvapila, že dodnes ju vôbec nenapadlo sa v tomto smere viac pýtať.
"Hm. Nečudujem sa. Otec vždy miloval jazdu na kamiónoch a napokon sa mu sen splnil. Kým jazdil po republike, tak to bolo celkom znesiteľné. Možno preto si ho až tak nepamätáš. Keď však začal jazdiť do Talianska, začala sa moja nočná mora. Vtedy ešte neboli mobilné telefóny, ani internet. Spojenie v čase, keď bol preč, sme mohli udržiavať len cez pevné linky. Bola som mladá a muž mi chýbal a verím tomu, že aj jemu chýbala žena. V jeho neprítomnosti mi začal pomáhať jeden sused. Potrebovala som niečo opraviť, vždy bol ochotný pomôcť. Raz nás tvoj otec prekvapil. Neviem, čo to sused opravoval a otec nečakane prišiel domov. Nič medzi mnou a susedom nikdy nebolo. Ale otcovi som to nevedela vysvetliť. Odvtedy sa náš vzťah veľmi pokazil. Naschvál bral dlhé turnusy, až sa jedného dňa ozval a oznámil mi, že už nás oboch nebude trápiť a navrhol rozvod. "
"Čože? Len tak? Však to je nejaká somarina." Martine sa to zdalo riadne nezmyselné. "Vôbec si sa ho nesnažila presvedčiť? Uprosiť?"
"Veľmi ma to urazilo, že mi neveril a podozrievala som ho, že si už určite našiel ďalšiu ženu. Nechcela som sa ponižovať a doprosovať sa mu. Povedala som si, že keď ma takto odhodil, tak nech ide. Moja hrdosť a tvrdohlavosť ma nepustili. Stretli sme sa na súde, kde sme veľmi rýchlo všetko uzavreli. Od rozvodu som ho vlastne už ani nevidela. Na Vianoce ste sa stretávali vy dvaja a ja som sa nikdy nedokázala na neho opýtať."
Martine z ničoho nič vyhŕkli slzy. Nevedela ich zastaviť. Pred očami videla ich každoročné stretnutie v miestnej reštaurácii. Otec vždy opálený, naširoko usmiaty. Vystískal ju ako veľký medveď svoje mláďatko. Obsypal darčekmi. V tom čase veci "zo západu" mali veľkú "cenu" medzi mladými ľuďmi a tak sa vždy veľmi tešila s čím ju prekvapí. Mala v živej pamäti ich rozhovory, kde sa veľmi podrobne pýtal, ako sa mame vodí, čo robí, či je zdravá, čomu sa venuje. Pár krát sa nesmelo opýtal, či nemá náhradného ocka. Martina s úprimnosťou nevinného dieťaťa sa vždy smiala a uťahovala si z neho, že ona žiadneho nepotrebuje, lebo má jeho a toľko darčekov by už nezvládla.
"Prečo plačeš? Čo sa stalo?" Matka sa vyľakala. Po dlhšom čase sa Martina upokojila.
"Nepochopím prečo ste sa rozišli? Vždy keď sme sa stretli a ja som mu o tebe hovorila, jeho oči ...", Martina si dokázala živo vybaviť ich výraz plný lásky a nehy. " Mami on ťa nikdy neprestal mať rád. Prečo ste si to urobili? Čo tak hrozné by sa bolo stalo, keby ste sa boli porozprávali? Zbytočne ste ostali bez seba. Ani ty si si nikoho nenašla a aj on je sám." Toto bola pre mamu novinka.
"On nežije s nikým? Prečo sa potom chcel rozviesť?" Mama začala cítiť bezmocnú zúrivosť. Nie na neho, ale na seba. Na svoju tvrdohlavosť, hrdosť, pýchu a hlavne hlúposť. Kvôli všetkým týmto "cnostným" povahovým črtám premárnila toľké roky života.
Martina súcitne pozerala na svoju matku. Živočíšne z nej cítila obrovskú bolesť, ľútosť, smútok. A nejako samo od seba, plynulo sa jej pozornosť preniesla do jej vlastného manželského vzťahu s Rasťom.
