My sme na prvom mieste (príbeh)
zvuková nahrávka
„Prečo už nepracuješ s kyvadlom?“
Judita si odrazu spomenula, že Hanka s ním pred niekoľkými rokmi začala
experimentovať.
„Tak vieš ako to dopadlo. Zo
začiatku som si myslela, že s niekým komunikujem a viem sa niečo dozvedieť
a napokon som zistila, že si to len moje ego so mnou zahráva. Kyvadlo sa točilo
vždy tak , ako som ja sama chcela.“ Hanka sa posťažovala priateľke.
„Mala by si ho znovu vytiahnuť a
skúsiť, ako sa ti s ním bude dariť teraz.“
Hanka s Juditou sa poznali
viac ako pätnásť rokov. Stretli sa za veľmi dramatických okolností. Hanka
prežívala najväčšiu krízu vo svojom živote a v jednom okamihu bola iba na
krok od toho, aby ukončila svoj život. „Náhoda“ jej priviedla do života Juditu. Vďaka nej, Hanka začala postupne meniť svoj život a svoje
zmýšľanie. Judita jej pomaly odkrývala závoj zabudnutia a sprevádzala ju na
objavnej ceste tvorby vlastnej reality.
Čím viac sa toho dozvedala, tým bola nadšenejšia a úplne „nažhavená“ hovoriť o tom ľuďom. Za tých niekoľko rokov
si pár vecí overila v praxi a bežne ich praktizovala. Mala obrovskú túžbu
zdieľať skúsenosti s rodinou a priateľmi. Málokto ju však bral vážne a pri
niektorých zažila aj výsmech. Po čase sa stiahla a bola veľmi opatrná, komu čo
hovorí.
Judita odišla a Hanka sa
rozhodla, že pôjde pohľadať svoje staré kyvadlo. Na vlastné počudovanie, ho našla
okamžite. Sadla si na posteľ, pohodlne oprela o vankúš a chvíľku kyvadlo držala
v rukách.
„Ahoj. Dlho sme sa nevideli.“ Ako
na neho hľadela, cítila, ako sa jej telom rozlieva príjemný, teplý pocit. V očiach
zacítila jemnú vlhkosť. Do dvoch prstov chytila retiazku a nechala ho voľne
visieť.
„Skúsime to spolu znovu? Ukáž mi
svoje áno.“ Mierne sklonila hlavu a čakala, čo sa bude diať. Ani sa nepohlo. „Prosím,
ukáž mi svoje áno.“ Povzbudzovala ho a na krátky okamih si pomyslela, či aj
kyvadlá náhodou nemajú svoje ego. Zasmiala sa. „Asi som ťa urazila, že si toľké roky
ležalo v zásuvke. Mrzí ma to...“ Ani nedomyslela a kyvadlo sa začalo
výrazne točiť doprava. Hanke sa mimovoľne roztiahli ústa do úsmevu.
„A tvoje nie?“ Za pár sekúnd sa
kyvadlo ustálilo a začalo sa hýbať zhora dole. Bolo to inak, ako v minulosti
a bola za to vďačná. Podvedome pochopila, že tentokrát je to inak. Stratila sa
v otázkach, ktoré mu začala klásť. Ani si neuvedomila, že prešlo pár
hodín. Nevedela sa nabažiť novej – starej skúsenosti.
Mohlo byť niečo po deviatej
hodine večer, keď do spálne prišiel ako stena bledý manžel. Tvár pokrčená od
bolesti a oboma rukami sa držal za žalúdok.
„Preboha, tebe čo je?“ Hanka sa
vystrašila. Ešte ho takého nevidela.
„Neviem. Brucho mám ako kameň a
neskutočné kŕče...“ Nestihol dopovedať a prehlo ho dopredu.
„Ideme na pohotovosť?“ Hanka bola
pripravená sadať do auta.
„Nie. Nie.“ Otočil sa a vrátil
späť do obývačky.
