Ako môžem byť tá jediná? (príbeh)
zvuková nahrávka
Z nepokojného spánku ju
prebralo zvonenie budíka na mobile. Pootvorila oko. Tma. Nechcelo sa jej vyliezť
z teplej postele, ale nič iné jej neostávalo. Práca sa neurobí sama.
Rozospato sa presunula do kúpeľne.
„Akú budem mať dnes tržbu? Keď to
takto pôjde ďalej, nebudem mať ani na nájom.“ Nepríjemné pocity sa v nej ešte
viac uhniezdili. Kvetinárkou bola už takmer dvadsať rokov, ale také zlé
obdobie, aké zažívala posledné dva roky nemala. Nie len ona, ale vlastne všetci
kvetinári. Stretávala sa s inými vo veľkosklade a všetci nariekali,
ako sa im ťažko žije. Z každej strany počúvala, ako klesajú tržby, koľko
málo ľudí sa objavuje v obchodoch.
Pred rokom už začala vyhľadávať
pomoc veštíc, aby sa dozvedela aspoň nejakú dobrú správu a neupadala tak
na duchu. Všetky do jedného jej radili vydržať, nevzdávať sa. Povzbudzujúce slová
jej na pár dní urobili dobrú náladu. A počas tých niekoľkých dní videla
svoj život v jasnejších farbách. Ale bolo ich len pár. Realita ju
valcovala. Tržby boli biedne. Pod tlakom skutočnosti, veľmi rýchlo skĺzla do
obáv. Raz to vzdávala, potom nasilu potláčala strach, hneď nato odriekala rôzne
mantry. Všetko pôsobilo iba dočasne.
Jedno však vypozorovala. V čase,
keď na ňu pôsobili slová vykladačiek kariet, sa jej počet zákazníkov v obchode
zvýšil. Nie nejako dramaticky, ale bolo ich viac. Trvalo to vždy maximálne
týždeň a následne sa nepriaznivý stav opakoval. Potom už len stačilo dva –
tri dni, mať piatich – šiestich zákazníkov a ona sa
automaticky dostala do stresu a hlavne strachu, ako to bude ďalej pokračovať.
A práve túto skúsenosť
vyrozprávala poslednej veštici.
„Mám na vás otázku. Veríte v silu
pozitívneho myslenia, dobrej nálady a v to, že podobné priťahuje
podobné? Že to, o čom rozmýšľame, si vlastne vytvárame a zhmotňujeme?“ Malé, bystré očká
vykukujúce spoza okuliarov na ňu uprene hľadeli.
Nepokojne sa pomrvila.
„Jasné že verím, ale ...“
„Tak veríte, alebo nie?“ Zastavila
jej pokus o pokračovanie.
„No, verím.“ Rozpačito, krátko
odpovedala. Pochopila, že nechce počúvať, jej vysvetlenie.
„Lebo to tak nevyzerá. Ak veríte,
prečo sa podľa toho nesprávate?“
„Ale to sa nedá stále!“ Konečne
rýchlo zo seba dostala to, čo v prvej reakcii nemala možnosť dopovedať.
„Takže veríte len vtedy, keď sa
to dá.“ Hlas starenky bol tichý. Nebola v ňom žiadna emócia.
„Dennodenne sa mi všetci v mojom
okolí sťažujú, že sa im nedarí...“ Doplnila skutočnosť, v ktorej žila.
„A keďže sa tak deje každému, tak
sa tak musí diať aj vám. Rozumiem.“
Nechápala, prečo sa pri vyslovení poslednej vety cítila
nepríjemne.
„Nie som výnimka. Akoby som v tom
všetkom mohla byť tá jediná, ktorej sa darí?“ Pozerali si priamo do očí a ona
čakala akúsi čarovnú formulku, ktorú jej teraz prezradí a ona sa odrazu
stane práve TOU jedinou.
_______________
„Priznali ste, že veríte tomu, že
sme tvorcovia svojich realít. Viete si predstaviť aj to, že všetci žijeme v tej
realite, ktorú sme si vytvorili a zároveň vždy vytvárame svojimi
myšlienkami, slovami a emóciami? A je úplne jedno, či o tom vieme,
alebo nie.“
„Tomto rozumiem. Ale ako môžem
žiť sama medzi tými všetkými, ktorým sa nedarí ako jediná, ktorej sa darí? To
nedáva logiku!“
„Logiku z toho všetkého
skúsme vynechať. To, o čom sa teraz rozprávame, je veľmi ťažké uchopiť
našimi trojrozmernými mozgami. Skúsme pokračovať. My si vytvárame to, čo
žijeme. To len na zopakovanie. Keď počúvate informácie ako sa nikomu nedarí,
prijímate túto informáciu ako fakt. Rokmi ste sa naučili veriť tomu, čomu veria
a čo tvrdia ostatní. Keďže tomu uveríte, tak si všetko vo svojom ďalšom
prežívaní k tomu prispôsobujete. Začnete žiť realitu tých všetkých.
