Pozitívne naladený (zamyslenie)

 https://soundcloud.com/hedviga-placintarova/pozitivne-naladeny-m4a?si=45b15af8cf0e49cd9a8feef9e072a0d3&utm_source=clipboard&utm_medium=text&utm_campaign=social_sharing

zvuková nahrávka

Milujem paradoxy v našich životoch.

V zmysle kvánt náučných, seba-rozvojových kníh, návodov, videí a článkov, je potrebné sa snažiť byť vždy v pozitívnych pocitoch, byť šťastný. Opačné prežívanie je potom brané ako niečo, čo vo svojich životoch nepotrebujeme. Tí najsnaživejší si napokon naprogramujú svoje hlavy do extrému a dennodenne sa „nalaďujú“ do pozitívneho nastavenia, nasilu ďakujú veciam, situáciám a ľuďom, kde je to očakávané a vhodné, tvária sa šťastne. Uveria novému programu, dokonca začnú prežívať stav bytia, v ktorom všetko toto dosahujú.

Rada používam: „Si pápežskejší, ako sám pápež.“

Práve v týchto prípadoch sa nádherne dá odpozorovať práca ega. Vždy chce byť prvé, lepšie, najlepšie, vynikať, dosahovať viac, byť dokonca výnimočné a na konci toho všetkého verejne obdivované. Preto aj v duchovnej sfére sa veľmi, preveľmi snaží robiť všetky doporučené praktiky úplne presne, do detailu a možno aj nájsť ešte prísnejší meter na samého seba, aby mal pocit prvenstva a dokonalosti.

A tu nastupuje nádherný vesmírny paradox.

Násilne popierať negatívne pocity, nepriaznivé situácie, prijímať problémy v strachoch a obavách, v končenom dôsledku prináša pre naše životy ešte väčšie negatívne zážitky, vysokú pravdepodobnosť ochorení, nielen psychických, ale aj fyzických.

Ak reagujeme negatívne na situáciu a ľudí a dostaneme sa do stavu hnevu a máme pocit, že vybuchneme, normálne sa vykričíme, pohádame, vymeníme si názory. Toto je normálna, bežná reakcia. Čo sa však stane, keď do tejto reakcie sa dostane nováčik na duchovnej ceste a pod vplyvnom doporučení, začne svoje  reakcie potláčať a tváriť sa, že on je predsa na „nejakej“ duchovnej úrovni a jeho sa už tieto „pozemské“ veci netýkajú, že on už musí byť prinajmenšom „mini Budha“, ktorý so stoickým kľudom vyrieši každú šarvátku.

 Ale prd.

 Akonáhle ideme do reakcie a celé telo nám kričí: „Krič, bráň sa, nedaj sa ponížiť, bojuj...“, tak kde skončí táto energie obrany, keď ju do ničoho nespracujeme? Len ju budeme pekne obuvákom pchať naspäť kamsi dovnútra, vnútro nám bude horúčkovito bubnovať, že tieto sra..ky  v sebe mať nechce. Samozrejme, my sme na „duchovnej“ ceste a predsa sa len tak ľahko nepoddáme takýmto malichernostiam a my sme tu predsa pánmi!  Pre okolité obecenstvo nastavíme pózu človeka, ktorý je nad vecou, nás predsa máločo rozhádže, dokonca sa aj usmejeme. Budeme vlastným egom pochválení akí sme borci, možno aj niekto z okolia zaregistruje naše úžasné správanie. Zahráme si jednu z lekcií, ktorú si možno aj v duchu odfajkneme, že sme to zvládli.

Potom sa postupne začneme čudovať, že nás tu pichne, tam začne pobolievať, toto nás prestáva baviť, začíname mať zo svojho života zmätené pocity. A nerozumieme tomu, však všetko robíme ako to bol doporučené. Prečo to práve nám nefunguje?!

_________________

V celom tom „nasledovaní“ učenia, sme úplne prestali brať ohľad na seba a prestali pozorovať pocity, ktoré zažívame. Nekriticky, bez uvažovania, robíme všetko, čo nám bolo doporučené niekým, komu to síce funguje, ale on nežije náš život, nemá rovnakú „históriu“ života ako my. Nemá tú našu cestu života. Všetko čo čítame, počúvame, MUSÍME vždy prefiltrovať cez naše srdcia, telá a pocity, či je to to, čo s nami ladí. Počúvať sa  a byť v tom všetkom veľmi úprimný!

Je veľký rozdiel byť pozitívne naladený a byť reálne pozitívny!

Zahrať vieme hocičo. Aj to, že sme vychichotaní, šťastní, bezstarostní, ničím negatívnym nezaťažení.

Ale to je úplný blud! Odsúdime sa žiť ešte pod väčším množstvom masiek ako doposiaľ, lebo si NEDOVOLÍME byť autentickí, v pravde a úprimnosti.

Ak nabudúce budeme reagovať na podnet z okolia hnevom, tak tento stav prijmime. Ak je potrebné sa na niekoho rozkričať, tak to urobme. Ak „tú paru“ vytlačíme zo seba, vtedy začnime pracovať na spúšťačoch a analyzujme, čo sa nás v tom všetkom dotklo. Tu nastupuje (pre nováčikov) prvá uvedomelá cesta. Otvorene si pred druhým priznať, že sme museli vypustiť hnev, lebo sme sa nevedeli ovládnuť, ale že podobným spôsobom veci riešiť nechceme. Pokúsiť sa o konštruktívnu debatu, kde si obe strany dokážu vysvetliť, ako to všetko bolo myslené. Je jedno ako to napokon dopadne, hoci stále je fajn, keď sa veci napokon uhrajú do obojstrannej pohody. Ale vieme, že nie stále je to možné. Dôležité je si uvedomiť, čo bol dôvod, že sme reagovali ako sme reagovali. Toto je skutočná práca. Tých podnetov sa nám bude objavovať veľa a často aj tie isté, pokiaľ si spúšťač neodstránime.

Práve skúsenosti z týchto zážitkov v nás  neskôr vypestujú zvyk, nereagovať impulzívne. Ale tento zvyk sa stane prirodzenou súčasťou nás a nie HRANOU. A v tom je veľký rozdiel.

Preto, si uvedomme, že nič negatívne nie je potrebné z našich životov vytláčať a potláčať.

Vždy je vhodnejšie prijať to a následne spracovať. Pochopiť, prečo sa nám to deje, že to vyhodnocujeme ako negatívne.

A ďalšia vec. Nemyslime si, že sa niekedy problémom vyhneme. No nemôžeme, lebo ich veľmi potrebujeme, aby sme napokon dokázali prežívať pocity radosti a emócie šťastia.

A toto je ten môj milovaný paradox.

Niekto sa problémov a negatívnych vecí panicky bojí a tento strach spôsobuje paralýzu v ďalšom postupe. Len tá predstava, že sa nám deje niečo „zlé“ u nás vyvoláva hneď niekoľko programov. Samozrejme so zlým výsledkom, alebo aspoň s veľmi ťažkým priebehom,  ktorý možno ani nezvládneme.

Ak budeme k problémom a podnetom pristupovať vedome, ako prvé sa nám budú aktivovať nové programy, ktoré sme si my sami zadali. Všetko čo nám do života prichádza má určitú dôležitosť, ktorú máme prežiť a zosilnieť. Nie zľaknúť sa. Ale privítať, pretože vieme, že všetko vieme zvládnuť a všetko má zmysel. Postupne sa vytratia „negatívne“ reakcie a toto je cieľom. Potom už nebude potrebné hrať hru pozitívne naladeného, lebo sa ním naozaj staneme.

A tak nech sa deje.