Ostať pri zdravom rozume (zamyslenie)

https://soundcloud.com/hedviga-placintarova/osta-pri-zdravom-rozume-m4a?si=333ffcb2bb394cca9c7d446aaa63c549&utm_source=clipboard&utm_medium=text&utm_campaign=social_sharing 

zvuková nahrávka

 

Ako ostať pri zdravom rozume?

Nie len teraz, v súčasnej situácii v akej žijeme, ale všeobecne počas ďalšieho života.

Jediným riešením je striktné oddelenie širšieho okolia od seba.

Čo tým myslím?

Žijeme  na Zemi. Nie je to náhoda. Pred inkarnáciami sme sa tak rozhodli a zvolili si ďalšiu existenciu práve takú, v akej sa nachádzame (so všetkými situáciami, s ktorými sme sa stretli a ešte sa určite stretneme). Bol tam dôvod, ktorý možno v týchto telách nedokážeme úplne jasne pochopiť. Jedno je však isté. Máme sa zažívať v hmotnom tele, máme sa učiť, vedome rásť, žiť súcitne, čestne, morálne, v súlade so svojím svedomím.  Preto sa musíme naučiť žiť TU, ako najlepšie vieme a snažiť sa zažívať čo najčastejšie dobré pocity.

Žijeme v spoločnosti a tak sa nám zdá priam nemysliteľné, že by sme dokázali nebyť jej mentálnou súčasťou a nepodliehať jej vplyvu na náš život.

Kým veríme, že s tým nedokážeme nič urobiť, tak s tým naozaj nič neurobíme. (Ak to máte aj vy tak, tak je vám možno aj zbytočné ďalej čítať. Ak však máte len kúsok zvedavosti v sebe, skúste pokračovať.)

_________________

Priestor v ktorom žijeme, pracujeme, tvoríme rodiny, priateľstvá tu bude vždy. V tomto prostredí sa učíme rásť a veľmi veľa o sebe. Či sa nám to darí alebo sme menej úspešní, to zistíme vďaka pocitom, v akých žijeme.

Prvý krok.

Prijímať informácie  z okolitého sveta bez emócií, ktoré majú silu nás následne stiahnuť do obáv a strachov.

Prijímať ich len ako holý fakt!

Prečo? No lebo s tým aj tak nič nedokážeme urobiť na fyzickej úrovni!

Uvediem príklad.

V správach denne počúvame (hlavne teraz) množstvo protichodných informácií, ktoré nemajú za úlohu nás upokojiť, ale práve naopak, vyburcovať v nás predstavivosť z neistej budúcnosti. Ak aj začujeme niečo, čo sa približne podobá pravde, nedokážeme to rozoznať a pochybujeme. Náš zvyk, vypestovaný rokmi nás nabáda veriť „zlému“ a nepriaznivému vývoju. Tomu uveríme. Na sto percent. Ak teda venujeme informáciám emocionálnu pozornosť, odsúdime sa do zlých pocitov a niekedy aj do pocitu beznádeje. V tom okamihu nám nedôjde, že všetky predpovede sú zatiaľ IBA v rovine úvah a len vďaka tisícom zameraných pozorností sa to napokon stane  aj realitou.

Preto je dôležité takéto informácie brať len ako obyčajnú podanú správu. Nie ako nezvratnú skutočnosť! Nevenovať jej pozornosť!  Pre nás táto informácia bude aktuálna vtedy, keď sa nás začne bytostne dotýkať a my už budeme môcť niečo s ňou robiť.

Možno niekomu z vás napadlo, že pri podobnom správaní nám hrozí nebezpečná ľahostajnosť.  A práve opak je pravdou!  Oveľa viac úsilia a snahy stojí byť „vo svojom strede“, zameriavať sa na seba a svoje potreby, nevenovať pozornosť myšlienkam, ktoré nie sú naše.  Toto si vyžaduje riadnu disciplínu a veľkú sebaúctu.

Možno vám napadol aj príklad veľkých živelných nešťastí, že pri tom ľahostajní ostať nemôžeme. Ja sa ale opýtam, ako na to väčšinou reagujeme?

Ľútosťou a  nie súcitom!

Ľútosťou tým ľuďom, ktorí to zažili, alebo ktorí po nich ostali, len viac nakladáme negatívnej energie a vibračne ich sťahujeme. To je jedna strana. Na druhej, pre nás o to horšej, my sami upadáme do ľútosti a cítime sa smutne a nešťastne. Vcítime sa do tejto katastrofy. Predstavujeme si samých seba, ako by sme sa cítili. Praktickejšie by bolo, ak je taká možnosť, pomôcť akousi materiálnou pomocou, dokonca fyzicky vycestovať a pomôcť. Ak to nie je možné, vysielať len kopec lásky postihnutým oblastiam. Toto je forma súcitu a nie devastačnej ľútosti.

Takže, prijímajme okolitý svet, ako zdroj informácií, ktoré nás udržujú v obraze, kde sa nachádzame a čo sa deje. Nezaujímať k tomu žiadne emočné stanovisko a nereagovať hnevom a strachom. Vyčkať, čo sa bude diať ďalej.

Druhý krok.

Začať žiť svoj život podľa vlastného rozhodnutia, v zmysle slobodnej vôle, ktorá nám je daná. Nezabúdať na ňu! Ona nikde nezmizla a nezmizne. Vždy máme možnosť voľby, len sme na to zabudli. Uverili sme, že niekto iný má tú moc nad nami a on rozhoduje o tom, čo si môžeme a čo nie, dovoliť.

Ak aj teraz žijeme v ťažkých podmienkach, niečo (niekto) nám veľmi chýba, sme chorí alebo inak „trpíme“, nemá to nič spoločné s tým, akoby sme sa mohli cítiť.  Je to len voľba, ako sa na seba a svoje životy rozhodneme pozerať.  Tak, ako  vždy hovorím (píšem),  sme v dualite. Každá minca má dve strany. A my vždy vieme reagovať na seba a situácie s pochopením (dokonca so štipkou humoru), alebo úplným odovzdaním sa nevyhnutnému. A veľmi často uveríme, že nám to spôsobuje naše okolie.

Budem sa opakovať, ale taká malá výzva k nám všetkým. Neberme sa tak smrteľne vážne, skúsme sa uvoľniť do ľahkosti bytia. Vážnosť a serióznosť sú nám naprd, keď nič pozitívneho nám nedávajú. Zato úsmev a radosť, sú tým najlepším spôsobom, ako žiť vo vyšších vibráciách a len tak si priťahovať viac  príjemných ľudí a situácií do svojho okolia, života.

Ako sa chceme dopracovať do krajšieho života, ľahšieho, „stráviteľnejšieho“, keď preto nie sme ochotní takmer nič urobiť? Poznáme to slávne:

 „ Pomôž si človeče, aj Boh ti pomôže.“

A tak to je. Ako nám môže byť poskytnutá pomoc, keď my sami „premyslene“ pracujeme na tom, aby sme si ju nedopriali. Prečo potom čakáme,  že akási vyššia moc pre nás urobí zázrak a aj napriek nášmu nesnaženiu nám poskytne pomoc?

Máme slobodnú vôľu a tá je celým vesmírom rešpektovaná!

Aby sme prežili toto obdobie a ďalší život pri zdravom rozume, stačí sa riadiť týmito dvoma krokmi.

Okolie pozorovať,  emočne sa neangažovať a upriamiť celú pozornosť na seba a kvalitu našich životov. Samozrejme, čo najčastejšie v dobrých pocitoch.

A tak nech sa  nám deje.