Vitaj človiečik. (príbeh)
Jano s Terkou boli pozvaní na narodeniny jeho sestry. Medzi súrodencami bol vyše desaťročný vekový rozdiel. Ivana, Janova sestra, ho vždy milovala a od detstva rozmaznávala. Dnes oslavovala svoju štyridsiatku a rozhodla sa urobiť malú oslavu v kruhu najbližších.
"Však poď už konečne, určite budeme poslední!" Súril Jano Terku, ktorá sa upravovala, aby jej každý kúsok na tele sedel presne tak, ako mal. Vytiahla zrkadielko, skontrolovala dokonale nenesený make-up. Terka si vždy dala záležať na svojom vzhľade. Jej útla, štíhla postava, s výrazným pásom a veľkorysými prsami, ulahodil nejednému mužskému pohľadu. Jano sa do nej zaľúbil na prvý pohľad. Nemohol si pomôcť, od začiatku sa jej nevedel sexuálne nasýtiť. Veľakrát, len silou vôle držal svoju túžbu na uzde. Chodili spolu vyše polroka a rodičom nedávno oznámili, že sa chcú zobrať. Jano mal tesne pred tridsiatkov a rodičia boli šťastní, že si konečne našiel partnerku a konečne si založí rodinu. Terku si hneď obľúbili. Pôsobila na ľudí milo, bezprostredne, stále ochotná pomôcť, urobiť hocijaké domáce práce. Budúcej svokre sa veľmi zapáčila jej pracovitosť. "Chytala" samé plusové "body". S Janovou sestrou sa zatiaľ ešte veľmi dobre nepoznali. Videli sa dohromady možno tri-krát. Ivana, bola kritickejšia, ako ich vlastná matka. Pre ňu jej malý braček, bol príliš vzácny na to, aby jeho budúcu partnerku prijala okamžite.
"No vitajte!" Ivana vybozkávala brata, a obšťastnila budúcu švagrinú letmým bozkom kdesi za jej uši. Pozvala oboch do obývačky, kde už boli všetci ostatní. Rodičia sa srdečne zvítali s opozdilcami. Ivanim manžel, Roman, nalial všetkým prípitok a oslava sa mohla začať.
Po nejakom čase, sa rozprúdila nezáväzná debata, kde sa nezabudlo ani na tému chystanej svadby. Po nejakom čase, sa Ivana s bratom vybrali na balkón.
"No poď ségra, nechce sa mi samému fajčiť." Ivana zobrala víno pre seba aj pre brata a nasledovala ho.
Cez okno pozerali do obývačky, kde sa celá spoločnosť veselo bavila. Počuli iba tlmenú vravu.
"Tak ste si to pekne prerobili. Aj ja by som to chcel mať takto pekne." Zasníval sa a slastne vydýchol dym.
"Neboj sa, časom si to aj vy tak zariadite. Ste len na začiatku, času máte dosť. Však pozri, my sme manželia už skoro dvadsať rokov a až teraz sme sa dopracovali k takejto prerábke. Všetko má svoj čas. Nie je potrebné nič unáhliť. Keď si spomeniem, že napríklad tento konferenčný stolík som nekúpila možno desať rokov, lebo som nevedela nájsť presne taký, aký sa mi páči." Ivana sa schuti zasmiala, keď si predstavila, aké náhrady volila namiesto stolíka. Hocičo, čo hoc len vzdialene pripomínalo stolík, zakryla obrusom a hotovo.
"Ale ty si vždy bola skromná. Terka už teraz vymýšľa, čo budeme robiť, čo budeme kupovať..."
"Všetky nevesty snívajú. Na tom nie je nič zlé." Ivana sa usmievala a spomenula si na prvé dni manželstva. Hlavu mala plnú snov a predstáv. Realita, však priniesla so sebou obmedzenia. Ako brat povedal, nikdy nebola náročná a dokázala sa tešiť aj z mála. Nepovažovala za katastrofu, že časom musela poľaviť so svojich nárokov. Roman bol rovnako nenáročný a tak sa dokázali bez problémov zladiť.
"No hej, ale keď sa s Terkou rozprávam, tak ona má úplne inú predstavu, ako ja. Rovno chce kúpiť trojizbový byt, hneď ho prerobiť. Neviem si predstaviť, či nám vôbec schvália taký vysoký úver. Ja by som bol radšej, keby sme si najprv niečo prenajali a postupne..."
