Nádej (príbeh)

 https://soundcloud.com/hedviga-placintarova/nadej-pribeh-m4a?si=2095990b3f9f4f53ad73232fea689572&utm_source=clipboard&utm_medium=text&utm_campaign=social_sharing

zvuková nahrávka

Marián bol chlapec, ktorého veľa detí nemalo rado. Vyrastal v rodine alkoholikov a neraz sa stalo, že musel svojich opitých rodičov „šikovať“ domov. V stave ožratosti si nedávali servítku pred ústa a cestou pourážali a nadávali každému, kto sa im zdal nepríjemný, alebo si namýšľali, že na nich útočí. Rodičia doma pred deťmi hodnotili nehorázne správanie tejto rodiny. Deti nevedome šírili postoje svojich „uvedomelých“ predkov medzi ostatnými deťmi, a tak sa Marián dostal na „čiernu“ listinu. Peňazí v ich rodine nikdy nebolo dosť, a tak nemal veľa vecí. Ledva im ostávalo na jedlo. Kým obaja rodičia pracovali, alkoholu holdoval iba otec. Keď mal Marián desať rokov,  otca vyhodili z práce práve kvôli alkoholu. Nevedel si nájsť žiadny stabilný zdroj príjmu. Vypomáhal na stavbách a pri vykládkach na železnici. Čím horšie sa mu zháňala práca, tým viac pil a následne tým menej peňazí domov doniesol. Matka to po roku psychicky prestala zvládať a začala piť s ním. Marián sa dostal do nekončiaceho bludného kruhu.  Kým mali peniaze pili, keď sa im míňali, tak sa hádali a kričali po sebe. Matka veľmi nevarila. Občas mala svetlú chvíľku a uvarila obrovský hrniec kapustovej polievky a vychvaľovala sa, ako jej obaja musia byť vďační, že majú celý týždeň čo jesť.

Petrova rodina sa presťahovala z iného mesta do vchodu, kde býval Marián, a to práve v čase, keď už povesť o ich rodine bola riadne rozšírená. Deti vedia byť veľmi kruté. Vyhýbali  sa mu, akoby bol nakazený morom. Peter bol rovnako starý ako Marián, a tak sa stretli v škole ako spolužiaci. Obaja mali štrnásť rokov. Marián aj napriek tomu, že žil v podmienkach akých žil, sa neučil najhoršie a do školy chodil pravidelne. O oblečenie sa staral sám a snažil sa vyzerať vždy čisto a upravene. So starými vecami, však zázraky robiť nevedel.

Jediné voľné miesto v triede bolo práve pri Mariánovi, a tak sa obaja spoznali. Peter nebol zaťažený ničím, žiadnymi povesťami a klebetami, tak sa k novému spolužiakovi správal priateľsky.  Marián nenaučený na srdečnosť a záujem o jeho osobu, bol v siedmom nebi. Užíval si ich priateľstvo.  V jeho vnútri však stále hlodal strach, kedy sa Petrove správanie zmení, kedy uvidí ten dobre známy odsudzujúci výraz v jeho očiach, kedy sa mu začne posmievať.  Nasilu  vytláčal obavy z hlavy, ale strach ho ničil a dostal ho do stavu, že pozorne sledoval všetko, čo Peter robí, s kým sa rozpráva, ako sa tvári. Keď náhodou bol v spoločnosti iných detí, natŕčal uši, či ho náhodou neohovára.

Petrova matka sa samozrejme nemohla vyhnúť informáciám o „asociálnej“ rodine na prízemí.  Vedela, že s Petrom sú spolužiaci a že dokonca sedia v jednej lavici. Jej srdce bolo veľmi veľké a dobrosrdečné. Párkrát navrhla, aby sa učili u nich. Ponúkla mu večeru a tesne pred Vianocami (Peter to neskôr vyhodnotil ako trápnu scénku) mu ponúkla zimnú vetrovku, ktorú jej „akože“ dala kolegyňa pre Petra, ale jemu bola samozrejme malá. Nikdy nezistili, či Marián uveril príbehu, ale dar prijal. Jeho život sa stal príjemnejším od času, ako sa Petrovci nasťahovali. Už sa necítil tak sám a uvedomil si, že keď má konečne priateľa, existuje niekto ďalší, komu môže hovoriť o sebe a o svojich snoch.

Marián sníval, že sa raz stane rušňovodičom. Keď chodil za otcom na výkladisko, obdivoval rušne a túžil ich riadiť. Neučil sa zle, preto mal veľkú šancu sa na učilište dostať.

Bola Veľká noc. Petrova rodina sa rozhodla stráviť jarné prázdniny  na horách. Ponúkli Mariánovi  pridať sa k ich rodine, aby sa Peter nenudil. Bol nadšený, že sa prvýkrát v živote dostane na výlet a bude žiť ako normálne dieťa. Rodičia chvíľu váhali, či majú súhlasiť, ale Petrova mama bola veľmi presvedčivá. V piatok ráno nasadli do auta a vybrali sa na cestu. Marián bol  v siedmom nebi. Neustále sa usmieval. Izbu mali spoločnú s Petrom. Predstavoval si, akoby sa mu žilo v tejto rodine. Aké by  to bolo, keby  sa nemusel starať o to, čo bude jesť, čo si oblečie, kde a kedy bude ťahať opitých rodičov domov. Neraz sa zamyslel, čo zlé urobil, že sa musí mať o toľko horšie ako iné deti. Prečo sa mu to deje?

