Maska pochopenia (príbeh)

 https://soundcloud.com/hedviga-placintarova/maska-pochopenia-m4a?si=9e156cf6315643d087f464aae13cc219&utm_source=clipboard&utm_medium=text&utm_campaign=social_sharin

zvuková nahrávka

Telefón vyzváňal o trochu dlhšie, ako bola zvyknutá. Napadlo jej, že Betka môže byť v sprche, a tak sa chystala zvonenie vypnúť, keď v poslednej chvíli začula priateľkin hlas.

„Ahoj.“ Krátke, strohé pozdravenie. Jej obvyklé „Ahooooj“, sa úplne zminiaturizovalo.

„Sevas, už som sa práve chystala ti zložiť.“

„Nepočula som zvonenie...“ Dana vycítila, že jej priateľka nehovorí pravdu, ale prešla to mlčaním.

„Čo porábaš?“

Neprešiel deň, aby si spolu nevolali. Obe žili samé, bez partnerov. Deti už mali veľké, samostatné,  a tak si zvykli denne telefonicky poklábosiť a keď im občas vyšiel čas, stretli sa aj osobne. Betka zažívala v posledných mesiacoch ťažie obdobie. Jej nálady sa striedali ako na húsenkovej dráhe. Raz sa cítila super, potom zo sekundy na sekundu sa jej nálada dostala na bod mrazu alebo bola letargická. Dana po hlase vycítila, že má znovu plačlivé okamihy.

„Ani nič. Dala som si sprchu, uvarila čaj a teraz sedím v posteli a čumím do mobilu. Však čo iné by som aj mohla sama robiť.“ Posledné slová už prekryl plačlivý tón.

„Ach, jáj. Zase ti čosi šrotuje v hlave?“ Dana sa usmievala a veľmi túžila, aby ju počula aspoň sa trošku usmiať, a tak si potvrdiť, že nebude musieť znovu počúvať jej bolestné výlevy nekonečne dlho.

„Ja neviem. Už mi bolo včera dobre a dnes od rána mám chuť len plakať. Cítim sa neskutočne sama. Ani v práci sa mi nedarí. Za celý deň som mala troch zákazníkov a aj tí kúpili len malé hlúposti, ktoré ma z biedy nevytrhnú.“ Dana sa zhlboka nadýchla. Už vedela, kam sa dnes ich rozhovor bude uberať. Sama sa necítila celkom v poriadku. Registrovala, ako sa jej jemne stiahol žalúdok.

„Tak sa bez mučenia priznaj, čo ti ráno preletelo hlavou.“ Snažila sa o veselý tón. Naznačujúc jej, že to bola určite hlúposť, ktorej znovu raz dovolila stiahnuť ju energeticky k zemi.

„Vôbec sa mi nechcelo vyliezť z postele. Už od rána som sa necítila dobre a keď som si predstavila, že dnes mám mať zase len jedného zákazníka, hneď mi bolo ešte horšie.“

„No... a mala si ich troch.“ Dana sa chytala slamky, aby jej dokázala zlepšiť náladu.

„Tak ti veľmi pekne ďakujem, to ma fakt vytiahne z biedy.“ Betka odfrkla. Vôbec nereagovala na priateľkinu snahu.

„ Betka, a znovu sa môžeme vrátiť na začiatok. Prečo nie si vďačná? Traja sú vždy viac ako jeden. Keď si to nevážiš, ďalší ti nebudú chodiť.“ Z Dany upozornenie priam vyletelo. Neustále sa ju snažila naviesť, aby si začala vážiť každú maličkosť, čo sa jej v živote deje, ale ona na to vždy zabudla. Svoju pozornosť upriamovala len na to, čoho mala málo a čo sa jej nedostávalo. Dana si pripadala ako pokazený gramofón, ktorému sa zasekla ihla.

„Ja viem, ja viem.“ Otrávene ju zastavila. „Ja viem, čo mi chceš povedať. Ale je to silnejšie ako ja. Peniaze mi dochádzajú a so svojim optimistickým nastavením aj tak  nič nezmením.“

„Ty máš optimistické nastavenie?“ Neodolala jemne podpichnúť.

