Môj otec – idol (príbeh)

https://soundcloud.com/hedviga-placintarova/moj-otec-idol-m4a?si=c1c51fc69d9246e29bee05ad695e279c&utm_source=clipboard&utm_medium=text&utm_campaign=social_sharing 

zvuková nahrávka

 

„Nenávidím ho. Nenávidím ho.“ Ležala na bruchu a bezmocne búchala päsťou do vankúša. Zadúšal ju plač.  Nevedela dýchať a neustále sa jej v hlave vracali slová nenávisti. Celým telom prechádzala jedna vlna zúrivosti za druhou. Mala pocit, že sa jej už nikdy srdce neuvoľní. Nepoznaná bolesť a obrovský pocit zrady. Zrútil sa jej svet. Stratila oporný bod. Muž, ktorý bol stredom jej vesmíru sa z jednej sekundy na druhú stal najodpornejším tvorom na svete.

Dokonalý svet, dokonalí rodičia, dokonalá rodina. Toto všetko sa mihnutím oka zosypalo ako domček z kariet. Človek, ktorého celý život milovala, ktorý jej poskytoval istotu a záruku stability bol odrazu nikto.

Len pred hodinou bolo všetko na svojom mieste. Život si plynul vo svojom stabilnom rytme. Všetko dávalo zmysel.

Bola sobota neskoré poobedie. Vrátila sa zo stretnutia s priateľkami. Pri prezúvaní  ju zaujal tichý rozhovor, prichádzajúci z kuchyne. Rozoznala chlácholivý hlas brata a ten druhý, tichší, bol matkin. Nerozumela zmyslu zvukov, ale pocítila niečo nepríjemné a ťaživé. Podvedome zrýchlila pohyby, zhasla svetlo a zamierila do kuchyne. Za stolom, chrbtom k nej, sedela matka a vedľa nej starší brat. Mal ruku okolo jej pliec a neustále čosi ticho hovoril.  Obišla stôl a nerozumela, čo sa vlastne deje.

„Stalo sa niečo?“ Mama sa na ňu ani nepozrela. Hlavu mala v dlaniach. Brat dvihol pohľad a jemne záporne pokrútil hlavou. Sadla si oproti nim. Pomaly jej telo zachvátil strach. Umrel niekto? Prebehlo jej mysľou a podvedome hľadala otca. Až teraz si uvedomila, že ho nikde nevidí.

„Stalo sa niečo otcovi?“ Neovládla v hlase paniku. Srdce sa prudko rozbúšilo.  Matka sa ešte viac rozplakala a ona už prestala ovládať triašku tela. „Preboha, však už hovorte!“ Sama cítila, ako sa jej oči napĺňajú slzami. Najradšej by s nimi oboma riadne zatriasla.

Brat sa prudko postavil, chytil ju za ruku a ťahal za sebou.

„Poď!“ Kútikom oka ešte stihla zahliadnuť, že sa matka zvalila na stôl a plakala ešte hlasnejšie.

Vošli do jej izby. Posadil ju na posteľ a prisadol k nej. Michal bol od nej o tri roky starší. Vysokoškolák. „Čo sa stalo? Je otec v poriadku?“ Chytila sa jeho ramena a mlčky  prosila, aby už konečne vysvetlil dôvod matkinho žiaľu.

„Určite je v poriadku.“ V jednom okamihu jej spadol obrovský balvan zo srdca, vzápätí ju zarazil tón hlasu, ktorým to povedal. Oči sa jej zväčšili, zdvihla obočie. Michal pochopil, že nerozumie, ale nenachádzal slová, ako by mal pokračovať. Sám nevedel pochopiť, čo sa to za poslednú hodinu vlastne udialo.

Bol v izbe, keď ho prekvapil krik. V ich rodine sa nekričalo. Niežeby sa neudiali hádky  alebo výmeny názorov, ale krik, ktorého bol odrazu svedkom, sa odohral prvýkrát. Spočiatku neveriaco ostal ležať na posteli a počúval, čo sa to vlastne deje. Srdce mu prudko búšilo. Zaľahlo mu v ušiach, a tak musel riadne napínať sluch, aby rozoznal slová.