____________________

Bola nedeľa večer, keď ich  na prechádzke vyrušil telefón. Volala suseda z ich domu. Mariánovi rodičia v opitom stave podpálili byt. Oboch s popáleninami odviezli do nemocnice.

Tú noc sa všetci vrátili z výletu domov. Marián sa celú cestu domov triasol. Nemal inú rodinu, iba ich dvoch. Až v tejto chvíli si uvedomil, že mať niekoho je pre neho veľmi dôležité. Nevedel si predstaviť, žeby neboli.

Unavení dorazili neskoro v noci. Mariana nechali u seba a rozhodli sa, že na druhý deň pozisťujú, čo sa bude dať ďalej zariadiť. Nevedel spať. Triaška ho neprechádzala. Práve vyšiel z izby, že skočí na toaletu, keď začul hlasy prichádzajúce zo spálne.

„... nevidím to s ním dobre. Bude musieť ísť do decáku.“ Hlas Petrovho otca znel ticho a priškrtene. Ale pre Mariana to bola ako rana kladivom priamo do brucha. Niekoľkokrát sa rodičom pracovníci zo „sociálky“ vyhrážali, že im ho zoberú. Iba dobré výsledky v škole a potvrdenie, že nevynecháva dochádzku a pravidelne sa pripravuje na vyučovanie, zatiaľ túto hrozbu odďaľovalo.

„Chudák chlapec.“ Matka ľútostivo zatiahla.  „Chudák Marián, je to nekonfliktný chlapec. Nezaslúži si takýto osud.  Boh vie, čo s ním bude. Akoby sme mu vedeli pomôcť?“

„Prestaň sa trápiť. Už doposiaľ si mu pomáhala dosť. Všetci susedia sa na nás pozerajú ako na bláznov, že mu tak pomáhame.“ Marián postrehol v jeho hlase nevôľu a v ústach pocítil typickú pachuť strachu. Rovnako sa cítil vždy, keď mu ľudia nadávali alebo použili „ten“ pohľad. Pohľad, ktorým mu dávali najavo ľútosť alebo odsúdenie.

Bol Veľkonočný pondelok.  Marián s Petrovými rodičmi odišiel do nemocnice hľadať tých svojich. Ich popáleniny boli veľmi zlé a obaja boli udržiavaní v umelom spánku.

Po kontrole spáleného bytu si Marián uvedomil, že aj to málo čo mali, bolo zničené. Bezradne prezeral každý detail a chcelo sa mu so všetkým praštiť, na všetko sa vykašľať. Vedel, že odchod do detského domova je nezvratný.

„Nebuď smutný. Nič nikdy nie je také zlé, ako sa na prvý pohľad zdá.“ Petrova mama ho objala okolo pliec.  Z nejakého záhadného dôvodu sa na ňu nahneval. Odstrčil jej ruku a začal kričať.

„Nie je zlé? Veď to nemôže byť ani horšie! Čo nám ostalo?! Ešte aj tento byť nám zoberú! Keby sme ho aj predali, tak po zaplatení všetkých dlhov nám nič neostane!“ Čím viac si uvedomoval realitu, tým zúfalejší bol, tým viac kričal. Telo sa mu nekontrolovateľne triaslo. Chytil do ruky prázdnu fľašu od alkoholu a celou silou hodil o zem. Petrova mama sa na neho s hrôzou pozerala. Začala mať strach. Našťastie do bytu vbehol Peter.

„Stačilo! Prestaň vrieskať! Ako si dovoľuješ sa takto chovať k mojej mame!“

Mariana po jeho slovách akoby obliala studená voda. Stíchol, ale rýchly dych neustával.

„Dobrý večer, hľadáme Mariána Novotného.“ Od dverí začuli hlas. Prišli policajt a pracovníčka „sociálky“.

Od tejto Veľkej noci sa jeho život od základov zmenil. Umiestnili ho do „decáku“. Rodičov viac nevidel. Keď ako osemnásťročný opúšťal steny detského domova, nemal ani snahu ich hľadať. 

Prvé týždne sníval a túžil, aby niekto prišiel. Najprv to vzdal s rodičmi, ale veľmi veril, že Petrova matka, taká dobráčka s veľkým srdcom, za ním príde aspoň na návštevu. Túžil a chýbal mu aj Peter. Nestalo sa tak. Štyri roky trpel klasickou šikanou, smútkom, hnevom a beznádejou. Prestal bojovať. Robil všetko čo od neho chceli. Pri živote ho držal iba hnev na nespravodlivý osud. Chcel ešte raz vidieť Petra s rodinou a opýtať sa ich, prečo sa na neho vykašľali. Prečo mu ukázali tú lepšiu stránku života a prečo po tom o neho ani nezakopli?

