Ranné uvedomenie (zamyslenie)

 https://soundcloud.com/hedviga-placintarova/ranne-uvedomenie-m4a?si=124b556f976043e3b6abf527001107d5&utm_source=clipboard&utm_medium=text&utm_campaign=social_sharing

zvuková nahrávka

Dnešné ráno som otvorila oči ešte za tmy. Pritiahla som prikrývku na plecia. Skontrolovala, či je Kubo (maltezák) za mojim chrbtom. Pred niekoľkými dňami som ho ostrihala a tak sa neustále trasie. Spokojne sa pritlačil k mojim krížom a mohli sme spať ďalej. O pol ôsmej už na posteli sedeli všetky tri mačky a Kiara (maltezáčka) pobehovala pred posteľou.

Znamenie.

„Však nás konečne pusti!“

„Jasné, vaše veličenstvá!“

Poslušný otrok pokorne zišiel z poschodia. Cestou k východovým dverám sa pridali ešte ďalší dvaja psy a  hlučne vybehli na dvor. Kubo (maltezák) je úplne pošahaný. Stačí len vystrčiť nos z dverí a už breše na raty. Všetci v dedine musia vedieť, že jeho lordstvo ide práve čúrať.

Dve malé mačičky, ktoré k nám pribudli v lete, nepúšťame vonku. Ich prvá cesta vedie k miskám, kde musia dostať komplet celú ponuku (bezlaktozové mlieko, granulky a kapsičku alebo konzervu). Postavím si vodu na kávu a teplý nápoj, prezlečiem sa z pyžama. Medzičasom na dvere zúrivo škriabe Kiara (najmenšia, najstaršia). Podľa nálady sa za ňou vráti Kubo, alebo nevráti. Keď nie je ešte dostatočne vybrechaný, tak pokračuje, kým sa konečne neuspokojí.  Len musím byť veľmi opatrná, čo  idem robiť. Akonáhle začujú otváranie vrecúška s mlsotami, v tom okamžiku sú všetci naštartovaní pri vchodových dverách a dobíjajú sa dnu.

Vyšla som s kávou do mrazivého rána. Bolo mínus sedem. Snehu máme pomenej, ale som aj za neho vďačná. Nepamätám si, kedy naposledy sme mali sneh na Vianoce. Pochlipkávala som z kávy a uvedomila som si, že dnes je vlastne pracovný deň. Ja sama, som pocitovo naladená na voľno a tak som sa na krátky okamih divila, že dvaja susedia stoja na zastávke. Vrátila som sa v mysli v čase o pár rokov späť.

Budíček o tretej, pol štvrtej ráno. Rýchle ranné procesy, najnutnejšie úkony okolo zvierat, nasadnutie do auta a cesta do práce.  Odchod do práce za tmy, návrat z práce za tmy. Dlhé roky to isté dookola. Domov som sa chodila iba vyspať. Vianoce som bola málokedy doma a ani som si nikdy nevedela zobrať voľno v čase sviatkov, pretože práve vtedy sme mali najviac zákazníkov. Rok za rokom to isté. Nesťažujem si, pretože som si to vtedy zvolila a žila to. Nemôžem ani povedať, že som to nerobila s nadšením. Áno bola som nadšená, pracovitá, až workoholička. Naháňala som sa za vysokými výkonmi a za peniazmi. Obe kategórie som nemala problém dosahovať. Pribúdajúce roky som však neoklamala. Už som toľko nestíhala a moje telo prestalo vládať. Posledných pár rokov som sa stále viac a viac zamýšľala, čo to vlastne žijem za život. To bude všetko takto pokračovať až do dôchodku? A otázkou je, či sa ho vôbec pri takomto nasadení dožijem. Najviac ma to začalo otravovať práve v čase Vianoc. Vyšperkovala som samu seba do úplnej dokonalosti. Aby mi to nebolo ľúto, presvedčila som sa, že tieto sviatky vlastne ani nemám veľmi rada. Že sú zbytočne nákladné, Ľudia sa stretávajú, aby sa vykŕmili do neočakávaných rozmerov. Vo všetkom som hľadala iba komerciu a tak som si ich kvalitne znechutila. Keby  všetci ľudia nakupovali a chovali sa k Vianociam ako naša rodina, myslím, že nejeden potravinový, ale aj iný obchodný reťazec by dávno skrachovali.

