Rozchody (príbeh)

 https://soundcloud.com/hedviga-placintarova/rozchody-m4a?utm_source=clipboard&utm_medium=text&utm_campaign=social_sharing

zvuková nahrávka

Sedel pred domom, poťahoval z cigarety. Mal pocit, že mu roztrhne hlavu od myšlienok, ktoré mu neprestávali jedna za druhou plynúť a on sa im nedokázal brániť. Stál pred veľkým rozhodnutím. Keď si uvedomil na čo sa chystá, okamžite mu zovrelo žalúdok. Nevedomky sa predklonil a ruku položil na brucho. Pred vnútorným zrakom mu defilovali tváre všetkých členov jeho rodiny. A všetci mali jedno spoločné. Odsúdenie, nepochopenie, pohoršenie. Výrazy, ktoré nechcel zažiť. Nedokázal nájsť riešenie, aby sa ich opovrhnutiu vyhol. Na druhej strane si uvedomoval, že sa mu blížia päťdesiate narodeniny a jeho život sa prehupol do jeho kratšej časti. Cítil sa unavený. Zahasil cigaretu. Postavil sa z lavičky. Nezamieril do domu, ale vybral sa pomalými krokmi chodníkom na koniec záhrady.

„Čo mám robiť? Ako ich všetkých nestratiť?“ Premýšľal. Pohľadom zablúdil do vedľajšej záhrady, ktorá patrila jeho rodičom. Tam vyrastal. Pred vnútorným zrakom sa mu odohrávali scény z liet, kedy bol dieťaťom, neskôr pubertiakom a napokon dospelým. Obaja s bratom boli vychovávaní prísne. Na všetko boli pravidlá. Slová pochvaly, uznania nezažívali takmer nikdy. Bolo úplne samozrejmé, že protesty, vlastné videnie a názory, boli málokedy rešpektované, pretože boli mladí, teda neskúsení a nevedeli o živote toľko, ako ich „svetaznalí“ rodičia. Obaja sa naučili, že je to tak správne a prestali rodičov a ich výchovu hodnotiť. Vo svojom okolí podobných prípadov mali neúrekom. Keď sa oženili, bolo úplne „normálne“, že si obaja postavili vlastné domy na pozemkoch, ktoré vlastnila ich rodina. Ostali vo svojej blízkosti a vplyv rodičov bol všadeprítomný. Jeho vlastné manželstvo bolo spočiatku pre neho zaujímavé. Mal chvíľu pocit, že sa vyvliekol spod kontroly a môže si užívať slobodu vlastnej domácnosti. Trvalo to krátky čas. Manželka bola rovnako vychovávaná v rodine prísnych pravidiel a presvedčení, čo sa môže, čo sa hodí, čo je nevhodné a čo sa nepatrí.

Viac ako pätnásť rokov žil všedný život. Srdečnosť, pochvala, dotyky sa v ich rodine nenosili. Rovnako, ako to bolo aj v jeho domove. Nepripadalo mu to preto vôbec zvláštne. Zvykol si a nehľadal niečo iné.

Zlom nastal pred rokom.

Do jeho života tichučko, nenápadne vkĺzla žena, ktorá si prešla tiež svojim životným príbehom, plným sklamaní a nepríjemných skúseností. Od prvého okamihu sa v jej spoločnosti cítil dobre. Prvýkrát v živote pochopil, čo je to za pocit, keď sa o neho niekto skutočne zaujíma. Často sa cítil doslova nepríjemne, keď táto žena prejavila o neho strach, alebo obavy. Na niečo podobné nebol vôbec zvyknutý. Chválila ho za veci, ktoré podľa neho, nestáli vôbec za pozornosť.  Upozorňovala ho na veci, ktoré by mu mohli priťažiť. Učila ho  nerobiť si ťažkú hlavu z vecí, ktoré ho neraz trápili. Po čase pri nej začal cítiť slobodu, rád sa s ňou rozprával, dokonca nabral odvahu a hovoril jej o svojich pocitoch a túžbach. Dovolil si prejaviť sa ako človek, ktorý má svoj vlastný názor.