Hanke bilo srdce ako zvon. „Čo
mám robiť? Ani žiadne tablety od bolesti nemáme. Mám ho presviedčať, že skočíme
na tú pohotovosť?“ Nevedela sa rozhodnúť a zároveň bola zúfalá. Vedela, že keď
sa raz manžel zatne, tak nikam nepôjde. Zrazu jej v hlave skrsla
myšlienka. „Načo máš kyvadlo?“ Prekvapene na neho hľadela a krátky okamih
nevedela, čo s tou otázkou. Automaticky sa však postavila a zašla za mužom.
„Skús si ľahnúť na chrbát.
Myslím, že už rozumiem, prečo mi Judita dnes kázala vyhľadať kyvadlo.“
Robil, čo mu prikázala. Bola tak
zamyslená, že jej ani nedošlo, že sa jej manžel nevysmieva a ani ju neodmieta.
Až neskôr si uvedomila, že mu muselo byt naozaj zle, keď prijal aj takúto, pre
neho nepochopiteľnú pomoc.
Kyvadlo sa začalo okamžite točiť
ako zúrivé. Hanka s údivom sledovala, čo sa deje. Ani nevedela ako, v mysli
začala odriekať starú havajskú modlidbu Hooponopono.
„Milujem ťa, ospravedlňujem sa, prosím
ťa odpusť mi, ďakujem.“ Slová jej ako nahrávka prúdili hlavou. Po desiatich
minútach sa nesmelo opýtala: „Cítiš niečo?“ Vôbec nečakala, žeby sa niečo
udialo.
„No... akoby mi brucho zmäklo.“ V jeho
hlase bolo prekvapenie a ohmatával si žalúdok. Kyvadlo sa neprestávalo zúrivo
točiť. Po jeho slovách, zrazu Hanka cítila, ako z jej tela odchádza
napätie. Vôbec si nevšimla, že je napätá ako struna. Začala cítiť bolesť v ramene,
ale povedala si, že počká, kým sa to neskončí. Vydržala viac ako polhodinu, kedy
sa kyvadlo úplne zastavilo.
Muž sa neveriaco ohmatkával. Už
na tvári bolo vidieť, že sa tlak vytratil a ani kŕč bolesti na jeho tvári, Hanka nebadala.
„Uvarím ti teplý čaj. Pomaly
popíjaj, verím, že sa ti to postupne ešte viac uvoľní.“
Ďalšie dva dni zopakovala „ošetrenie“
kyvadlom a aby sa bolesť nevrátila.
Nadšene volala Judite a
vyrozprávala, čo sa udialo a ďakovala, že jej znovu raz v pravý čas
prikázala niečo robiť. Hanka už dávno neverila na náhody.
„To je všetko fajn. Ale keď som
ťa vyzvala, aby si robila s kyvadlom, myslela som, aby ste sa vy dvaja
znovu zžili. Tvoje kyvadlo je iba tvoje. Pre druhých si zaobstaraj iné. V prvom
rade sa venuj sebe. Seba si už liečila?“
„To nemôžem pomôcť mužovi?“
Mierne vyčítavo zatiahla.
„S mužom je to v poriadku.
Zvládli ste to super. Ale poznám ťa a tú tvoju dobroprajnú povahu. Nože sa
priznaj, komu všetkému si už vyklábosila, čo sa ti podarilo?“ Judita sa smiala.
Mala v živej pamäti, ako Hanka pred rokmi chcela všetkým pomáhať a
uzdravovať. Spomenula si na jej sklamanie a zúfalstvo, že jej nikto nedôveruje.
„A vôbec nebudem prekvapená, keď si pomáhala aj niekomu inému.“
Hanka si uvedomila, že ju Judita
pozná až pridobre. Znovu mala pravdu. Na druhý deň, keď sa mužovi uľavilo od
bolesti, telefonovala s inou priateľkou, ktorej sa samozrejme pochválila s úspechom.
