Partnerstvo s „nevedomým“ partnerom (zamyslenie)
Pár rokov dozadu sledujem, ako si
nažívajú manželské páry, v ktorých sa iba jeden rozhodol stať vedomým človekom.
Ako dokáže „nevedomý“ partner tolerovať „úchylku“ toho druhého. Či je ochotný akceptovať nové názory, myšlienky a
hlavne správanie.
Spätne som si vybavila naše
manželstvo a postoj môjho manžela.
Prvé príznaky „inakosti“ v mojom správaní sa prejavovali hlavne v popieraní tradícií a vecí, ktoré sa MALI robiť. Často som bola rebelom, len aby som si presadila svoje. Nebolo to však celkom v súlade s tým, ako to malo prebiehať. Ja som síce dosiahla čo som „po novom“ chcela, ale následne som si vyčítala, či je to správne, či sa to hodí, čo si pomyslia ostatní. Hneď na to sa vo mne prebudila vzpurnosť:
„A však nech si myslia čo chcú! Ja sa môžem na to vykašľať. Je to ich problém.“
V mysli
nabehli naučené frázy a vety, ktoré som kdesi čítala a nasilu sa snažila
praktizovať v praxi. Poviem pravdu, nefungovalo to. V tele bolo a
ostávalo napätie. V podvedomí som to ešte nemala vôbec spracované a tak
som len navonok hrala, že je to úplne v poriadku. Po očku som však sledovala
reakcie okolia. Dôvod bol jednoduchý. Sama som sa učila, sama som sa snažila
pochopiť zákonitosti vesmíru, sama som si nebola istá, či tomu môžem veriť,
sama som pochybovala, či je to naozaj tak.
Keď som začala pracovať s anjelmi,
sprievodcami a majstrami, bola to (z
dnešného pohľadu) teda „prča“. Tí
museli mať zo mňa riadnu srandu. Neustále som vyžadovala dôkazy, vyjednávala
som s nimi, len aby môj analytický mozog konečne pripustil, že veci medzi
nebom a zemou existujú. Že to nie je len moje zbožné prianie. Trvalo to veľa
rokov.
Medzitým, ako som samu seba „spracovávala“
do stavu „verím“, žila som v normálnom manželskom zväzku s človekom,
ktorý mal úplne „u prdele“ moje snahy. Našťastie, som sa dopracovala do stavu, že som sa
už nehanbila, ani nezakrývala moje presvedčenia. Paradoxne vďaka partnerstvu s mužom,
ktorý bol prototyp 3D človeka, som sa naučila postaviť sa za seba a svoje názory.
Bola som tvrdohlavá a málokedy ma mohol presvedčiť o niečom inom.
Neskôr som sa pustila do rôznych
techník, učení a všetko som skúšala na ňom a v našom partnerstve.
Samozrejme, nevyhli sme sa aj slovným výmenám a tichej domácnosti. Ale
nevzdávala som to. Práve si uvedomujem, že aj keď odmietal moje „novátorstvá“ a
„zvláštnosti“, nikdy sa mi nevysmial a neponižoval ma. Keď som ho upozorňovala
na „zázraky“, ktoré sa nám diali, stále sa mi to snažil vysvetliť z fyzikálneho
a logického hľadiska. Mal obrovskú trpezlivosť, ale niekedy to nevydržal a
niekam ma poslal. A musím odstupom času uznať, že pochvalu si zaslúžim aj ja,
lebo som to nikdy nevzdala. Hlavne v období, kedy sa mi nedarilo a viac
som si priťahovala ťažkosti ako radosť.
Vytrvalosť vždy prinesie ovocie.
Prešlo veľmi veľa rokov (možno aj dvadsať) a kúsok po kúsku som veľa vecí
pochopila, ešte viac ich zo seba „pustila“ a stav „verím“ sa jemne začína preklápať do
stavu „viem“.
Najväčšou odmenou pre mňa je
správanie môjho manžela. Navonok je stále praktický a logický. Stačí však
sledovať jeho slová, ktoré volí, keď hovorí napríklad s niekým cez telefón. Nie raz počujem
to, čo začul odo mňa. Jeho názory sa
začínajú stotožňovať s mojimi a mňa hreje pri srdci, že sa to dá aj takto.
Nič na silu. Postupne nechať veci dozrieť a usadiť v mysli toho druhého.
