Vďačnosť (zamyslenie)

https://soundcloud.com/hedviga-placintarova/v-a-nos-zamyslenie-m4a?si=ea33d076152f45a29629e1b53ddf8dca&utm_source=clipboard&utm_medium=text&utm_campaign=social_sharing

 zvuková nahrávka

Dnes sa trochu pozriem na vďačnosť. Pokračujem v zamysleniach, v ktorých by som rada upriamila pozornosť na veci, ktoré robíme viac-menej automaticky. No a čo robíme automaticky, v tom zákonite chýba pravdivosť.

Prvú vec čo počujeme, keď sa niekto sťažuje na svoj život, že my sme predsa dobrí, každému doprajeme, správame sa tak, aby sme iným neubližovali, sme dokonca skromní, pokorní a snažíme sa nikoho nesúdiť.  To všetko môže byť naozaj pravda a my v skutku žijeme presne takýto život. A napriek tomu, sa cítime sklamaní, smutní a cítime, že sa nevieme tešiť.  Rada, ktorá prichádza medzi prvými je, aby sme boli vďační, lebo inak nemáme šancu pritiahnuť si do života ďalšie príjemné veci, situácie a ľudí.

Vďačnosť na prvé počutie neznie ako niečo zložité a dokonca ani ako niečo, čo je ťažké praktizovať.

Prvých pár dní pred spaním ďakujeme za všetko, čo sme počas dňa zažili, zhrnieme si prežité udalosti a niekedy možno aj nasilu poďakujeme za niečo, čo v duchu vyhodnotíme, že za toto musíme byť vďační, lebo si podvedome uvedomíme, že nie každému sa práve toto dostáva. Áno, toto robíme,        „z povinnosti“ vyslovíme slová vďaky, ale naozaj to tak necítime. Slová vyslovené automaticky, naučene, z rozumu. Energeticky, vibračne, to nemá žiadnu silu, žiadnu výpovednú hodnotu. Samozrejme, za nejaký čas, keď praktizujeme túto techniku, si uvedomíme, že v našich životoch nedochádza k žiadnej zmene a tak postupne prestaneme vďačnosť praktizovať. Však načo aj! Nemá to zmysel! Je to ďalšia vec, ktorá práve nám nefunguje a my sme znovu raz uverili, že máme šancu niečo v našich životoch zmeniť. A bola to zbytočnosť.

Akákoľvek technika, pomôcka, prostriedok, ktoré by nám mohli pomôcť zlepšiť kvalitu našich životov si vyžaduje aj nás samých. Teda nie len odrapotané slová, ale aj emócie, pocity a hlavne byť úprimní .

Ak budeme predstierať, že sme vďační a v skutočnosti tú vďaku nedokážeme precítiť, tak to nemá zmysel robiť. To je ako by sme chválili v niečom človeka a v skutočnosti si o ňom myslíme pravý opak.  Sme neúprimní a zároveň sa stávame manipulátorom. Podobné slová z nás vychádzajú z rôznych dôvodov, ako sú napríklad snaha človeka ovládnuť, zalichotiť mu, aby sme u neho získali „body“ a možno ten druhý nám neskôr v niečom pomôže, alebo dokonca akosi závisíme od tohto človeka a preto nepravdou sa vtierame do jeho priazne. Faloš a neúprimnosť. A čo zo seba púšťame, to si spätne aj na vlastnej koži odžijeme. 

Rovnako je to aj so slovami vďaky, ktoré nemyslíme naozaj. Iba sa hráme na vďačnosť. Očakávame, že keď to budeme často hovoriť, ktosi na tej „druhej strane“ to pochopí a pošle nám konečne niečo, čo nám zabezpečí, že sa konečne staneme úprimne vďační.

A čo vlastne tvoríme?

_________________

My sami nevieme, lebo si to úprimne nepriznáme, čo je TO, čo  by v nás tieto pocity reálne vyvolalo. My sami nevieme, čo chceme.

