Dych verzus čas (príbeh)

 https://soundcloud.com/hedviga-placintarova/dych-verzus-as-pr-beh-m4a?si=9dc3d25a5fef41c89951c1b016e1c931&utm_source=clipboard&utm_medium=text&utm_campaign=social_sharing

zvuková verzia

S ťažkým odfúknutím položila veľké tašky s nákupmi na skrinku v chodbe. Ponaťahovala sa a vytriasla ubolené ruky. V hlave jej už behali myšlienky, čo všetko ešte má pred sebou. Odniesla nákup do kuchyne, zapla rádio a započúvala do príjemných melódií. Posledné dni sa necítila dobre. Boleli ju kríže a iba s ťažkosťami sa vedela zohnúť. Ibalgin tablety a krém veľmi nezaberali.

Kolegyňa z práce, s ktorou sa poznajú už niekoľko rokov, bola známa tým, že pomáhala ľuďom rôznymi alternatívnymi spôsobmi. Práve dnes sa stretli na chodbe.

„Chodíš ako robot.“ Zasmiala sa Zdenka a privolala výťah.

„Pár dní, čo ma seklo v krížoch. Možno to bude aj nejaký zápal. Netuším. Beriem tablety. Aj si to natieram, ale veľmi mi to nepomáha.“ Nastúpili do výťahu. Zdenka jej priložila ruky na kríže. Za pár sekúnd cítila príjemné teplo.

„To je príjemné.“ Na krátky okamih pocítila jemnú úľavu.

„Ja viem.“ Zdenka sa dobrosrdečne usmiala. Po vystúpení sa obe rozišli do svojich kancelárií.

Pustila sa do čistenia zemiakov, plánovala urobiť zemiakové placky s tvrdým syrom a smotanou. Manžel a deti ich zbožňovali. Premýšľala o Zdenke a jej schopnosti uľavovať od bolesti. Poniektorí sa za jej chrbtom vyjadrovali posmešne a nazvali ju „Babka bylinkárka“. Zároveň bolo nemálo tých, ktorí prešli „jej rukami“. Samozrejme, aj medzi nimi sa našli takí, čo neboli s jej pomocou spokojní. Nevedela sa zatiaľ rozhodnúť, či ju poprosí o pomoc, alebo počká, že ju to napokon akosi prejde.

V noci sa veľmi nevyspala. Pri každom pokuse o zmenu polohy tela, sa so sykotom zastavila a radšej ostala tak, aby ju nič nebolelo. Cez víkend mali s rodinou naplánovaný výlet do hôr. Nevedela si predstaviť, že by s týmito bolesťami mala kamsi ísť. Ráno jej už bolo do plaču. Manžel ju chcel odniesť na pohotovosť, čo mu rázne „zatrhla“. Dohodli sa, že oni traja pôjdu na výlet a ona si poleží a určite sa jej uľaví, keď nebude nič robiť.

V posteli vydržala hodinu. Vyštverala sa z postele, sprchu zvládla celkom dobre. Posmelená, sa rozhodla prezliecť periny. Jeden nesprávny pohyb a doslova ju šmarilo na posteľ. Neudržala slzy.

„Skúsim zavolať Zdenke.“ Prebehlo jej hlavou. Kým doposiaľ váhala, teraz prišiel ten čas, keď rozhodnutie urobila okamžite.

Zdvihla jej na druhé zvonenie.

„Prepáč, že ťa otravujem cez víkend. Myslela som si, že ma tie kríže prestanú bolieť, ale vôbec sa to nelepší a momentálne teraz ma to bolí neskutočne. Vedela by si mi s tým pomôcť?“

„Určite.  Môžeme to skúsiť. Ale nečakaj zázraky. Na tvojom mieste, by som určite navštívila lekára, aby zdiagnostikovali, čo ti vlastne je. Ja ti môžem pomôcť uľaviť od bolesti, keď si to dovolíš a uveríš, že sa to môže stať.“ Poučovala Zdenka. „Teraz momentálne sa ti nemôžem venovať. Najskôr za dve hodinky, by som ti zavolala. Zatiaľ môžeš predýchavať.“

Pozrela sa na telefón a mala pocit, že zle počuje.