A jasne vedela, čo musí urobiť.
___________________________________
K príbehu nie je veľmi čo dodať. Všetci máme možnosť jasne vidieť, čo spôsobilo rozpad manželstva.
Neschopnosť otvorene diskutovať. Nedorozumenie.
V prípade matky to bola pýcha, hrdosť a tvrdohlavosť. Bola si vedomá vlastnej nevinnosti, že nespáchala nič nečestného. (Prečo by sa vlastne potom mala obhajovať?) V ničom manžela nepodviedla. Robila a žila všetko najlepšie ako vedela. Očakávala, že jej partner bude neobmedzene dôverovať a ju ponižovalo, že jej neverí. Hrdosť ju zastavila. Nekládla otázky aby pochopila, čo sa vlastne v tom čase stalo. Vďaka tvrdohlavosti o ich vzťah ani nezabojovala, len aby sama sebe dokázala, že ho nepotrebuje. A keď navrhol rozvod, tak sa mu rozhodla nedoprosovať.
Všetky vyššie opísané vlastnosti, sú nám na príťaž. Vďaka nim veríme hodnotám, ktoré v partnerskom vzťahu narobia viac škody ako osohu.
Pýcha, nás chráni pred pocitom poníženia. Bolo by to v poriadku, keby sa jednalo o jasný dôkaz nevery, z jeho strany. Ale aj vtedy by bolo vhodnejšie, hlavne keď vedela o svojej láske k nemu, položiť pár otázok a zistiť, ako sa v skutočnosti veci majú. Nič nikdy nie je také, ako sa na prvý pohľad zdá. Radšej tú lásku potlačila a nedovolila si ju cítiť.
Hrdosť nás zase udržuje v stave dôležitosti. Som predsa niekto! Mám svoje zásady! Nikdy z nich nepoľavím, pretože to by som už nebola ja! Ani hrdosť nie je vždy len zlá, hlavne keď si ju pestujeme kvôli vlastnej seba-hodnote. Vďaka nej sme si vedomí, čo od života chceme a sme hrdí na to, že robíme všetko preto, aby sme žili šťastný a pohodový život. Ale byť zabetónovaný v hrdosti, ktorá nám nedovolí poľaviť v zásadách, ktoré sú pre naše životy zbytočne dôkladné a hlavne nepružné, tak v týchto prípadoch je nám hrdosť iba na oštaru. Vedomý človek vie, kedy trvať na niečom skostnatenom a hlavne prežitom a kedy pripustiť, že v záujme šťastného života, je vhodné zásady prehodnotiť.
V prípade matky, stačilo iba trvať na rozhovore. Nepristúpiť tak ľahko na návrh rozvodu, hlavne, keď nemala z jeho strany potvrdené, že má inú ženu. Veľmi ľahko sa vzdala a zároveň odsúdila na roky samoty.
Zo srdca nám všetkým prajem, aby sme v našich partnerstvách vždy dokázali nabrať odvahu na kladenie otázok, ktoré by mohlo naše ego vyhodnotiť ako trápne, nevhodné, ponižujúce. Neverte mu!
Vo vzťahu dvoch ľudí nie je nič ponižujúce, zahanbujúce! Nemá byť prečo! To len nás naše predsudky, zvyky, programy zastavujú a spôsobujú kopec nedorozumení.
Hlavná zásada, kým je medzi vami láska, stále sa oplatí na vzťahu pracovať. Nebáť sa ísť, do, aj nepríjemných rozhovorov, po ktorých absolvovaní sa môžeme veľmi ľahko dopracovať k rozuzleniu nepríjemných, zamotaných a nepochopených situácií. Vieme iba získať, preto sa toho nebojme. (Nemusím dúfam pripomínať, že podobné rozhovory by sa mali odohrať v "nebojovom" móde.)
A tak nech sa deje.
.jpeg)
Komentáre
Zverejnenie komentára