Guli (príbeh)

https://soundcloud.com/hedviga-placintarova/guli-cesyovate-m4a?si=33565b6e78234cbd876fbba1e26c1835&utm_source=clipboard&utm_medium=text&utm_campaign=social_sharing

zvuková nahrávka

Nič nevidím. Cítim akési chlpaté telíčka, ktoré sa ku mne tlačia. Mám silnú potrebu čosi nájsť. Neviem čo to je, ale usilovne to hľadám. Tí dvaja sa okolo mňa neustále mrvia a vydávajú zvláštne zvuky. Musím to nájsť. Môj nos sa čohosi dotkol a cítim, že to vonia . Ústami som sa dotkol vlhkej pokožky a na jazyku zacítil sladkú tekutinu. Pijem a moje brúško sa príjemne napĺňa. Mám pocit, že sa toho moku neviem nasýtiť. Stále nič nevidím, len cítim, že som v blízkosti niekoho, kto mi poskytuje príjemné teplo. Unavil som sa, tak si zavriem očká a vyspím sa.

Neviem koľko dní som žil len spaním a pitím. Jedného dňa som  spod zavretých  viečok zaregistroval viac svetla. Hneď na to, som začul hlas.

„Ďalšia sa okotila! To nemyslíš vážne, že sa mi na dvore bude motať toľko mačiek. Ak sa ich nezbavíš, pôjdeš z domu aj ty!“ Odrazu  ticho, niečo buchlo a vrátila sa tma.

Nerozumel som slovám a ani ma nezaujímali. Musel som hľadať zdroj sladkého moku a viac sa schúliť do tepla.

Ktorýsi deň som začal vnímať, že keď otvorím viečka, začínam vidieť aj niečo viac ako je tma. Uvidel som svojich spolustravníkov a jedno veľké chlpaté telo, ktoré ležalo pri nás. Konečne som pochopil, čo to bol za pocit, keď ma v akejkoľvek chvíli niečo vlhké po tele šúchalo. Bol to obrovský jazyk toho veľkého tela vedľa mňa. Tie dve telíčka boli predsa len odlišné odo mňa. Jedno bolo takmer celé biele a to druhé bielo-sivé. Moje chĺpky boli hnedé s čiernymi prúžkami. Prišiel som nato, že moji spoločníci sa so mnou radi naháňajú. Nerozumel som, prečo neotvárajú oči, keď mne sa to už podarilo. Namiesto očí mali akúsi nepríjemnú bielu mazľavinu. Začal som skúmať miesto, kde sme doposiaľ ležali. Nedostal som sa však  ďaleko.  Neustále som  narážal na niečo tvrdé a vysoké.

Jedného dňa som sa ocitol v čomsi, čo ma oblapilo okolo celého tela a vynášalo do výšky. Hneď na to sme bol všetci traja vložení do veľmi tesného priestoru, kde sme sa ledva zmestili. Ležali sme jeden druhému na telách. Buchot. Rachot. Celý priestor sa s nami hýbal. Raz sme boli natlačení na jednu stranu, hneď nato na druhú. Bolo to veľmi nepríjemné. Cítil som, že sa mi niečo vracia späť do úst. Bolo to hnusné, kyslé. Rýchlo som to vypľul. Všetci traja sme zúfalo mňaučali. Bolo nám odrazu zima a nevedeli sme nájsť to obrovské telo, kde nám bolo stále teplúčko a mohli sme sa kedykoľvek napiť sladkého moku.

Znovu buchot a zrazu veľmi veľa svetla. Uzavretý priestor sa otvoril a my sme vyleteli do čohosi zeleného. Buchot, rachot a za chvíľu ticho.  Priestor, ktorý som uvidel mi učaroval. Žiadna stena, žiadna tma. Vyskočil som na nohy. Tí dvaja sa chúlili jeden k druhému a ani sa nepohli. Zúfalo mňaučali. Nechcel som pri nich ostať. Rozhodol som sa preskúmať priestor. Neviem ako dlho som kráčal. Po nejakom čase som zbadal, že sa predo mnou čosi hýbe. Rozbehol som sa za tým.  Chcel som chytiť pohybujúcu sa látku, ale stále sa to vzďaľovalo. Odrazu všetko zastalo a ja som konečne mohol skočiť.

„To čo je?“ akýsi hlas sa ozval a uvedomil som si, že som znovu na zemi.