Keď počujeme, že máme byť vďační za to, že môžeme používať napríklad vlastné nohy, ruky, zrak... to, nám pripadá doslova hlúpe, však to má väčšina ľudí, nie je to nič výnimočné. Samozrejme vieme, že  sú aj takí, ktorí majú tento handicap, ale je to tak vzdialené od našich životov, že to neberieme ako niečo, čo by sa nás týkalo. Nedokážeme reálne precítiť vďačnosť zato, že u nás tieto veci fungujú. Sme zameraní na to, čo nemáme a možno sme si to nevedome nastavili v hlave tak, že kým nezískame TO niečo, tak ani spokojní nebudeme.  To, že je tisíc a jedna vec, ktorú máme, používame, užívame si, stráca na dôležitosti, lebo to už MÁME. Nevážime si to. Berieme to automaticky.

Zamyslením vôbec nesmerujem k dosiahnutiu statusu skromnosti. To vôbec nie, pretože aj veľa „skromných“ ľudí je práve takými, práve kvôli neúprimnosti k sebe. Stávajú sa skromnými, aby niečím zaujali svoje okolie. Ak sa nachádzajú v spoločnosti, ktorá vynáša do „nebies“ práve túto vlastnosť, tak aby sa človek prispôsobil, zapadol a bol uznaný, tak sa stane skromným. Pod tlakom vonkajších podnetov, nie z vlastného presvedčenia. A tak sa odsúdi na nespokojnosť a možno si ani nebude vedieť vysvetliť, prečo sa cíti tak zle, keď sa chová správne, ako je to od neho očakávané.

Viem, je to trošku zamotané.

Vo všetkom tom, čo žijeme, čo hovoríme a prezentujeme navonok je potrebná úprimnosť v prejavovaní samého seba.

Naozaj si priznať akí sme, po čom túžime a dovoliť si preto aj niečo urobiť bez strachu, že okolie nám to neodsúhlasí.

Takže aj vďačnosť je vhodné prejaviť z úprimnosti srdca. Nie preto, že by sa to malo. Kým neuznáme napríklad našim končatinám, že sme za ich fungovanie vďační, tak to radšej ani nerobme. Je to falošné a rovnako bude aj odozva falošná.

Keď nie sme spokojní napríklad s mobilom, ktorý vlastníme a túžime po druhom, tak nebudeme vôbec v pravde, keď sa budeme nasilu presviedčať, že sme vďační, že máme aspoň takýto. Nebude to pravda. Bude to len hra, ktorú budeme hrať, aby sme sa hrali na vďačného, ale srdce v tom naozaj nebude. A len emócie a pocity vychádzajúce zo srdca majú tú správnu vibráciu. Skúsme zabudnúť na okolie, kde máme veľa dôkazov toho, že ľudia sú naozaj spokojní aj s takýmto mobilom, ale my to tak nemáme. Dovoľme si to, začo vieme byť naozaj vďační.

Je to vždy lepšie a skutočnejšie, ako falošná vďačnosť.  Pretože keď sa o tom budeme iba presviedčať a nútiť do toho, bude všetko rovnaké a my sa nikam neposunieme. Stále nás budú prepadávať zlé pocity.

Slová vďaky vyslovujme v okamihu, kedy tú vďaku naozaj cítime. Vyslovme ich nahlas a doslova precíťme v tele esenciu tejto energie. Čím častejšie tak budeme robiť, tým viac si tento stav budeme schopní uvedomiť.

Základom je, byť k sebe úprimný a na nič sa nehrať.

A ako to máte vy?

Ste zo srdca vďační?

Naozaj?

Nie je tam žiadna faloš?

Myšlienka, že za toto by som MAL byť vďačný?

Pri vyslovení slovka „ďakujem“ zároveň v kútiku duše netúžite po niečom inom?

Nerobme nič automaticky a ani preto, lebo by sme MALI, lebo tým klameme len samých seba a chcených výsledkov sa nikdy nedočkáme.

Dovoľme si byť k sebe úprimní, lebo len vtedy môžeme žiť to, po čom skutočne túžime.

A tak nech sa deje.