Prečo musím vedieť, čo bude na konci? (zamyslenie)

https://soundcloud.com/hedviga-placintarova/preco-musim-vediet-koniec?utm_source=clipboard&utm_medium=text&utm_campaign=social_sharing

zvuková nahrávka

 

Prečo vždy čítam najprv koniec knihy? Prečo si najprv pozriem záver seriálu?

Neraz som si kládla tieto otázky. Tomuto „neduhu“ sa „venujem“ vlastne celý život. Odkedy si pamätám, vždy som si pred kúpou knihy prečítala záverečné slová (v duchu ... a žili šťastne až kým neumreli...vyznanie lásky a pod.). Samozrejme v mojej knižnici by  ste tým pádom nenašli žiadne tragédie. Dokonca ani životopisné knihy, lebo predsa tie končia smrťou.  Všetko som chcela, aby končilo dobre a šťastne.  Akýkoľvek krutý osud sa mohol odvíjať v priebehu celého príbehu, vždy som tam však chcela mať dobrý koniec. Preto som nikdy neodolala a ten koniec som si zistila.

Až teraz, po rokoch sa zamýšľam, čo mi túto moju „úchylku“ spôsobovalo a vlastne ešte stále spôsobuje.

V prvom rade si priznávam, že som, tak ako my všetci, delila veci na dobré a zlé, z pohľadu svojej obmedzenej schopnosti vidieť veci z nadhľadu. Dej ma vždy dokázal strhnúť a ja som aj obsah knihy prežívala v hlave ako film a dokonca som sa emočne pripojila svojím prežívaním. Pocity nespravodlivosti, hnev, boli veľmi reálne a ja som ich dokázala prežívať aj na svojom tele. Neraz som bola v skutočnom smútku a žiali, keď sa niečo v príbehu tak žalostné odohrávalo. A tu bol asi dôvod, prečo som potrebovala vedieť, že to napokon dobre skončí. Práve táto skutočnosť mi dodala odhodlanie knihu alebo seriál dokončiť.

Celé toto moje nastavenie, kopírovalo aj môj reálny život. Chcela som VERIŤ, že vždy všetko dobre dopadne a tak som zaujala postoj opatrného konania, vyjadrovania sa, keď som si  čo i len trošku nebola istá svojou pozíciou. A hlavne výsledkom. Kombinovala som, uhýbala, len aby všetko bolo v poriadku a ja som nevyvolávala napätie. S tým súvisel aj môj vlastný diskomfort  a prispôsobovanie sa. Takto som si svoju VIERU „zichrovala“. Vždy v tom boli strachy, preto som robila „protiopatrenia“.

Bol to strach zo smrti, bolesti, utrpenia, nespravodlivosti a neschopnosti dokázať túto nespravodlivosť.

Bol to strach, že ak pripustím, že napríklad sklamanie v láske bolí a že sa to deje bežne bez toho, aby sa to dalo zmeniť a možno zažiť znovu, tak sa uzavriem a nikdy niečo podobné nebudem chcieť zažívať. Len aby som sa ochránila pred bolesťou.

Bol to strach sa k niekomu citovo pripútať, aby nehrozil rozchod. Alebo ak sa to týkalo zvierat, strach z bolesti po ich odchode.

Kopec strachov, ktoré viedli k bolesti, hlavne psychickej.

A potom nastalo z mojej strany rozdelenie.

_________

To pekné, ideálne sa dá zažívať iba v knihách a seriáloch.

To „reálne“ a „skutočné“ v našich bežných životoch.

To „dobre končiace“ je iba fikcia. 

Dlhé roky som žila s týmto nastavením. Prijala som fakt, že to tak máme všetci. Život je  o neustálych problémoch, protivenstvách. O tom, že nevieš všetkým vyhovieť, že ma nemôžu všetci akceptovať a rovnako ani ja ostatných. Že skrátka život nie je spravodlivý. Poniektorí sme šťastnejší a poniektorí máme skrátka smolu. Z tohto nastavenia, som však málokedy zažívala dobré pocity, bol to skôr smútok.

Teraz už viem, že moja duša mi tisíckrát ukázala, že to všetko je možné, že to všetko môžem zažívať aj ja, keď začnem akceptovať celú škálu „ponuky“ života. Aj tú „zlú“ aj tú „dobrú stránku.

Prijímať, pozorovať a porozumieť.

Teraz som sa už dostala do fázy, kedy si dokážem  príbeh pozrieť aj v prípade, keď je koniec „tragický“. Práve táto skutočnosť ma naučila pozerať na celý dej pozornejšie. Začala som si všímať hlavne „záporné“ postavy (a dokonca ich mám niekedy radšej ako tie hlavné). Uvedomila som si, že za konaním týchto neobľúbených hrdinov, je ich životná história, ktorá spôsobila, že sa správajú práve tak, ako sa správajú. Že svoje konanie nedokážu poňať ako nesprávne, pretože konajú a reagujú cez kopec bolestí a tráum zažitých predtým.  Možno v detstve, alebo mladosti.

 Nádherné uvedomenia, vďaka ktorým sa môj postoj preklopil aj do „reálneho“ života. Nedokážem už reagovať na „očividné“ zlé reakcie okolia a ľudí okamžitým odsúdením. V mysli mi v prvom rade „vybehne“ príbeh, ktorý to mohol všetko spôsobiť.

Viem, poviete si možno, že si to všetko romantizujem a tým pádom unikám do svojich fantázií. Ale ja som zato vďačná. Pretože bežná reakcia  v podobných prípadoch je hnev a odsúdenie, ktoré sprevádzajú veľmi zlé pocity.

 A v čom je vlastne rozdiel?

Ja unikám do fantázie pochopenia a tí ostatní, ktorí to takto nemajú, unikajú tiež do sveta svojich fantázií, kde toto „zlo“ existuje a preto je potrebné s ním bojovať, zničiť ho a zmiesť zo zemského povrchu. A to všetko cez zlé pocity, navyšovanie negatívnych energií a znižovanie vibrácií.

Ktorá fantázia je príjemnejšia?

Pozorným pozorovaním deja (a je jedno či v príbehoch, alebo v našom živote), pochopením, že všetko je potrebné zažiť a následne (vďaka tejto skúsenosti) zosilnieť, máme obrovskú šancu sa naučiť akceptovať všetky odtiene našich súkromných príbehov. Prijať, že aj to, čo práve v danom okamihu vyhodnotíme ako ťažké, nepríjemné, bolestivé, raz pominie.

Myšlienka: „Vymenil by som aj sto rokov života za sto dní prežitých s človekom, ktorého milujem.“

Pri tejto vete som si znovu raz uvedomila a potvrdila sama v sebe, že najdôležitejšie sú OKAMIHY a nie záruky na večnosť. Pretože žiadne garancie nie sú.

Zo srdca každému prajem, nech máme VIERU v to, že kým niečo nepríjemného trvá, tak to ešte neskončilo, lebo to nemá dobrý koniec.

A tak nech sa deje.