Odovzdane, samozrejme, bez štipky protestov. Síce sa vám to nepáči, dokonca
máte strach a ten strach vám spôsobuje zlé pocity, nespíte, hlavou vám beží
tisíce spôsobov, ako by sa to dalo možno vyriešiť (jeden nerealizovateľnejší ako druhý – no lebo sú tam alternatívy,
ktoré aj tak nebudú fungovať, lebo všetci to majú inak - a my žijeme to čo všetci!). Napadlo vám aspoň raz,
že to máte moc zmeniť?“
Nedokázala sa celkom sústrediť na
prúd slov, ktoré na ňu vychrstla. Nerozumela všetkému a hlavne si nevedela pripustiť, že toto všetko môže závisieť od nej.
„Sama ste vypozorovali, že keď
ste „nabudená“ a povzbudená po návšteve kartáriek, tak sa vám pár dní
vcelku darí....“ S otáznikom v očiach ju nútila reagovať.
„To áno. Fakt mi to tak pripadá,
že sa to tak deje.“
„A kde je v tom všetkom
odrazu, to vaše ...všetci to tak majú a nedarí sa im? Prečo práve vtedy sa vám
darí?“
„Môže to byť aj náhoda.“ Automaticky
reagovala.
„Náhoda? Toľkokrát?“ Jemne sa
pousmiala. „Poďme do sveta predstavivosti, kde to všetko začína. Predstavte si,
že k vám príde nabudúce človek, ktorý si bude sťažovať, že má malé tržby a nedarí
sa mu dobre. V takýchto chvíľach, je úplne normálne, že sa človek vžije do príbehu a sám seba vtiahne do negatívnych emócií. Ak
je situácia počúvajúceho, len trošku podobná , tak začne rozprávať. Rozpráva ako
sa aj jemu nedarí, ako sa trápi, ako sa bojí, aké má obavy. Všetko podporuje
skutočnými emóciami. Je to zrozumiteľné, čo si vlastne robíme? Tvoríme našu
najbližšiu budúcnosť, presne od ďalšej sekundy od vyslovenia týchto emočne
nabitých slov. A to len kvôli tomu, lebo sa s tým stotožňujeme.“
Tentoraz počúvala veľmi pozorne a začínala
rozumieť, ako si to vlastne ovplyvňuje. Prikývla.
„A tak si predstavujme ďalej. A vy teraz, pre zmenu, môžete skúsiť v duchu, tomuto človeku úprimne zo srdca a v súcite
poďakovať, že vy už toto prežívať nemusíte. Ak doplníte, že mu zo srdca prajete,
aby sa mu čím skôr začalo dariť, tým viac úprimnosti v týchto myšlienkach
bude.“
Necítila to tak. Jej to pripadalo skôr, že podobnými myšlienkami by sa tomu druhému vysmievala a seba povyšovala.
„Viem o čom práve
premýšľate. Preto som vám povedala, že to musíte urobiť v úprimnej vďačnosti
za VÁŠ život, že vy už niečo podobné zažívať nemusíte, lebo viete, ako to
funguje. Toto je jeden spôsob, ako si doslova dovoliť nežiť životy druhých. A hlavne
neuveriť, že všetci žijeme to isté. Áno, bude sa to diať dovtedy, kým sa
nezobudíme. A ďalšia vec je, nemať veľké očakávania hneď od začiatku.
Pretože si to aj tak nebudeme vedieť predstaviť a hlavne tomu neuveríme. Byť
vďačný za každého zákazníka, za každú doslova korunku, ktorá nám cinkne v kase. A tešiť sa na ďalšie cinknutia. Usmievať sa pri výrobe kytičiek a vkladať esenciu lásky do svojej tvorby. Usmievať
sa a priateľsky komunikovať s ľuďmi. Tešiť sa do práce, tešiť sa z každého
dňa. Vedieť, že zákazníkov budem mať presne toľko, koľko potrebujem pre svoj
pohodlný život.“
„Ale toto predsa všetko robím.“
Bránila sa.
„Možno pár dní v mesiaci,
keď sa naladíte. Ale všetko to vynulujú tie ďalšie dni, kedy počúvate, uveríte
a napokon aplikujete do života práve to, čo nechcete. Výsledky môžete
zažívať veľmi skoro, ale „prúser“ nastáva v okamihu, keď na to zabudnete.
A mám také malé podozrenie, že zabúdate často.“
_______________
Neverme, že všetci musíme prežívať to isté!
Ak to samozrejme nie je našim životným snom. Lebo potom je všetko v poriadku.
Zaraďme sa do davu a prežívajme všetko rovnako, lebo však tak je to bežné a my nemáme vôbec žiadnu možnosť to zmeniť. Ak tomuto uveríme, tak v tom nikdy nič nezmeníme.
Inšpirácie a rady starej
veštice je možné praktizovať v akejkoľvek oblasti našich životov.
Vyžadujú iba pár vecí.
Vieru, že to dokážeme.
Zameranie pozornosti na SVOJU
predstavu o živote, ktorá nikomu neubližuje.
Pochopenie, že si tvoríme sami
kvalitu toho čo žijeme.
Vytrvalosť a vedieť, že to
dáme.
Nooo a brať možno niečo na podporu mozočku, aby sme nezabúdali, čo vlastne chceme. (Toto už len ako vtipná vsuvka.)
Zo srdca prajem, aby sme sa o to
pokúsili, potom uverili a nikdy nezabudli.
A tak nech sa deje.
.jpeg)
Komentáre
Zverejnenie komentára