„Aha mačiatko.“ Pocítil som príjemný pocit na hlave. „Odkiaľ si sa tu vzalo?“ A po chvíľke: „Neviete komu patrí toto mača?“ Cítil som sa nádherne. Chcel som im dať najavo, že sa mi to páči a začal som čo najhlasnejšie vydávať zvuky pradenia. Ktosi ma zobral a vydvihol do výšky. Pozeral som sa do tváre človeka. Prvýkrát som videl niekoho iného ako mojich priateľov. Neustále ma ten človek, neskôr som zistil, že je to žena, hladkala.

„Možno sa od susedov zatúlalo. Skúsim zistiť.“ Veľmi dlho som bol v náručí tejto ženy. Dlhá prechádzka ma unavila a tak som zavrel oči a spal.

Zobudil ma nečakaný pohyb. Ocitol som sa pred miskou s niečím bielym. Trochu som bol sklamaný. Nechutilo to ako to sladké, čo som doposiaľ pil, ale brúško bolo prázdne. Priložili mi k tomu aj čosi malé hnedé, ale to mi nevoňalo. Neviem ako dlho som potom pobehoval po tej príjemnej zelenej podložke. Občas ma nejaký človek dvihol do výšky a hladil ma po celom tele. Objavil som rôzne miesta, kde som sa mohol ukryť a pozorovať, čo sa okolo mňa deje. V zelenej podložke sa hýbalo veľa lietajúcich stvorení, s ktorými som sa vedel dlho hrať. Keď sa zotmelo, žena ma položila do niečoho mäkkého.

„Tu sa pekne vyspinkaj. Ráno sa stretneme.“ Znovu ma pohladkala. Bolo mi smutno, že ostávam sám. Nemal som tu svojich priateľov a necítil ich teplé telíčka. Veľa som toho nevidel, ale vybral som sa hľadať lepšie miesto na úkryt. Znovu som bol v tme. Schúlil som sa do kĺbka, zavrel oči a veľmi rýchlo, unavený celodenným dobrodružstvom, zaspal.

„Včera tu znovu zastalo auto a vyhodilo dve mačičky. Oči úplne zahnisané, uši  zanesené infekciou. Ja už fakt nerozumiem tým ľuďom. Obe sú riadne nachladené. Oni si vari myslia, že na dedine sa vždy niekto nájde, kto sa o tie zvieratá dokáže postarať.  Žiadna zodpovednosť. Však keď nechcem mláďatá, tak si dám tie svoje vykastrovať.“ Začul ďalší ženský hlas a vyliezol zo svojej skrýše.

„A toto mača je odkiaľ?“

„Vyzerá to tak, že nevyhodili len dve, ale tri. Včera sprevádzal moju priateľku, ktorá prišla na návštevu. Musel ju sledovať až z parkoviska. Tak som mu dala mliečko a párky. Z mlieka trochu vypil, ale párok nechal tak.“

„No to je fešák. Je nádherný. Vyzerá oveľa zdravší ako tí dvaja.“ Ocitol som sa v náručí tej ženy. Pozerala mi do uší, ohmatávala celé telo.

„Vyzerá v poriadku. Len mu budeš musieť kúpiť vodičku na vyčistenie uší, aby sa zbavil ušného svrabu. A chceš si ho nechať? Tvoj muž bude súhlasiť, že si ho zoberiete do mesta?“

„Neviem. Asi mi to nedovolí.“

Nemal som chuť počúvať reči, ktorým som aj tak nerozumel. Zavrel som oči a nechal sa hladkať ženou, ktorá s tou mojou hovorila. Bolo mi smutno za priateľmi, s ktorými som bol doposiaľ, ale celý deň som mohol behať, nachádzal som stále nové veci a veľmi často ma žena  alebo aj iní ľudia brali do náručia a hladkali. Dostal som aj nové jedlo a to mi chutilo viac, ako to hnedé čosi, čo mi ani nevoňalo.

Jeden deň bolo odrazu okolo mňa veľmi veľa ľudí. Už som si myslel, že sa ani na zem nedostanem. Podávali si ma z jedného náručia do druhého a všetci ma usilovne hladkali a vydávali zvláštne hlasy. Pochopil som, že asi takto prejavujú radosť z toho, že ma môžu mať pri sebe.

„A čo tak si ho zobrať domov. Však ste aj tak celé dni doma a tak vás možno dokáže rozptýliť. Keď ho budete chodiť venčiť, tak budete mať dôvod vyliezť na čerstvý vzduch. On získa domov a vy budete mať o zábavu postarané. Tu ostať nemôže, keď vy od jesene pôjdete do mesta a vrátite sa až na jar. Ja si ho vziať neviem, náš dom je plný zvierat a mám dosť roboty s  jeho súrodencami. Tá ich infekcia je dosť zlá a potrvá veľa času, kým budú obe zdravé.“ Spoznal som hlas ženy, ktorá sa nedávno s tou mojou rozprávala, keď som sa prvýkrát objavil.