___________________

Vo všeobecnosti, ak sa rozhodneme ukázať našu „svetlú“ stránku a ukážeme druhému, akí sme veľkodušní, ako súcitime a ako vieme podať pomocnú ruku, v tom okamihu si MUSÍME uvedomiť, čo to vlastne „stvárame“. Je to úplne rovnako platné na ľudí, ako aj na zvieratá.

Vyvolať falošnú nádej tam, kde vieme, že nie sme ochotní zájsť ďalej, by malo byť doslova trestné.

Nikto od Petrových rodičov nechcel, aby si Mariana adoptovali, hoci on by bol tým najšťastnejším človekom, keby sa tak stalo. Stačilo ho navštíviť, možno cez sviatky zobrať k sebe do rodiny. Alebo len párkrát zájsť na stretnutie s ním a vysvetliť jeho mladej hlave, že sme v takej a takej situácii a nemôžeme si dovoliť si ťa zobrať na trvalo domov, ale budeme s tebou stále v styku, aby si sa necítil sám.  Niečo podobné stačilo odkomunikovať. Vžiť sa do pocitov mladého človeka, ktorého rodičia roky zanedbávajú a on sám sa snaží najlepšie ako vie,  prežiť v priestore, kde ho všetci odsudzujú za chyby jeho rodičov.

Našim zásahom do jeho života spôsobíme iba jediné. Vyvoláme nádej, ktorá keď sa nenaplní, rozrastie sa v tejto ubolenej dušičke zlosť, pocit veľkej nespravodlivosti. Mozog sa zatemní nelogickými argumentami. Cez závoj bolesti takýto človek vidí v každom iba zradu a nelásku. Naučí sa, že nikdy nemôže nikomu veriť, dokonca ani takému, kto príde za ním s dobrými úmyslami. Tie dobré úmysly slúžia iba na pohladkanie vlastného ega, akí sme dokonalí a „super“, že si vieme od úst odtrhnúť a dať menej šťastnému.

S pomocou to veľa spoločného nemá. Áno, jednorázovo to poteší, ale opakovane poskytovať niečo a v kritickej fáze sa odtiahnuť, je pre toho druhého najväčším sklamaním a ranou.

Preto, ak niekomu naozaj chceme pomáhať, robme to rozumne. Dopredu sa zamyslime, čo môžeme spôsobiť a na druhej strane, dokiaľ vieme s našou pomocou zájsť. Vytvoriť závislosť na našej neustálej pomoci nie je práve to, čo by druhej strane pomohlo.

Petrova matka to myslela dobre a na krátky čas ukázala Mariánovi, že sa dá žiť aj inak. Ak by mala väčšiu podporu v manželovi, možno by sa rozhodli mu pomôcť aspoň nejakým spôsobom. Hoci len návštevami. Evidentne tam podpora nebola. Alebo, sa stalo niečo v samotnej rodine, čo zvrátilo celý príbeh iným smerom. Ale v živote to máme práve takto. Málokto si dá námahu zistiť pokračovanie a pýtať si vysvetlenie. Radšej žijeme v domnienkach a pestujeme v sebe hnev, ktorý nás dokáže iba ničiť.

Možno sa Marián dopátra vysvetlenia, keď sa vyberie za „Petrovcami“ po odpovede. Možno aj tento príbeh skončí napokon dobre, keď si obe strany objasnia svoje vlastné postoje a navzájom si uznajú, že dôvody, prečo konali ako konali mali svoje opodstatnenia.

Bohužiaľ, prax je úplne iná. Málokto je ochotný počúvať toho druhého a ešte menej je takých, ktorí vyhľadajú zdroj svojho hnevu.  Väčšinou sa odsúdime do celoživotnej nevraživosti a pestujeme si krivdu v našich srdciach. A s týmito nedobrými pocitmi aj umierame.

Skúste sa jemne „prehrabať“ vo svojich srdciach a zistite, či podobnú nevraživosť nepestujete aj vy. Alebo, či netrpíte pocitom krivdy. Ak áno, nestálo by vám za to vyhľadať človeka, ktorý vám to spôsobil a žiadať  vysvetlenie? Verím, že vo väčšine prípadov sa dopátrate k bodu, kde uznáte, že aj ten druhý mal v niečom pravdu. Zistíte to ale len vtedy, keď si dáte tú námahu a urobíte prvý krok k zmiereniu. A možno vám ani veľa času neostáva, pretože ľudia umierajú a môže sa stať, že si po odpovede nestihnete zájsť. Bola by to škoda. Nie kvôli tomu druhému, ale v prvom rade kvôli sebe. Aby ste VY zložili tú ťarchu zo svojich pliec.

Zo srdca želám nám všetkým, aby sme boli ROZUMNÍ a MÚDRI v konaní dobra. A ak už ho konáme, prevezmime za človeka (zviera) zodpovednosť, aby sme napokon neurobili viac zla ako osohu.

A tak nech sa deje.