„ ... ako si nám to mohol urobiť! Nemôžeš odísť len tak! Ako to vysvetlíš deťom?.... Prečo nám to robíš? ... Kvôli čomu?...“  Slová k nemu prichádzali a on si nechcel dovoliť uveriť zmyslu toho, čo počul. Odmietal. Bránil sa. Toto sa jeho rodiny nikdy nemohlo týkať. Je to určite len nedorozumenie. Pomaly vstal, otvoril dvere a išiel do rodičovskej spálne. Prekvapil ho pohľad na otca, ktorý si hádzal oblečenie do dvoch tašiek. Matka bola opretá chrbtom o stenu, v podivnom predklone, držala sa jednou rukou za brucho a druhou si podopierala čelo.

Otec bol prvý, ktorý zaregistroval Michala pri dverách. Na krátky okamih mu tvárou prebehla nervozita. V snahe zakryť rozpaky, siahol po ďalších veciach a pchal ich do tašky.

„Oci?“ Michal ho neveriaco oslovil. Neodpovedal mu.

„Oci? Prečo si balíš veci?“ Trochu zvýšil hlas.

„Miško, vysvetlím ti to neskôr. Teraz na to nie je vhodný čas.“ Nespoznával otcov hlas. Znel mu úplne cudzo.

„Mami?“ Obrátil sa na matku, ktorá sa medzičasom posadila na taburetku. „Čo sa tu deje?“ Prepukla v ešte hlasnejší plač.

Otec sa trepal s oboma taškami von zo spálne a nechtiac zatlačil Michala k matke.

„Prepáč. Fakt nemá zmysel o tom teraz hovoriť. Všetko vám neskôr vysvetlím.“

Michal neveriaco sledoval otca, ako sa obúva. Vyletel za ním do chodby a chytil ho za ruku.

„Ty vážne od nás odchádzaš?“

„Miško, prosím, nesťažuj nám to. Sľubujem, neskôr ti to vysvetlím, keď sa všetci upokojíme.“

Vytrhol si rameno z jeho ruky, otvoril dvere a prudko ich za sebou zabuchol.

Hľadel teraz do sestriných vystrašených očí. Sám cítil obrovskú bolesť a nedokázal si ani predstaviť, ako to bude znášať jeho malá sestrička, ktorá v otcovi vždy videla svojho hrdinu. Zbožňovala ho, ako to dokážu iba dcéry.

„Otec od nás odišiel.“ Jeho hlas bol veľmi tichý. Keby mal tú možnosť a dokázal by zmierniť účinok slov, urobil by to. Vedel však, že takou mocou nevládne a že neexistujú žiadne slová, ktoré by krutú skutočnosť dokázali zmierniť.

„Ako odišiel? Kam odišiel? Prečo? Na ako dlho?“ Ostal ticho.

Rovnaké otázky kládol matke.

Tá dlho mlčala. Neskôr sa presunuli do kuchyne, kde siahla po liekoch. Nekontrolovane sa triasla ešte riadnu chvíľu. Po čase, keď začali účinkovať lieky, aj plač sa zjemnil.

„Miško, ničomu nerozumiem..... Otec povedal, že odchádza žiť ku inej žene. Že tú ženu miluje už dlho a chce začať nový život....“  Znovu ju premohol plač. O ničom netušila. Žili spolu dvadsaťdva rokov. Nikdy by ju ani vo sne nenapadlo, že jej muž udržuje vzťah s inou ženou. Nikdy jej nedal zámienku, aby si to myslela, alebo ho podozrievala. Jeho oznámenie bolo ako blesk z jasného neba. Akokoľvek si to v hlave preberala, nevedela si spomenúť na jediný okamih, kedy by si to mohla uvedomiť skôr. Žila si spokojne v ilúzii šťastia a istoty. Nikdy nebol skúpy na slovo a slová lásky v ich rodine neboli raritou.