„Nemyslím teraz. Vieš veľmi dobre, ako sa snažím a nikdy sa mi to nepodarí zvrátiť. Stále som v rovnakých sračkách. Ešte aj ten Emil ma len tak z jedného dňa na druhý okašľal.“ Dana sa konečne dopátrala, kde bola prapôvodná príčina jej dnešného nastavenia.

Emil bol ženatý chlap, ktorý sa s Betkou zoznámil pred rokom a začali sa spolu stretávať. Viedol dvojitý život a samozrejme Betka bola vždy tá druhá, za jeho rodinou. Spočiatku si nahovárala, že je v pohode s tým, že ho nevidí vtedy, kedy by chcela a že voľný čas si delí medzi ňu a rodinu. Spočiatku. My ľudia sme však chamtiví a nikdy nám nestačí len to trošku. A potom, bez slovka vysvetlenia, jej prestal dvíhať telefón, neodpovedal na správy, ani za ňou neprišiel. Len tak. Dva týždne sa ho snažila zastihnúť, ale vždy sa mu podarilo úspešne sa utajiť. Preplakala a prezúrila nejednu noc a keď sa konečne ako-tak začala so situáciou zmierovať, poslal jej čo najsrdečnejšie prianie k narodeninám a v poznámke ešte doložil otázku, či sa môže staviť na koláče. V okamihu zabudla na dni plné úzkosti, hnevu a smútku a bola otvorená opakovanému stretnutiu. 

V tom čase jej Dana radila neobnovovať vzťah, ale Betka bola hluchá. Jej život dostal znovu zmysel a jej nálada vyletela do euforických výšin. A tak ako je to vždy, keď lietame privysoko, pád z takejto výšky je veľmi bolestivý. Ani nie po týždni sa začal scenár opakovať. Zatajovanie, žiadne reakcie na správy. Depresia bola ešte hlbšia a pridali sa k nej aj veľké výčitky svedomia. Nadávala si do hlupáň a naiviek. Bola na tom tak psychicky zle, až z toho ochorela. Začalo to ako obyčajná nádcha, ale veľmi rýchlo jej to chytilo priedušky a pľúca. Napokon skončila v nemocnici vo veľmi ťažkom stave.

„Dúfam, že sa ti znovu neozval.“ Dana sa v duchu modlila, aby tomu tak nebolo. Mala v živej pamäti čas, keď ju prepustili z nemocnice. Betka sa v jednom kuse zaoberala príčinami Emilovho bezcharakterného správania a jeho neľudskosti. Prekladala to nadávkami a prekliatiami. Hneď nato sa sťažovala na samotu a ťažkala si na osud, že má taký mizerný život.

Pri spätnom hodnotení vlastného života si uvedomila, že každý jeden vzťah, ktorý doposiaľ mala sa skončil zle. Kým bola ochotná sa rozdávať, starať sa a robiť maximum pre mužov a deti, všetko akosi šlo a potom v jednom nestráženom okamihu sa všetko skončilo. Muži od nej odchádzali a ona nevedela, čo robí zle. Emil po sérii neúspešných pokusov, bol prvý ženatý.  Na začiatku si myslela, že to bude len taký nezáväzný flirt. Potom si začala tajne želať, aby odišiel od svojej rodiny a pridal sa k nej. Emil sa neraz sťažoval na nepochopenie u manželky a tak Betka vycítila šancu. A potom znovu nič. Zmizol jej bez varovania zo života.

Stále bol niekto okolo nej, o koho sa mohla starať. Samota jej naháňala strach a nevedela čo s tým.

„Fajn, takže ráno si sa zobudila a spomenula si si na Emila?“ Dana ju nepriamo nútila priznať pravú príčinu zlej nálady.

