Môžeme mať všetko (zamyslenie)

 https://soundcloud.com/hedviga-placintarova/m-eme-ma-v-etko-m4a?si=9973dc3d734d4639af9e04c68f67fdfd&utm_source=clipboard&utm_medium=text&utm_campaign=social_sharing

 zvuková nahrávka

 Na stretnutiach terapeutov s klientami  sa často pracuje na  odstraňovaní  programov, ktoré sú im  na škodu a spôsobujú im „nešťastia“, „nepohodu“, „zlý osud“, „večnú smolu“.

Jeden z programov je, že „nemôžeme mať všetko“. Program sa rokmi zvrhne aj do ešte bizardnejšej podoby. „Nikdy nebudem mať  nič“ alebo dokonca „nezaslúžim si nič“.

U niekoho podobný program vyvoláva hnev a beznádej, že s tým nevie nič robiť. Verí podobnému nastaveniu ako holej skutočnosti a dokonca ako osudu, ktorý vlastným pričinením nemôže prekonať. Následne sa stane závistlivým, nešťastným, podráždeným a vzťahovačným. Každá maličkosť súvisiaca s vlastnením niečoho ho vytáča do nepríčetna. Dokonca sa objavia aj prvky násilia (potom už len záleží na  povahových vlastnostiach jedinca, či sa tieto sklony napokon aj prejavia vo fyzickej realite). V slepej nenávisti a hneve,  stratí zo zreteľa sám seba. Prestane myslieť na to, čo v skutočnosti potrebuje a chce mať. Pozornosť úplne zamieri na svoje okolie a bude porovnávať, čo všetko sa mu nedostáva. Čím viac porovnáva, čím viac zisťuje, tým viac jeho hnev rastie a vlastná frustrácia tiež. V chode udalostí dávno zabudne, prečo vlastne po tých veciach túži. Tam už nebude dôležité to prečo. Prepadne programu „nikdy nebudem mať nič“ a nedokáže sa s tým zmieriť.

U niekoho ďalšieho tento program spôsobí, že sa z neho stane ponížený, poslušný a prispôsobivý jedinec, ktorý sa zmieri so všetkým a prijíma „nemeniteľný“ osud. Uverí, že si naozaj nič nezaslúži a v tejto úlohe obete bude viesť, síce prijímajúci, ale zato nešťastný život . Ani mu nenapadne, že by sa mohol pokúsiť niečo získať, niečo preto urobiť. Tak veľmi verí, že je to nezvrátiteľná realita, že o zmene nebude (sám od seba) nikdy uvažovať.

A niekto iný, zase môže začať postupne skúšať. A dajme tomu, že sa mu začne dariť. Už sa v ňom zakorení štipka pochybností , že to s tým osudom asi nebude celkom tak, ako sa hovorí. Urobí ďalší pokus a možno znovu uspeje. Moja obľúbená téma chamtivosť, práve v tomto okamihu prichádza na scénu. Činmi si tento človek dokazuje, že je úžasný, šikovný a vyhráva nad neprajnosťou, ktorú do neho zasievali roky rodičia, spoločnosť, priatelia. Bol aj svedkom reálnych životných osudov, ktoré mu len dokazovali, že je nemožné niečo v podobných nastaveniach zmeniť. A práve jemu sa dostalo tej „milosti“, že zvíťazil. Živná pôda pre nenásytné ego, ktoré ho bude donekonečna hnať a burcovať, aby získaval stále viac. Aby si dokazoval, že môže mať všetko, po čom mu „srdce“ zapiští. Slastný pocit na duši, „Ja som to dokázal“.  Je to šialená droga, ktorej vplyvu sa len ťažko odoláva.

Je úplne jedno, čím sme boli v detstve „vyživovaní“, čo nám „pchali do hlavy“, čo sme vypozorovali. Boli sme deti, ktoré rokmi dospeli. Získali občianske preukazy, teda sme sa stali aj spoločnosťou akceptovaní ako dospelí jedinci. S dospelosťou by mala prísť aj zodpovednosť za životy, ktoré žijeme. Mali by sme „vládnuť“ aspoň takou minimálnou schopnosťou, že dokážeme presne definovať, čo sa nám (pri obhliadnutí v čase dozadu) nepáčilo, čo nám doslova ubližovalo.