Rovnako, ako objímal prednedávnom matku, objal teraz sestru.

„Odišiel od nás  žiť k inej žene. Povedal, že ju už dávno miluje.“ Stuhla mu v náručí. Živočíšne cítil jej  zhrozenie. Podvedome ju začal hladiť po ramenách a celé telo sa začalo jemne knísať.  Čakal výbuch. Akýkoľvek. Plač, krik, hromženie. Nič sa nedialo. Jej telo bolo stuhnuté a on mal pocit, že sa zblázni. Rozumel, že je v šoku, ale najradšej by ňou zatriasol, aby sa konečne dostavila reakcia.

__________

Po rokoch.

Dnes má Anka tridsaťpäť rokov. Je slobodná a nikdy nechodila so žiadnym chlapcom, ani  mužom.

Milovala svojho otca nadovšetko na svete. Bol pre ňu bohom, prvým mužom, ktorého uctievala, vážila si a verila, že ju má rád.  To, že dokázal z jedného dňa na druhý od nej a ich rodiny odísť bez zjavnej príčiny,  ju poznačilo na celý život.

Slová a ubezpečenia, ako ich všetkých miluje, aký je s nimi šťastný, začala považovať za veľké klamstvo a podvod. Prestala veriť všetkým mužom na svete. Nedokázala pochopiť, ako mohol matke hovoriť slová lásky a medzitým milovať druhú. V jej duši sa uhniezdila veľká neistota.

„Miloval ma otec naozaj? Alebo to boli podobné falošné slová, ako tie, čo hovoril mame?“

Otec sa oženil a neskôr im pribudli  dvaja súrodenci.

Tesne po odsťahovaní, sa pokúšal stretnúť s deťmi a vysvetliť im dôvody, ale jeho dcéra podobné pokusy odmietla. Trvalo pár rokov, kedy konečne pristúpila k stretnutiu s ním. A o ďalších pár rokov neskôr prijala pozvanie na oslavu jeho narodenín v novej rodine.  Nikdy však neprijala novú partnerku a neskrývala voči nej nechuť.

 _____________________________________

Dalo by sa skonštatovať:

„Chúďa dievča.“

 Celý život si ponesie traumu z detstva a odchodu jej milovaného otca z rodiny.

Nedokáže veriť mužom.

Vyčíta otcovi, že bol neúprimný. Používal slová lásky iba tak naľahko a nezodpovedne. Ako má potom ona chúďatko veriť, že aj  to, čo hovoril jej, bolo úprimné?

Zakuklila sa do pevného obalu presvedčení, že ona už nikomu nebude veriť. Nedovolí, aby jej niekto spôsobil rovnakú bolesť a sklamanie ako OTEC – IDOL. 

Nikdy to žiadnemu chlapovi nedovolí!

Po traumatizujúcom zážitku sa dievčatku nikto poriadne nevenoval.

V prvom rade bolo povinnosťou matky postarať sa  o zlomené srdiečko dcéry. Keďže samotná matka bola na tom psychicky veľmi zle, nepostrehla, že jej dcéra začala žiť život ohrdnutej a mužom sklamanej ženy.

Nikto dievčatku nevysvetlil, že je veľký rozdiel medzi rodičovskou a partnerskou láskou.  

Ak ešte bola dlho svedkom matkinej bolesti a neschopnosti vyrovnať sa s nečakanou situáciou, jej trauma sa prehlbovala a riadne ukotvila.

Pri rozvodoch a rozchodoch, je zo strany rodičov VŽDY potrebné, ba priam nutné, venovať pozornosť deťom.

 Všetko poriadne vysvetliť!

Je potrebné vedieť, že dieťa si nedokáže uvedomiť skutočnú príčinu odchodu svojho milovaného rodiča z domu bez toho, aby nevinilo seba, alebo si dôvod neupravilo podľa seba. Podľa svojho obmedzeného chápania života.