„Ja by som si ho aj zobrala, ale ten môj nemá rád mačky.“

„To hovorí o tebe?“ Otvoril som oči a zbadal vedľa ženy, ktorá ma držala na rukách,  muža.

„No hej, keď už budem chcieť nejaké zviera do bytu, tak určite psa.“

„Aha. Jasné. Takže máš strach pred osobnosťami. Psa si dokážeš vychovať a donútiť ho robiť čo ty chceš a tebe by  sa  páčilo, že ťa počúvať na slovo.  No a keďže  mačka je tvor, ktorá ti kašle na tvoje inštrukcie, tak to by si už asi nezniesol. “ Všetci ľudia okolo mňa sa veselo smiali. Bolo mi jedno prečo to robia. Hlavne, že ma žena neprestala hladkať. Snažil som sa pridať do všeobecnej radosti hlasným pradením, ale nikto si ma nevšímal.

„No asi tak nejako.“ Mužský hlas sa usmieval.

O niekoľko týždňov, keď už sa obyvatelia domu, kde som doteraz býval,  rozhodli vrátiť do mesta, som sa ocitol v niečom, čomu hovorili auto. Spomenul som si, ako som podobný pocit už raz  zažil, keď nás odrazu zobrali z miesta, kde som žil na začiatku svojho krátkeho života.. Neustále kolísanie mi vtedy nerobilo dobre a bolelo ma brúško.  Teraz to bolo úplne iné. Tešil som sa, že môžem sedieť v hladkajúcom náručí. Napokon som bezstarostne zaspal.

_________________________________

Príbeh malého mačiatka Guliho skončil šťastne.

Rovnaké šťastie má veľmi málo podobných stvorení.

Bol vyhodený, nechcený, opustený. Vydaný napospas osudu. Bez citu, bez kúska zaváhania.  Vďaka nezodpovednosti majiteľov jeho mačacej matky prišli na svet.

A stačilo by tak málo. Ak už sme sa raz rozhodli chovať zvieratá, musíme prevziať za nich zodpovednosť. Nenechávať nič na náhodu. Ak vieme, že viac ich doma mať nechceme, tak navštívme veterinára a požiadame o pomoc. Potom sa už len venujme tomu svojmu miláčikovi a s láskou ho dochovajme.  Nezmyselné a nekontrolovateľné množenie vedie iba k smutným osudom šteniatok a mačiatok, pre ktoré už nie je v ich domovoch miesto. Naoko sa správame milosrdne, keď ich neudusíme hneď po narodení (lebo to by sme nikdy nedokázali), ale vzápätí ich s čistým svedomím vyhodíme  vo vzdialenej dedine (a to sú  ešte tie lepšie prípady). Však dedina znesie všetko. To, že tam tak isto žijú ľudia, ktorí majú zodpovednosť za tie svoje vlastné zvieratá na dvore, to nás už nezaujíma. Akým právom si myslíme, že títo ľudia preberú  zodpovednosť za naše neľudské správanie! Všetci máme svojich starostí dosť!

Guli mal šťastie, rovnako ako jeho dvaja súrodenci.

Guli sa napokon dostal do rodiny muža, práve toho, ktorý spočiatku odmietal mať mačacieho člena rodiny. Trvalo len pár dní, od kedy sa dostal do ich domácnosti a Guli začal spávať spolu s nimi na posteli.  Pravidelne absolvovali spoločné prechádzky,  pekne na vodítku a o tri mesiace neskôr vycestovali všetci do zahraničia. 

Z vyhodeného, nechceného  mačiatka, sa stal Guli – cestovateľ, ktorý má milujúcich pánov (teda myslia si to oni, že sú pánmi). 

Dávno si ich zotročil svojou existenciou.

Bodaj by všetky mačičky a šteniatka sa dožili podobného konca.

Buďme vždy v súvislosti s vlastnením zvierat maximálne zodpovední. Starajme sa len o toľkých, čo dokážeme zvládnuť. Nenechávajme na prírodu, že sa nejakým zázrakom nerozmnožia. Netvárme sa prekvapene, že nám príde domov nakrytá fenka, alebo mačka. Dokonca sa  dokážeme nahnevať. Nič sme neurobili, aby sme tomu zabránili.

 Zodpovednosť je VŽDY na našej strane!

Neprodukujme nechcené potomstvá!  Nezvaľujme svoju zodpovednosť na plecia druhých. Chovajme sa zodpovedne, rozumne a hlavne citlivo.

Ďakujem za všetky zvieratká.