Buchni sa do hrude! - Voľné pokračovanie príbehu: Ako môžem byť práve Ja, tá jediná.
zvuková nahrávka
Veštica si práve zalievala ranný
čaj. Pomalými pohybmi vykonávala jednotlivé úkony. Neodmysliteľný jemný úsmev zjemňoval stareckú, dobrácku tvár. Pohladila svoju spoločníčku po hlave a sadla
k stolu. Biela mačička s výraznými čiernymi bodmi na tele sa jej uhniezdila na kolenách. Stočila sa do klbka, vložila hlavu na labky a privrela
oči. Ruka jej ľudskej priateľky ju začala jemne hladiť. Odvďačila sa pradením a sama
pomaly zaspala.
Rannú pohodu vyrušilo zvonenie
telefónu. Najprv pozrela na hodiny. Bolo presne osem. V tomto čase jej
nezvykol volať nikto. Prekvapene a zároveň zvedavo prijala hovor.
„Prepáčte. Nerada vyrušujem. Bola
som u vás nedávno. Ja som tá kvetinárka...“
Veštica si ju okamžite vybavila.
Dokázala si ju živo predstaviť pred sebou. Cez hlas znejúci v slúchadle mala
úplne jasnú predstavu, že sa žieňa zmieta v nie najlepšej nálade.
„To je v poriadku. Viem,
spomínam si. Hovorte.“ Posadila sa pohodlnejšie a neprestávala svoju mačaciu
priateľku naďalej hladiť.
„Pár dní sa mi celkom darilo
udržiavať sa v tu a teraz a neriešiť iné zbytočnosti. Aj so
zákazníkmi to bolo také rôznorodé. Práve včera po ranných dvoch, mi prišli v priebehu
ďalších hodín štyria, ktorí iba občumovali, dokonca ma skritizovali, že
predávam drahé veci, alebo sa im nepáčilo čo ponúkam, alebo ani nepozdravili,
akoby som bola vzduch.“ Vysypala jedným dychom, naplneným rozhorčením. „Toto
som ale nejako spracovala. Potom mi
prišlo ešte ďalších deväť ľudí. Cítila som sa super. Ale keď som prišla domov a mama
sa opýtala, koľkých som mala zákazníkov a na počet jedenásť reagovala, že
je jej ľúto, že len toľko, totálne ma zrušila. Nevedela som jej čo povedať.“
Veštica nehovorila nič. Pozorne
vnímala kadenciu jej hlasu a tónov, ktoré prichádzali do jej ucha. Čakala,
čo bolo dôvodom, že jej zavolala. Zatiaľ nepočula žiadnu otázku.
„Dnes je to však na mňa priveľa.
Pred polhodinou som sa dozvedela, že môj priateľ doma skolaboval a rodina ho
musela odviezť do nemocnice. Zavolal mi z urgentu, kde momentálne leží. Celá
sa trasiem od strachu o jeho zdravie. Neviem sa sústrediť na prácu. A dnes
je MDŽ, určite budem mať veľa ľudí. Aj som sa ráno krásne namaľovala, naladila,
že dnes to bude topka. A teraz som úplne mimo. Ako to mám zmeniť?“
Posledné slová mali nádych plačlivosti.
Veštica sa pousmiala.
„Tak v prvom rade sa párkrát
zhlboka nadýchnite a poriadne ústami vydýchnite. Začnite to robiť hneď teraz
a robte to dovtedy, kým sa nebudete cítiť o niečo lepšie.“ Počúvala
jej dych. „Tak ako? Polepšilo sa? Žalúdok sa trošku uvoľnil?“
„O niečo áno.“ Pripustila.
„Máte nejaké zrkadlo blízko seba?“
„Zrkadlo?“ Nerozumela, ale hneď
odpovedala. „Stojím pri ňom. Mám ho nad umývadlom.“
„Výborne. Pozrite sa do neho.“
„Áno? Prečo?“
„Vidíte sa?“ Nereagovala na jej
otázky.
„Vidím.“
„Ráno ste sa krásne upravili, aby
ste bola pekná a cítili sa príjemne. Pozerajte sa na seba a pripomeňte
si, ako ste sa cítili a ohodnoťte sa, aká ste krásna a usmejte sa na
svoj obraz.“
Chvíľu bolo ticho. Veštica
privrela oči a predstavila si tvár tejto ženy.
„Ako sa cítite? Ste spokojná s tým
čo vidíte?“
„Ale ... ja som chcela ...“,
nevedela nájsť vhodné slová, aby jej pripomenula, že nevolá kvôli sebe, ale
kvôli priateľovi a jej strachu o neho.
„Viem, viem. Položím vám otázku.
Viete teraz priateľovi, práve teraz, pomôcť viac ako lekári?“
„No nie...“
„Fajn. Keď sa budete o neho báť,
bude to mať zmysel? Viete mu tým akokoľvek pomôcť?“
„Ale ja to tak cítim! Úplne ma to
paralyzuje. Najradšej by som utekala za ním.“
„Keď vám volal, cítil sa už
lepšie, keď som dobre pochopila. Takže neumiera a nie sú to jeho posledné
minúty. Viem, že by ste najradšej bola pri ňom a držala ho za ruku, ale máte
zodpovednosť za svoj vlastný život a teraz konkrétne, za svoju prácu. Tak?“
„Ako mám tie obavy dostať z hlavy?