"Možno nerozmýšľa zle. To čo budete platiť za prenájom, tak rovno môžete splácať hypotéku."
"Však hej, ale keď dostaneme na byt, neverím, že budeme mať dosť peňazí, aby sme si to takto pekne zariadili, ako to máte vy." Zaľúbene sledoval cez okno interiér bytu.
"Kam sa ponáhľate? Však len začínate. Práve v tom je tá romantika. Postupne si všetko nadobudnúť. A nezabudni, že keď si hneď všetko zaobstaráte, možno za rok sa vám váš vkus zmení a vám sa bude žiadať niečo úplne iné. Dobre ti radím, neponáhľajte sa. Dôležité je, mať miesto kde sa vyspíš, kde sa naješ, kde odložíš potraviny, všetko ostatné si neskôr nakúpite. "
"Tebe sa dobre hovorí, keď Terka, chce mať všetko hneď. Ešte ani nie sme spolu a už sa naťahujeme."
Ivana sa zarazila. Doposiaľ ju v dobrej nálade udržiavala mierna hladina vína a tak rozprávala uvoľnene a veľmi ho ani nevnímala. Pri poslednej vete spozornela. Inštinkt ochrany mláďaťa sa aktivoval.
"Počkaj. Vy sa už teraz naťahujete? Teraz sa už hádate? To v akom vzťahu ste? Nemali by ste spolu len cukrovať, mojkať sa? Alebo som už taká stará a teraz sa to už nenosí?"
"Tak Terka je taká, no. Keď niečo chce, tak veľmi nerada ustupuje."
"Divné." Ivana nevedela prečo, ale pocítila veľkú nechuť k budúcej švagrinej. "Prečo sa vlastne beriete? Keď si už teraz nerozumiete, tak ako to môže ďalej pokračovať? Nejako sa mi to prestáva páčiť. Dobre si rozmysli, či sa oženíš, alebo nie. Možno si dajte ešte nejaký čas. Alebo sa nasťahujte do spoločného podnájmu. Vyskúšajte, či budete vedieť spoločne žiť."
"Terka je tehotná." Vyletelo z Jana. Ivanu oblial studený pot. Prekvapene sa pozerala na svojho malého bračeka a cítila, ako sa jej zovrelo hrdlo. Nevedela mu na to nič povedať.
Svadba sa konala o dva mesiace neskôr. Terka už bola v piatom mesiaci tehotenstva. Rodičia z oboch strán sa išli pretrhnúť, kto im ako pomôže, či už finančne, alebo nákupom zariadenia do bytu. Spočiatku sa im nepodarilo úver vybaviť, tak skončili v podnájme, lebo sa obaja zhodli na tom, že nechcú bývať u žiadneho z rodičov. Zvolili jednoizbový byt. Všetky peniaze, ktoré získali na svadbe minuli na nákup najnovšej televízie, luxusnej spálne a obývacej steny. Ledva sa im to zmestilo do bytu, ale nakúpili. Terka každý týždeň usporiadavala stretnutia so svojimi priateľkami, hostila ich a hrala sa na úžasnú domácu pani.
Čas pôrodu sa nezadržateľne blížil. Janovi sa podarilo zohnať byt neďaleko rodičov a rovnako sa mu podarilo vybaviť úver na ich prvé bývanie. Do pôrodu ostávalo niečo vyše mesiaca a obaja sa pustili, s pomocou rodičov do prerábania a úpravy nového bytu.
Roman s Ivanou, sa jednu sobotu prechádzali po sídlisku. Míňali blok, kde býval jej brat, a tak Romanovi navrhla, že by sa mohli pozrieť, ako si mladí nažívajú. Na štvrté poschodie šli pešo. Neboli ešte ani celkom na správnom poschodí, keď začuli krik a hádku. Ivana okamžite spoznala bratov hlas. Srdce sa jej prudko rozbúchalo.
"Poďme preč." Roman zastal a nemal chuť pokračovať. Rovnako spoznal švagrov hlas. "Nie je vhodné sa medzi nich montovať." Bolo mu to nepríjemné. Nemal rád konflikty.
"Ale ja idem." Ivana sa nedala zastaviť. Jej malý braček! Roman to vzdal a mlčky ju nasledoval.