„Predýchavať?“ Na krátky okamih oľutovala, že ju zavolala.

„Áno. Predpokladám, že mi voláš preto, lebo sa už asi veľmi nevieš hýbať. Takže ostaň pekne ležať. Je dobré mať zavreté oči, tak si vie človek ľahšie skoncentrovať pozornosť a predstavovať si.“

Čím viac hovorila, tým viac strácala nádej, že Zdenka je tá pravá, komu mala volať.

„Technika je veľmi jednoduchá. Triktrát sa zhlboka nadýchneš nosom a vydýchneš ústami. Potom si predstavíš, že dokážeš dýchať svojimi krížami. Budeš si predstavovať, že sa krížami nadýchneš, na pár sekúnd zadržíš dych a predstavíš si, že zbieraš bolesť a vydýchneš. Výdychom tú bolesť zo seba vypudíš. V okamihu zádrže dychu, si skús pocitovo predstaviť, že úľava prišla a je ti veľmi príjemne. Čím dlhšie vydržíš, tým lepšie pre teba. Okysličením buniek, im dopomôžeš k aktivácii a regenerácii. Nevravím, že ťa to bude liečiť, ale bolesť by sa mala výrazne znížiť. Ok? Zavolám ti teda o dve hodinky?“ Cítila, že sa príjemne usmieva. Zdenka ten svoj úsmev mala na tvári stále.

„Takže mám dýchať. Ako dlho?“

„Ako som vravela, čím dlhšie, tým lepšie. Snaž sa sústrediť na to, čo robíš. Ak ti budú ulietavať myšlienky, tak sa len snaž stále vrátiť k tomu, čo práve robíš. Uvidíš, uľaví sa ti. Tak idem, maj sa.“

„Mám dýchať. Bože ...“ Pretočila sa na chrbát a podľa pokynov začala tri hlboké nádychy a výdychy.

Pripadala si smiešne. Spomenula si na Zdenkin hrejivý dotyk. „Ok, dám tomu šancu.“ Nevedela si predstaviť, ako sa nadychujú kríže. Na jednej strane jej bolo smiešne a na druhej strane sa hnevala na seba, že sa dá nahovoriť na takúto absurdnosť. Myšlienky sa zatúlali k stiahnutej posteľnej bielizni, ktorú potrebuje vopchať do práčky a následne natiahnúť nové. Pri týchto bolestiach, jej to bude trvať dosť dlho. A ona si tu vylihuje a dýcha.  Neprešlo ani desať minút a vzdala to. Pomaly prešla do kuchyne, vzala tabletku od bolesti a nalepila hrejivú náplasť.

„Kým mi zavolá, porobím kopec vecí. Nemám času si len tak podaromnici vylehovať.“ Zahundrala v hlave a pustila sa do navliekania vankúšov a paplónov.

Zazvonil zvonček. Netušila kto by to mohol byť. S prekvapením zistila, že za dverami stojí Zdenka.

„Čauko, rozhodla som sa prísť. Bola som tu neďaleko. Tak ako sa cítiš?“ Usmievala sa na ňu a ona mala zlé pocity, že vlastne neurobila nič.

„Rovnako.“ Pozvala ju do obývačky.

„Nemám veľa času. Teda ak by si chcela, tak poďme tam, kde by si si mohla ľahnúť...“

„Prepáč. Za chvíľu mi prídu domov manžel s deťmi. Nebudem mať čas.“ Bolo jej nepríjemne a už po niekoľký raz zaľutovala, že ju prosila o pomoc.

„V poriadku. Tak skús len dýchať a v pondelok určite choď k lekárovi. Nevyzerá, že ťa to len tak prejde. Inak, viem ti pomôcť aj na diaľku, len potrebujem tvoju spoluprácu. Pokojne mi večer zavolaj a ja ti poviem čo budeš robiť. Trvá to väčšinou asi polhodinku.“ Zdenka sa neprestala usmievať.