Keď si občas robím starosti o niečo, neraz mi povie: „Máš to len v hlave.“
Začína mi vracať to, čo som veľmi často používala aj ja.
__________________
Neviem si predstaviť, žeby pred
rokmi súhlasil, aby som mu harmonizovala telo pomocou kyvadla. Vtedy by sa len
zasmial a odbil, že nech si experimentujem na sebe. Alebo, nech uvoľním zaseknutý
kolík pomocou "kvantovky". Pretočil by oči a dokázal svojou vlastnou fyzickou
silou, alebo pomocou kombinačiek, že si vie pomôcť aj sám. Alebo jednoduchým
vyslaním otázky do vesmíru: „Čo všetko je tu vhodné pre mňa, aby som toto
vyriešila?“, by neveril že som pri zdravom rozume. A príkladov je veľa, ktorými
by som mohla porovnať jeho vtedajšie a súčasné JA.
Možno žijete v partnerstve s človekom,
ktorý nerozumie vašej túžbe po veciach „medzi nebom a zemou“, ktorý nepripustí,
že nie sme vo vesmíre sami a spolu s nami, aj tu na Zemi, existujú bytosti, ktoré len tak vlastným
zrakom nevidíme. Ktorý neverí, že sme silní a jedineční, že si život tvoríme sami a sme zodpovední za to, čo v skutočnosti žijeme. Ktorý
nepripustí, že sme sa tu inkarnovali po mnohokrát. Ktorý neverí na karmu, na
vibrácie a neuverí, že nikto nás za nič netrestá, že všetko je v nás, len
je potrebné sa tomu otvoriť. Ktorý neuverí, že jediným zmyslom našich životov,
je žiť šťastný, harmonický život plný lásky.
Jediná možnosť je nevzdávať
sa. Neprestať sa venovať sebe. Počúvať
vlastnú intuíciu a telo. Sledovať pocity v akých žijeme. Tolerovať cestu a vývoj ľudí okolo seba a vlastným
príkladom ich inšpirovať. Nič viac. Buďme k nim láskaví a tolerantní.
Neodsudzujme a nepovyšujme sa. (Ak nedokážeme prijať "inakosť" partnera, zamyslime sa, či tam nepúšťame príliš naše ego. Vedomý človek prijíma druhých cez srdce. A srdce nikdy nebojuje.)
„Fajn, ty to máš tak, ja to mám
však inak. Obe varianty sú v poriadku.“
Nebojovať, neznásilňovať,
netlačiť, iba prijať.
Ak my sami budeme žiť spokojne a
pokojne, okolo nás bude príjemná atmosféra. Nikto nechce žiť v neustálej nespokojnosti.
Raz sa to prelomí a toho druhého začne zaujímať, ako to my máme, ako sme to
dosiahli.
Niekedy je na škodu veci, že sa
manželstvá, kvôli týmto dôvodom rozpadnú. (Viem, že sú aj také vzťahy, kde
dochádza k veľkým nedorozumeniam a zúfalému odmietaniu hocičoho nového,
tam potom asi tí dvaja odídu od seba, lebo ani jeden nemá záujem v tom pokračovať.)
Ak však je medzi nimi cit, priateľstvo, tak už je len potrebné nechať tomu čas.
Vedomý človek v skutočnosti nemá dôvod odchádzať zo vzťahu, kde sa nič
zásadné nedeje a dokáže pokojnou cestou žiť v dobrých pocitoch a
nevyvolávať zlé pocity v partnerovi.
To príjemné ľudí priťahuje. Nikto
nemá rád rozruch, napätie, hádky. Nikto! To si len myslíme, že to niekto tak
má. Aj ten najväčší zurvalec chce cítiť mier v duši, len nevie ako na to.
Od toho sme tu my, aby sme im v tom pomohli. Vlastným príkladom, vlastnou
ochotou, vlastným životom a správaním.
Zo srdca prajem všetkým
manželstvám, kde sa duše prebúdzajú v inom časovom horizonte, aby sme to
so sebou nevzdávali. Nič nie je náhoda! Teda ani to, že sme „vyfasovali“ práve
toho NÁŠHO (tú NAŠU). Bol a je tam dôvod. A možno jedným z nich môže byť
aj vzájomná pomoc pri prebudení sa.
Tak si pomáhajme a zobúdzajme sa
navzájom.
A tak nech sa deje, v láske k ľuďom
okolo nás.
.jpeg)
Komentáre
Zverejnenie komentára