Krik bol čím ďalej tým hlasnejší, ale slovám nebolo rozumieť. Ivana zazvonila a hádka razom ustala. Po chvíľke im otvoril Jano. Prekvapene sa na nich pozeral. Rozhostilo sa trápne ticho.
"Môžeme ísť dnu?" Ivana sa formálne opýtala, ale už stála v chodbe a vyzúvala si topánky. Roman sa rozpačito ťahal za ňou.
"Prečo ste prišli?" Janovi bolo nepríjemné, že boli svedkami hádky. "Mohli ste sa ohlásiť."
"Prečo? Nemôžem prísť na návštevu len tak? Aby som náhodou nepočula ako sa vadíte? Keby som zavolala, tak by ste sa naštelovali do úlohy milujúcich partnerov?" Drzo pokračovala do obývačky a sadla si do kresla. Terka sa konečne ukázala. Ako vždy usmiata, krásne nastajlovaná. Ivana nechápala, ako sa môže tak pretvarovať.
"Vitajte, urobím vám kávu? Máme aj koláče, ponúknem?" Ivana sledovala dokonalú hereckú scénu.
"Ste ok? Ten krik, čo sme počuli až na schodisko..." Ivana sledovala obrovské švagrinino brucho a na chvíľu jej prišlo ľúto malé stvorenie, ktoré ešte ani nebolo na svete a už muselo zažívať toľko kriku a určite aj nervozity.
"To si nevšímajte. Takto sa rozprávame už pár dní. Susedia musia byť z nás na prášky." Jano prechádzal cez obývačku a mieril si to na balkón. Ivana nelenila a pridala sa k nemu.
Triasla sa mu ruka, keď si pripaľoval cigaretu. Zhlboka nasal prvý šľuk a prudko vyfúkol. Ivana chvíľu počkala, kým položila otázku.
"O čo ide? Je to také vážne, že musíte to vaše nenarodené bábo takto stresovať? Keď už vy nemáte rozum, tak majte zľutovanie aspoň s nim." Ivana hovorila ticho a zároveň hladila brata po ramene.
"Neviem sa ovládať. Stále ma vytočí."
"Na čom si sa vytočil?"
"Nie je deň, aby tu nemala návštevy. Keď nie jej rodina, tak jej kamošky. Prídem z roboty uťahaný ako kôň a nemám žiadne súkromie. Neustále hluk, ľudia. Fakt si nepamätám, že by som prišiel domov a mohol sa pokojne vyvaliť na gauč a zdriemnuť si. Stále musím niečo navariť, aby mala s čím návštevu uhostiť."
"Navariť? Ty? Však je celý deň doma. Nerozumiem..." Už teraz mala tlak dvesto, vôbec sa nečudovala bratovi, že ho to tak vytáčalo. Zároveň sa hnevala na brata, že je taký hlupák a robí, zo seba sluhu.
"Tak keď už varím sebe... vieš, že neviem navariť len pre jedného. Nedalo by mi, aby som si len pre seba navaril. Každému chutí moje jedlo. Terka zatiaľ nevie variť to, čo mám rád. " Nechcel sestre povedať, že ona si varí tie svoje zdravé jedlá, ktoré jemu vôbec nechutia. Má ťažkú manuálnu prácu a jej kašičky, by ho určite nenasýtili.
Jano si zapaľoval jednu cigaretu od druhej, a Ivana mu robila spoločnosť, kým sa celkom neupokojil.
Vracali sa s Romanom domov.
"Tento vzťah neskončí veľmi dobre. Sú spolu tak krátko a neustále sa hádajú. Čo ti hovorila Terka, kým sme boli na balkóne?"
"No čo, sťažovala sa na Jana, že je každý deň veľmi nervózny. Vždy keď príde domov, jej všetko vyčíta. Nič sa mu nepáči, ako urobí. Stále ju kritizuje. Keď sa teraz hádali, tak jej práve vyčítal, že si pozvala priateľky na návštevu a že ju donútil, aby návštevu zrušila. Nudí sa celé dni doma, tak je šťastná, že niekto ku nej príde. S Janom sa nedá o ničom rozprávať, aspoň tak to povedala." Roman vysypal všetko, čo mu švagriná porozprávala.
Ivana bola veľmi smutná, nemala chuť niečo hovoriť. Pred očami videla strápenú bratovu tvár a veľké Terkino brucho. V mysli si vybavila rozhovor z narodenín, ktorý viedli s bratom na balkóne a jej otázku, či je vhodné aby sa zobrali.