Presne toto je potrebné urobiť preto, aby sme sa rozhodli robiť veci tak, aby sa nám to páčilo a zároveň s tým neubližovali sebe ani ostatným.

_______________

Ak nám naše mozočky v detstve naládovali programom „Nikdy nemôžeš mať všetko“, tak sa na tento program pozrime ako dospelí (možno už aj vedomí) jedinci.

Fajn. Nikdy nemôžem mať všetko.

Ale však to ani nepotrebujem!

Viete kto potrebuje všetko? Vy určite nie (za to dám aj ruku do ohňa).

To len naše ego nás presviedča, že potrebujeme toho stále viac, aj keď už máme doma všetko. Podpichuje, že ten náš mobil je už nemoderný, že kolega má lepší. Že brat si kúpil nové auto a to naše v garáži už má desať rokov (a je úplne jedno, že je spoľahlivé a sme s ním vlastne spokojní). Že máme v skrinke tridsať povlečení na posteľ, ale my musíme kúpiť ešte ďalšie dve, lebo toto je úžasná farba a to jednoducho musíme mať. Že vo výpredaji ponúkajú super cenu na kabát (a v šatníku nám visia ďalšie dva, ktoré ani poriadne nenosíme, lebo stále chodíme autom a príležitostí ich nosiť je málo) a my ho kúpime, lebo „no nekúp to !“

Možno sa vyskytne aj situácia, že človek trpiaci následkami podobného programu, si dovolí „mať“ len v jednej oblasti. Napríklad, získa dobrú prácu, s dobrým platom a keď sa ožení a nemá veľmi šťastné manželstvo, tak si povie, že nemôže mať všetko.  A môže v podobnom „šťastnom“ manželstve žiť aj do smrti. V tomto prípade, je to len alibizmus. Prečo by nemohol mať dobrú prácu aj šťastné manželstvo?  Je to stále iba jeden „koláč“, ktorého súčasťou je x vecí, ktoré nám spríjemňujú život. To akoby sme sa uspokojili, že pri obede budeme jesť rezeň so zemiakmi a ten rezeň bude akosi divne zapáchať. Tak si len odovzdane povieme, však nemôžeme mať všetko a zjeme, možno aj pokazené mäso s chutnými zemiakmi. Dáva to logiku?

V celom tomto zamyslení však nesmieme zabudnúť na hodnoty, ktoré uznávame a vďaka ktorým sme v dobrých pocitoch. Ak vedieme morálny, súcitný a láskyplný život, on samotný nás krásne bude navádzať k tomu, čo naozaj potrebujeme mať, aby to bolo v súlade so všetkými zúčastnenými. A medzi tých zúčastnených nemyslím len blízku rodinu, ale dokonca aj našu Zem.

Ak si budeme ťažkať, že nemáme tri televízory, štyri autá, konto prepchaté peniazmi (iba pre ten pocit, že je tam toho hromada a praktické využitie tam nie je), najnovší model všetkého, čo  príde na trh, alebo mali  popri legitímnom partnerovi milencov a neboli ochotní sa vzdať ani jedného, tak si položme v duchu otázku:

„To fakt všetko potrebujem? Prečo?

Je to nevyhnutné? Je to dokonca rozumné? Prečo naozaj po tom túžim? Len kvôli dobrému pocitu? Alebo chcem niekomu niečo dokazovať? Neublížim tým sebe, alebo iným?

A napokon si doplňme:

Musím to mať, lebo ...

Po doplnení si skontrolujme pocity a reakciu nášho tela. Ak je všetko v harmónii, tak je všetko v poriadku. Pokračujme v tom, čo robíme.

Zo srdca prajem všetkým, ktorí sme boli vychovaní v podobnom nastavení, aby sme uverili, že naozaj môžeme mať všetko, čo nás urobí šťastnými.

 Ale naozaj šťastnými a spokojnými!

Či to tak máme je jednoduché zistiť, keď už poznáme reč nášho srdca a nášho tela.

A tak nech sa deje.