Neviem o ničom normálne premýšľať!“ Zúfalo vysvetľovala.
„Ešte sa vidíte v tom zrkadle?“
Prerušila ju veštica a upriamila pozornosť inam.
„No...“
„Rozprávali sme sa o tom, že
si tvoríme svoju realitu my sami. Skúste si predstaviť, že tie nepríjemné,
negatívne myšlienky pre vás zosobňuje, nejaká veľmi škaredá bytosť. Predstavte
si niečo pre vás fakt odpudivé. Pridajte na tvár tejto bytosti škaredý, výsmešný úškľabok. Takto si predstavujte to
pomyselné „zlo“, ktoré vás núti venovať mu pozornosť a odovzdávať svoju
vlastnú energiu. Teraz ju potrebujete do predaja a tvorby, aby ste sa
vedeli sústrediť na dnešný úspešný deň, ktorý prevediete v energii spokojnosti,
lásky a radosti. Ale keď začnete venovať pozornosť tejto potvore, tak na
ostatné vám neostane čas. A už vôbec nebudete myslieť, že pri tvorbe
kytičiek, máte do toho vložiť srdce a krásne priania pre budúcich majiteľov
vášho diela. Verím tomu, keby to bola bytosť z mäsa a kostí, tak by
ste ju veľmi rýchlo vyprevadila zo svojej blízkosti, ešte by ste si aj ruky oprášila,
aby ani molekula neostala pri vás. Tak to skúste urobiť aj teraz. Myšlienky,
ktoré vás sťahujú do zlých pocitov, znevážte. Doslova ich niekam pošlite, lebo
neexistuje spôsob, ako priateľovi účinne a zmysluplne pomôcť. Práve tu a teraz. Tá potvora má za úlohu vám odčerpávať
radostnú energiu. Ona je to, čo sa vami živí a vy jej to práve teraz
dovoľujete! Nože sa päsťou buchnite do hrude a pevne povedzte, že vy ste
tvorca svojej reality a vy rozhodnete, komu a čomu budete venovať
pozornosť. Naštvite sa tak poriadne, z hĺbky svojej duše a uvedomte si, že máte tú schopnosť a moc sa takto rozhodnúť a takto konať!“
Ostalo ticho. Veštica sa spokojne
usmiala.
„Prajem vám krásny deň, bohatý na
štedrých zákazníkov.“
Zavesila so slovami: „A nech sa
vám tak deje!“
____________________
Ďalšia vhodná pomôcka pre nás
všetkých, keď nás devastujú nepríjemné pocity. Keď sa zabudneme, prestaneme
kontrolovať svoj duševný stav, necháme pôsobiť prúd myšlienok na našu náladu.
V bode precitnutia, keď si
uvedomíme, že práve tieto pocity nechceme prežívať a hľadáme nejakú
pomôcku, prostriedok, ako sa čo najskôr naladiť do vyšších vibrácii, je tu
možnosť si to negatívne zhmotniť do imaginárnej potvory, ktorú vo svojej
blízkosti nechceme mať. Mnohí z nás majú problém, ak by sa mali „postaviť“
niečomu čo je iba v energetickej forme. Možno práve týmto z vás pomôže
vizualizácia. Na druhej strane, ak máme „strach“ z podobných vizualizácii,
tak to nerobme a pomôžme si
buchnutím do hrude.
Týmto činom, sa jednak vrátime do
TU a TERAZ a uvedomíme si samého seba, svoje telo, vlastne, seba
samého a dôležitosť našej bytosti. Že nie sme len kus čohosi, s kým si
môže aj TO čosi neviditeľné manipulovať! Dodať si odvahu, že nám nič nehrozí.
Vedieť, že to MY určujeme sled ďalších udalostí a nie niečo mimo našej
reality a už vôbec nie myšlienky a emócie.
S každou časťou spomenutého
vieme pracovať.
To niečo mimo našej reality bude „živé“
a účinné len do okamihu, kým ho budeme svojou pozornosťou živiť. Rovnako
je to aj s myšlienkami, ktoré nás vťahujú do hry, ktorú ani nechceme hrať a dokonca
táto hra nám ani (veľmi často) nepatrí. Len tomu uveríme a už naša energia
putuje kade-tade. Všetko na úkor kvality našich životov.
No a emócie je potrebné si prežiť
a prijať, že to tak máme, lebo to pre nás emočné bytosti inak nejde. Ale
znovu, dovoliť si aj pochopiť súvislosti, prečo sa to deje. V pozitívnych emóciách
si to užívajme a v negatívnych sa zdržme čo najkratšie.
Spomenuté taktiky sú vhodné do
každodenného života, keď odrazu pocítime nepohodlie a strach. „Spamätať“
sa a postaviť sa do toho svojho pomyselného „stredu“ a určiť, kam sa
chceme dnes dostať a čomu sa chceme venovať.
Zo srdca nám prajem, aby sme na
tieto praktiky nezabúdali, lebo nám vedia priniesť do života veľa sily a dobrých
pocitov zo seba.
Nezabúdajme na nich a praktizujme
ich s úsmevom na tvári a s hrdosťou na seba.
A tak nech sa deje.
.jpeg)
Komentáre
Zverejnenie komentára