Bolo však neskoro.
_____________________________________
Aj takto nejako sa môžu začínať manželské vzťahy. Aj takto sa môže tvoriť rodinná bunka.
Zaľúbime sa , druhá strana nás šialene priťahuje, nevieme sa ovládať, aby sme sa jej nedotýkali. Nevieme sa jej nabažiť. Zaslepený chtíčom , podceňujeme občasné nezhody. Neprikladáme váhu nedorozumeniam, pretože nás znovu ovládne túžba. Po jej uspokojení, žijeme v delíriu a zabúdame, že realita nás neopustila. Je stále tu. Nechceme ju vidieť, pretože sa nám dostáva bohato to, po čom sa trasie celé naše telo.
Platí to pre obe pohlavia, nie je to záležitosť a typická vlastnosť len jedného.
Stačí, že jedna strana začne v náruživosti poľavovať a nebude ochotná sa spolupodieľať na "bláznovstvách" zaľúbených. Odklonená (alebo vychladená) strana si nájde inú náplň, ktorá ju bude viac zaujímať. Terka sa našla v zariaďovaní bytu, pozývaní spoločnosti a ukazovaní, čo všetko za ten krátky čas dosiahla, čo nadobudla, akého úžasného manžela má. Je šťastná, že žije život, ktorú ju je hodný.
Zádrheľ, je však v tom, že jej partner sa s tým nedokáže stotožniť. Žiadna komunikácia, žiadna snaha nájsť spoločné riešenie. Jano, od začiatku naučil Terku, že jej vždy ustúpi, aj keď sa s ňou háda. Ona vie, že dosiahne svoje. On to chvíľu zvláda, ale po čase aj u neho prekypí pohár trpezlivosti a napokon veľmi nevhodne rieši problémy. Hádkou a krikom.
Ak by si myslel niekto optimisticky, že tento stav sa niekedy zlepší, tak si myslím, že ten dotyčný je riadny optimista. V čase, keď očakávame príchod nového človiečika na svet a nie sme ochotní pre to nič urobiť, nerešpektujeme jeho existenciu, tak čo môžeme očakávať v nasledujúcom vývoji?
Môžu mať takýto "pseudorodičia" predpoklady, že keď v ich byte bude žiť ďalší člen ich bunky, že budú rešpektovať aj jeho potreby? Neverím.
A mohlo sa to vyvíjať celkom inak.
To, že niekto otehotnie, nutne neznamená, že sa rodičia musia zobrať a vytvoriť bunku. Hlavne, keď už od začiatku bolo jasné, že nevedia, okrem sexu, nájsť spoločnú reč a zhodu v názoroch a postupoch. Možno obaja mali akú takú predstavu, prečo do manželstva idú, ale možno o tom nikdy spolu nehovorili. A keď aj hovorili a mali nezhody, tak si možno mysleli, že sa to časom nejako vyvŕbi. Ale nevyvŕbilo. Ostalo to tak, ako na začiatku. Obaja sa snažili dosiahnuť od manželstva to svoje.
Ale nie TO NAŠE.
Vytvárať bunku s takýmto začiatkom, je vrcholná nezodpovednosť oboch aktérov. Najhoršie na tom je, že ani jeden neuzná, že nesie svoj podiel viny a radšej sa odsúdia na vzájomné urážky a osočovanie. Vytvoria priestor, kde sa budú cítiť zle. Smutné je. že nie len oni dvaja, ale hlavne ich spoločné dieťa, ktoré sa nepýtalo do podobného prostredia, ale ktorého nevedome odsúdili žiť peklo.
Odhliadnem a nebudem sa teraz zameriavať na karmické dlhy, pretože nemôžeme sa donekonečna na nich odvolávať. Musíme mať aj my zodpovednosť za situácie, ktoré spôsobujeme.
Zo srdca želám všetkým bytôstkam, prichádzajúcim na Zem, aby sa rodili do príjemného prostredia, nech sa rodia dvom ľuďom, ktorí si ich zaslúžia, ktorí ich dokážu ľúbiť a dať im istotu, že ich rozhodnutie prísť do tejto reality stojí za to.
A nech sa tak deje.
.jpeg)
Komentáre
Zverejnenie komentára