A HLAVNE vysvetliť, že láska rodiča, rozvodom nemizne.  

Neostávajme nevšímaví! Musíme s deťmi komunikovať! Prispôsobiť vysvetlenie veku, ale jasne hovoriť o dôvodoch.

V opačnom prípade si vysvetlenie nájdu samé a môže to skončiť podobnou nezmyselnou traumou ako v príbehu.  A to len preto, že otec sa zbabelo rozhodol riešiť rozchod zo dňa na deň a následne si nevedel nájsť cestu k deťom a vysvetliť svoje pohnútky. Rovnako matka, sa utápala v sebatrýznení, v svojich emóciách a na najzraniteľnejšieho člena rodiny zabudla.

Na druhej strane.

Dcéra je už dospelá. Ak sa naozaj rozhodla ostať sama, to by nebol nijako zvlášť veľký problém, alebo dokonca v súčasnosti nejaká výnimka. Dôležitý je však dôvod, prečo sa tak rozhodla, prečo to tak cíti!

V tomto prípade, je to obrovské sklamanie z prvého muža jej života.

Ostala ukotvená v minulosti, v bolesti a strachu, a chráni sa,  aby jej rovnakým spôsobom neublížil ďalší muž. Ak by sa v tomto stave cítila dobre a bola spokojná, tak je všetko v poriadku. Ak  sa však  trápi a donekonečna si opakuje, aká je chudinka, že nemôže veriť TÝM neverníkom, tak v tomto prípade, si  vlastný život komplikuje sama.

Ako dospelá, sa môže rozhodnúť niečo na svojom živote zmeniť, ak hlavne vie, že dlhodobo neprežíva dobré pocity. Po tomto uvedomení, už je len potrebné začať žiť život plnohodnotného dospelého jedinca a nekrochniť sa v krivdách minulosti.

K čomu je to vlastne dobré ? Kam táto cesta vedie?  Pravdepodobne iba k depresii. A prečo?

No lebo na dievčatko sa dospelé osadenstvo vykašľalo. Nechalo ju uveriť, že celá rodičovská láska je len veľký podvod. Že mužom  sa nedá veriť, lebo vždy existuje reálna možnosť, že jedného dňa sa z jej života vytratia bez slovka vysvetlenia.

A tak znovu apel na nás rodičov.

Keď už sme súčasťou jednej láskyplnej bunky, z ktorej časom tá láskyplnosť akosi „vyfučí“, nezabúdajme tým najmenším (najmladším) všetko vysvetliť,  aby to boli schopní prijať a žiť s tým, v zdravom duševnom nastavení.

A keď  sme to práve my, čo sme zažili niečo podobné v detstve, tak sa začnime  chovať ako vedomý jedinec. Čo bolo v minulosti je pre nás škola, ktorú sme zvládli najlepšie ako sme vedeli. Neudialo sa nám to náhodou. Vďaka tejto skúsenosti sa máme stať silnejší, múdrejší a hlavne nesúdiaci. Prijať zážitok, ktorého sme boli emočným svedkom. Životy všetkých zúčastnených rešpektovať a v neposlednom rade rešpektovať svoje vlastné právo na šťastný život. Prežitá minulosť nás nemá uvrhnúť do pekla, ale do uvedomenia, že sme to vždy my, čo to vieme zmeniť.

Ľutovať sa a uzavrieť pred svetom, môže napokon viesť iba k potrestaniu samého seba.  

A toto asi nechce nikto.

PS: 

Pri podobných traumách sa hlavne bojíme, že nás niekto nečakane opustí a kým sa tak stane, bude nám  klamať o svojich citoch k nám. Povedzme si však úprimne. Neexistuje žiadna záruka na stálosť vzťahov. Preto je potrebné si všetko užívať každý deň, akoby bol posledný.

Lebo nikdy nikto nič nemôže garantovať. 

A tak to je.