„Ani nie na neho, ale na tú hroznú samotu. Nemám sa s kým porozprávať. Pred tým som aspoň mohla pokecať so zákazníkmi, ale ani tí nechodia. Mne už mozog tak drevenie, že mám problém sa normálne vyjadrovať. Však ja už ani neviem kto je teraz predsedom vlády.“ Danka vybuchla v nekontrolovateľný smiech. Nevedela sa ovládnuť. Bola vďačná za poslednú vetu, či Betkinu sťažnosť, pretože dokázala vyventilovať nahromadenú nespokojnosť v tele. Uvedomovala si, že prestáva mať dostatok sily na podporu nevyrovnanej priateľky. Sama mala vlastných problémov dosť. Sama sa snažila udržiavať „nad hladinou“. Z tejto dvojice bola na tom psychicky lepšie, ale tiež to nedokázala udržať každý deň. Posledné dni, kedy neustále riešila Betku, sa začala pohrávať s myšlienkou, že by nebola proti, keby sa na pár dní od seba odpojili a ona mohla načerpať dostatok energie pre ne obe.

„To som ti na smiech?“ Betka dotknuto zatiahla.

„Nie... áno... prepáč...“ Dana sa nadychovala, aby návaly smiechu ustali.

„Však ty si úplne v poriadku, keď riešiš, že nevieš kto je dnes predseda parlamentu.“ Znovu sa rozosmiala.

„To ti len hovorím ako dôkaz , že úplne hlúpnem z toho, že sa nemám s kým rozprávať.“ Argumentovala, ešte trošku sklamaná, že sa jej priateľka vysmiala.

„Betka, všetko čo sme riešili pred pár dňami a vlastne každý deň, bola asi úplná zbytočnosť. Ty akoby si na všetko zabudla a chováš sa vždy rovnako.  Stačí jedna jediná myšlienka a ty na všetko zabudneš. Možno fakt začínaš senilnieť. Tebe vlastne ani nezáleží na tom, aby si sa cítila dobre.“ Zastala. Nechcela ju uraziť a ani nechcela, aby sa na ňu nahnevala. Bola však vnútorne unavená a strácala motiváciu, čo jej ešte povedať.

Po chvíli sa rozlúčili s prianím dobrej noci.

„Do kedy to ešte budem vládať?“ Privrela oči a sťažka vydýchla.

_________________

Ste v podobnom priateľskom vzťahu?

Pomáhate tým druhým prežiť ťažké obdobia ich životov?

Stáva sa vám, že už nemáte energiu ani chuť v podobnej činnosti pokračovať?

Nemyslím na stálo. Myslím tým práve pri podobných rozhovoroch, ktoré sa opakujú donekonečna a vám dochádzajú inšpirácie a hlavne energia pomáhať.

Pripájam odkaz  na  zamyslenie:

Ako ostať pri zdravom rozume:   https://www.odkazsovy.sk/2022/01/ostat-pri-zdravom-rozume-zamyslenie.html   

a budem v téme ďalej pokračovať.

Ako už v zamyslení "Ako ostať pri zdravom rozume"  bolo povedané, je potrebné striktne oddeliť seba od okolitého sveta.

V tomto prípade, Dana má rada svoju priateľku, rada je v jej spoločnosti, dokonca ju rada podporuje a dodáva sily. Nerobí jej problém kedykoľvek nezištne pomôcť. Z jej strany je tu možno aj veľká potreba pomáhať, byť užitočná a možno aj chuť overiť si vlastné poznatky a skúseností,  poskytovaním rád. Ide do týchto aktivít tak „svedomito“, že zabúda na seba.  Prehliada, že sa cíti nepríjemne, dokonca jej zviera žalúdok. Neuvedomuje si, že si nasadila masku chápajúcej priateľky, ktorá jej bude stále držať stranu a poskytne  priestor, aby sa vyhovorila. V tomto všetkom sa dobrovoľne vzdáva vlastnej energie a neuvedomuje si dopad na jej vlastné telo.

Ak niečo v ich vzťahu nezmení, hrozí, že sa napokon aj tak rozídu a pre Betku to môže byť znovu rozchod bez príčiny, ktorý nepochopí a len ju utvrdí, že jej sa takéto veci dejú.

Danka by sa mohla naučiť zastavovať podobné nekončiace výlevy v okamihu, keď už sa v nich necíti dobre.

Napríklad:

„Betka, navrhovala by som, aby sme teraz telefonát ukončili. Zavoláme si zajtra.“ Možno aj toto by stačilo.