„Nič nesľubujem, vieš je to iné, keď je rodina doma.“

_________________________________

Alternatívne spôsoby liečby nie sú v terajšom svete nič neobvyklé. Našťastie veľa ľudí už tomu verí a na vlastnej koži zažívajú „zázraky“. Samozrejme, nenahrádzajú prevenciu a na akútne stavy je potrebná klasická „západná“ medicína.

Je však množstvo „neduhov“ a drobných ťažkostí, kedy je alternatíva väčšinou vhodnejšia ako tablety a užívanie chemicky vyrobených liekov.

V príbehu spomenuté dýchanie je veľmi jednoduchá a zároveň účinná prvá pomoc pri všetkých bolestiach. Prepožičanie schopnosti dýchať ktorémukoľvek orgánu je možno na prvé počutie, alebo čítanie smiešne, ale verte, že to funguje. Ide len o sústredenú pozornosť a dovolenie si, uľaviť od  bolesti spôsobom, ktorý nie je bežne používaný. To však neznamená, že nefunguje.

V prípade hlavnej postavy v príbehu sa najvypuklejšie ukázal problém s časom, ktorý by musela venovať sama sebe.  Všetko je dôležitejšie, ako jej zdravie alebo ako si pomôcť.

Nie je to smiešne?

Nemáme čas na svoje zdravie!

Ale v poriadku, ak tomu človek neverí, aj tak sa nič nestane, pretože si to vedome potlačí. Ani len nepripustí, že by sa mohol stať „zázrak“, pretože na zázraky veria iba deti, predsa! A my sme seriózni dospeláci. To sa už nenosí.

Technika dýchania je však overená prax.  Pre zdravé fungovanie našich buniek kyslík potrebujeme v dostatočnom množstve. Naša civilizácia zabudla dýchať a dýcha veľmi plytko. Bunky sa nemajú ako okysličiť a tak, keď nie sme športovci, ktorí dýchajú zhlboka vďaka výkonom, ktoré podávajú, alebo jogíni, ktorí sa technike dýchania venujú, tak nám ani nenapadne, načo naše pľúca máme. Všetky procesy prebiehajúce v bunkách, teda aj samoregenerácia, majú mizivú šancu fungovať správne, keď im ten kyslík odopierame. K môjmu tvrdeniu, je možné dohľadať si dostatočné množstvo článkov na internete.

Keby sme vedome dýchali aspoň raz denne, možno čo len polhodinku, urobili by sme pre naše bunky veľa.

Nemusíte veriť ničomu. Ale k jednej veci by som vás vyzvala. Ak vás nabudúce začne bolieť napríklad hlava, hneď na začiatku si dovoľte venovať tejto bolesti pätnásť minút (niekedy ani toľko nie je potrebné) a bolesť si vydýchajte. Skúšajte a sami na vlastnej koži sa presvedčíte, že to funguje. Výsledok je úžasný a hlavne nemusíte do seba trepať chémiu.

To, že touto metódou vieme urýchliť liečenie rôznych chorôb, ani písať nebudem. Všetko si však vyžaduje svoj čas. A toho, súčasná generácia nemá dostatok.  Aspoň si to myslíme. Toľko času dokážeme minúť úplne zbytočne a vôbec nám to nie je ľúto. To je celá sranda. Keď ho však potrebujeme investovať napríklad do zlepšenia nášho zdravia, tak to už sme málokedy ochotní urobiť, pretože výsledok vieme dosiahnuť aj požitím lieku, ktorého účinku veríme. A hlavne nám to zaberie iba pár sekúnd. To je úspora času!

 A čo také dýchanie! Výsledok neistý a venujeme tomu aj POL HODINU!!! Neskutočné plytvanie! A kebyže potrebujeme dokonca dýchať viac dní za sebou. Tak to si radšej vezmeme tú tabletu.

Zo srdca nám prajem, aby sme sa predýchali do zdravia, aby sme tie svoje vlastné bunky odmenili za ich fungovanie a podporili funkciu samoregenerácie.

Ďalšou pridanou hodnotou dýchania, je reset hlavy od myšlienok. Keď sa sústredíme na vlastný dych, v tom čase nás dotieravé myšlienky nechajú na pokoji. Už len toto stojí za to, pokúsiť sa vedome dýchať.

A tak nech sa deje.