Slovo dalo slovo a večer už sedela v posteli s nákresom ľudského tela
na papieri a kyvadlom harmonizovala telo človeka na diaľku.
„No, ale iba jednej kamoške.“
Neochotne priznala.
„Venuj sa najprv sebe. Uvedom si,
že tieto „rozptyľovačky“ sú prácou tvojho ega. Ono nechce, aby si si vedela
pomôcť sama a nedajbože, že by sa ti aj polepšilo. Ono ti bude teraz posielať
kadejaké rozptýlenia, len aby si riešila celé svoje okolie a nie seba. Ja
nevravím, že nemáš iným pomáhať, ale iba teraz si začala. Naučte sa spolu
komunikovať. Dennodenne sa mu venuj. Postupne to bude lepšie a ty získaš úplnú
istotu, že všetko, čo sa ti bude diať je tak, ako má byť. Dokážeš z tohto procesu
ego úplne vylúčiť. Podvedome budeš cítiť akoby súhru. Lieč najprv seba. Alebo
ty si úplne v poriadku?
„Ok, viem čo mi chceš
naznačiť. A ďakujem, že si mi to
vysvetlila.“
___________________________
Môžeme povedať, že je to ego,
alebo aj nejaké entity, negatívna energia, ktoré nám budú brániť vo vedomom bytí. Všetci, ktorí sa
venujeme práci na sebe, sme to neraz zažili. Odrazu nám hlavu zaplavia
pochybnosti a nedôvera. Hľadáme rukolapné dôkazy, či je to naozaj tak. Či si to
náhodou nepredstavujeme a nenamýšľame. Stretneme 3D človeka, ktorý nám to
rýchlo vysvetlí, ako to v reálnom živote chodí.
A nedajbože, keď nás, napríklad vlastná
rodina, pozná roky. Má nás akosi zaškatuľkovaných a my sa im teraz snažíme
niečo „nahovoriť“, dokonca by sme sa pokúšali ich akousi zvláštnou metódou
liečiť! Alebo im hovoríme, akoby sa dalo žiť ľahšie! No neuveria nám! Dopadneme dobre, keď nás
niekam nepošlú. Vo vlastnej rodine mnohí z nás máme najmenšiu podporu.
Možno neskôr, sa to upraví, keď získajú dôkazy, ale zo začiatku je to pre
našich najbližších ťažko uveriteľné.
Čomukoľvek veríme, praktizujeme
to a pomáha to, máme s tým dobré výsledky a skúsenosti, robme to ďalej.
Len si pamätajme, že vždy sme na prvom mieste my! Keď si dokážeme nájsť čas pre druhých,
aby sme im pomohli, tak si ten čas nájdime aj pre seba. V budúcnosti si
absenciou tejto „sebeckosti“ môžeme vážne ublížiť. Buďme v poriadku, pri
sile a zdravom rozume. Až tak vieme pomoc rozdávať ďalej.
Ak uprednostňujeme druhých pred
sebou, je to prácička ega, ktoré potrebuje uznanie od okolia. Potrebuje
pohladkať a oceniť, akí sme úžasní, jedineční a hlavne dôležití. Ego je
nenásytné a chce stále viac pochvál. Preto to musíme byť MY, čo mu dáme jasnú
stopku.
Cez lásku k sebe sa budeme vedieť
vždy správne rozhodnúť. Ak sme v srdci a pokore, vieme, že každá pomoc,
ktorú vieme iným ponúknuť nie je našou prácou. My sme len sprostredkovatelia a
tí, čo sú ochotní venovať čas, aby cez naše „pomôcky“ a techniky zažívali úľavu
aj ostatní.
Zo srdca prajem všetkým, ktorí sme
získali od vesmíru pomoc a prostriedky,
aby sme ich využívali rozumne a nikdy nezabúdali, že My sme na prvom mieste.
Iba ak my budeme v poriadku, iba tak vieme pomáhať.
A tak nech sa deje.
.jpeg)
Komentáre
Zverejnenie komentára