Tak dôkladná som bola vo vlastnej hypnóze.

____________________________________

Dnes ráno mi pár veci „doklaplo“.  Ako som popíjala kávu a sledovala  poletujúce miniatúrne vločky, dovolila som si celou svojou bytosťou precítiť tú voľnosť a slobodu, ktorú takmer dva roky zažívam. Trvalo mi alebo lepšie povedané, môjmu telu skoro rok a pol, kým si prenastavilo spací režim. Ešte v lete nebolo nič nezvyčajné, že som bola o tretej, štvrtej zobudená a prebratá. Nevedela som ďalej spať. A to som každému vykladala, že po ukončení riadneho pracovného pomeru mi trvalo dva mesiace, aby som zresetovala mozog. Tak mozog možno áno, ale moje telo sa tak rýchlo prekalibrovať nedalo. A to mi došlo až dnes.

Konečne mám čas na čo chcem. Konečne sa môžem venovať tomu čo chcem. Konečne si sama rozhodujem o tom, čo budem cez deň robiť, alebo nerobiť. Viac ako polroka som „bojovala“ s pocitom,  že som lenivá,  ako si to môžem dovoliť, že toto sa predsa nerobí, takto sa „normálne“ nefunguje. Ego mi to dalo každý deň riadne vyžrať. Roky som nebola naučená byť v nečinnosti. Roky som aj počas voľných dní neustále pracovala a riešila, čo je potrebné ešte v práci urobiť. Nebolo nič nezvyčajné, že ma aj počas súkromného voľna otravovali zamestnanci a hlavne nadriadení. Nerešpektovali nás a my sme im to dovolili. Pri určitej zvrátenosti vlastného nastavenia, mi to niekedy aj robilo „dobre“, pretože som si namýšľala, aká som dôležitá a potrebná. Bože, aký to výsmech! Zavrieme dvere za svojim bývalým pracoviskom a už po nás ani pes neštekne. A my sa tak veľmi snažíme a kladieme prácu nad všetko. Hlavne nad rodinu a nad svoje vlastné zdravie.

Teraz mi je už dobre. Som spokojná, viem oddychovať, dokonca ma „nežerú“ výčitky svedomia, že si dovolím aj týždeň nič nerobiť. Hláška môjho manžela, keď som sa mu na začiatku, v čase, keď ma ego dennodenne dusilo, zdôverila so svojimi zlými pocitmi.

„Nemám dobrý pocit z toho, že nič nerobíme. Viac sme toho stíhali, keď som chodila do práce. A teraz nič.“

„Však to je dobre. Vieš koľko ušetríme?“

A tak som sa vyrovnala so svojou lenivosťou.

Možno to spôsobila atmosféra prichádzajúcich Vianoc. Možno, som si len konečne začala uvedomovať, čo všetko som v živote nestihla, zmeškala, nedovolila si. Na čo som nemyslela, aké hodnoty som uznávala.

Som vďačná za všetko, čo som počas svojho života zažila a s ľuďmi, s ktorými som sa stretla.  Každý ďalší deň mi je iba dôkazom toho, že úplne všetko bolo pre moje dobro. Úplne všetko. Aj tá najväčšia „neprávosť“ sa odohrala kvôli mne a aj tá najväčšia „hlúposť“, ktorú som vyviedla, mi bola na osoh. Zo všetkého sa dá vyťažiť múdrosť a vďaka nej vieme zmeniť naše ďalšie zážitky.

Ďakujem za svoj život.

Včerajší, terajší a teším sa na ten budúci.

A z takéhoto obyčajného ranného príbehu a zamyslenia sa dokážeme nabiť energiou dobrých pocitov a obrovskej vďačnosti.

A Vianoce môžu prísť.

Krásny predvianočný štvrtok prajem priatelia.