Alebo:

„Cítim, že zo mňa dnes nič normálne nevylezie, s čím by som ti pomohla. Zavoláme si zajtra, v poriadku?“ Aj takto by to mohlo byť.

A keby stratila strach, že Betke ublíži,  jej „zastavovanie“ by mohlo znieť aj takto:

„Betka, ja už fakt neviem čo ti mám na toto všetko povedať. Každý deň riešime to isté a ja sa cítim doslova vyšťavená. Dnes tento hovor ukončíme, aby som sa dokázala zregenerovať. Bola by som rada, keby si aj ty premýšľala nad tým, čo vlastne so svojim životom robíš. Už sme spolu hovorili veľa a snáď už máš predstavu, čo by si chcela dosiahnuť. Ja to za teba neviem rozhodnúť. Držím ti v tom prsty.“

Na vzťahoch je vždy potrebné pracovať hlavne preto, aby sa obe strany v nich cítili príjemne. Nenasadzujme si masky pochopenia a napokon budeme my tými, čo budú potrebovať pomoc.

Postavme samých seba na prvé miesto dôležitosti!

Starajme sa o svoje zdravie, duševnú pohodu, lebo iba tak budeme schopní pomáhať tým druhým. Čo z nás napokon ostane, keď druhým dovolíme nás úplne vycicať? Ako už bolo v príbehu spomenuté, my ľudia máme tendenciu byť chamtiví a často je nám málo to, čo máme a pretože nám to „chutí“ a napĺňa nás to, tak si ujedáme stále väčší a väčší kus. A veľmi často nám to aj tá druhá strana umožňuje, nemáme žiadne limity a nikto nám nepostaví hranice. Rovnováha sa vytráca a zákonite jedna strana ťahá za kratší koniec.

V priateľstvách, predpokladáme, že sa stretnú dvaja – dve, ktoré si navzájom prajú všetko len to najlepšie. A tak by sa to malo diať. Ak by Betka počula Danu hovoriť slová, ktorými by dala najavo, že dnes už jej poskytla svojej energie dostatok a rozhodla sa odpojiť od nej,  v zmysle záchrany samej seba, tak by sa Betka  mala možnosť zamyslieť, čo svojej priateľke vlastne robí. A pretože ju má rovnako rada, už na vedomej úrovni jej to robiť nebude.

Nikdy sa to však nedozvie, keď jej to nebude povedané v pravde a úprimnosti.

Preto nám všetkým zo srdca prajem, aby sme v podobných vzťahoch (a je jedno akých -  priateľských, manželských, súrodeneckých, medzi kolegami) vždy rešpektovali svoje vlastné limity. Uvedomovali sme si, čo sme ochotní poskytnúť, aby nás to nijako neohrozilo. Naučiť sa byť úprimní, pretože aj tá úprimnosť je veľmi potrebná práve pre tú druhú stranu, ktorá nás doposiaľ nevedome oberala o energiu. Dobrý priateľ by to nikdy vedome nerobil a ani robiť nebude, pretože nás má rád.

Tak im to dovoľme, aby si to uvedomili.

Zabránime tým zlým pocitom a následne nabaľovaniu sa ďalších zlých pocitov. Skončiť sa to môže odrazu rozhodnutím, viac sa nestretávať. Navonok sa bude zdať, že nebola žiadna príčina na rozchod a „prijímajúca“ strana sa bude cítiť oklamaná a podvedená, lebo ani netušila, prečo sa to stalo. „Dávajúca“ strana môže žiť dlho vo výčitkách, že zlyhala, alebo naopak bude nadávať (aby si utíšila svedomie), že už nie je ochotná plytvať vlastnými silami na človeka, ktorý si to ani nezaslúži.

Asi nejako takto by sa mohli vzťahy skončiť. A stačilo len zastaviť to, čo už sami nezvládame.

Verím, že aj vďaka príbehu si uvedomíme, že je všetko v našich rukách a dokážeme zabrániť nedorozumeniam, keď budeme hovoriť zo srdca a úprimne.

A tak nech sa deje.