Všetko toto mu prebiehalo hlavou. Darmo sa snažil, ale nevedel si vybaviť ani jeden okamih, žeby sa so svojou manželkou niekedy podobne otvorene rozprával, alebo so svojimi rodičmi. Ich rozhovory boli vždy výsostne praktické. O ostatnom sa nerozprávalo. O ostatnom sa predpokladalo, že sa vie, alebo jednoducho nestojí zato, venovať tomu pozornosť. Až pri tejto žene uvidel obrovský rozdiel vo fungovaní vzťahu.

Posledné mesiace sa prestal vo svojom domove cítiť dobre. Nevedel spať, bol nervózny a cítil, že to, čo žije teraz, je úplne zle. Začal byť podráždený a hocijaká maličkosť ho vydráždila do popudlivého správania.

„Igor...“ Spoznal hlas švagrinej a hneď na to pocítil jej ruku na pleci. „Môžem sa pridať?“ Milo sa usmiala a zrovnala svoj krok s jeho. Prikývol. Nemal chuť na rozhovor, ale potlačil prvý impulz, poslať ju preč.

„Sledujem ťa už určitý čas a vidím, že nie si vo svojej koži. Si v poriadku? Dúfam, že nemáš nejaké zdravotné problémy.“ S nádejou v hlase položila otázku. Ostal prekvapený, že niekto z jeho rodiny, sa pýta na jeho zdravie. Choroby sa u nich „nenosili“ a keď aj niekto ochorel, tak sa všetko riešilo prakticky. Igor si vlastne uvedomil, že bol počas svojho života málokedy chorý. Pousmial sa. „Až taký poslušný som vždy bol.“

Záporne pokrútil hlavou. Nechcelo sa mu hovoriť.

„Viem, že náš vzťah nie je nejaký vrelý, ale ak potrebuješ niekoho, komu by si sa v tejto našej uzavretej rodine zdôveril, rada ti poslúžim ako bútľavá vŕba.“ Lišiacky sa usmiala. Prekvapene jej pozeral do tváre. Kde je tá upätá, vždy tichá švagriná, ktorá s ním počas toľkých rokov prehodila iba pár slov?

„Prekvapený?“ Pobavene dvihla obočie. „Je mi jasné, že niečo podobné si nečakal. Ako som vravela, sledujem ťa už nejaký čas a vidím, že ťa niečo trápi. Preto využívam túto príležitosť. Ak ti viem akokoľvek pomôcť, neboj o to požiadať. Hoci len tým, že si ťa vypočujem. Ostane to u mňa ako v hrobe.“ Žmurkla na potvrdenie ich malého „sprisahania“.

A ani nevedel ako, vyslovil nahlas: „Chcem sa rozviesť.“ V tom okamihu očakával niekoľko vecí naraz. Že sa nad ním roztrhne obloha a zasiahne ho blesk. Že sa švagriná zhnusene od neho odvráti a nejakými nechutnými výrazmi ohodnotí jeho bezcharakternosť. A hlavne netušil, čo bude cítiť, keď sa konečne nahlas vysloví k situácii, ktorá je v ich rodine nemysliteľná. Zastal a priamo hľadel švagrinej do tváre.

„Hm. Pekne.“ Obdivne zošpúlila pery a súhlasne prikývla.

Otvoril oči doširoka. „Len toľko? Pekne?“

„A čosi čakal? Že ťa budem preklínať?“

„Minimálne.“ Nasilu sa usmial, ale o poznanie sa cítil lepšie. Neodohralo sa žiadne peklo, keď to konečne dokázal vysloviť nahlas.

„Vydala som sa do vašej rodiny a čakala, že to bude iné, ako v tej našej. Výsledok je však rovnaký. Chceš počuť pravdu? Najradšej by som zbalila tvojho brata a naše deti a odišla čo najďalej. Začínam cítiť ubíjajúci stereotyp a to čo nás vďaka deťom spájalo, sa pomaly ich dospievaním vytráca. Pomaly si už nemáme čo povedať a čo mi vadí najviac, tá vaša šialená neodlúčiteľnosť od rodičov.“

„Keď mám byť úprimný, ich reakcie sa bojím asi najviac. Hoci... bojím sa, že ma všetci zavrhnú.“

„Pravdu? Bude to riadny gól, keď to vypustíš. Myslím, že atómová bomba by v našej dedine nespôsobila väčšiu katastrofu.“ Zo srdca sa zasmiala. „Predpokladám, že máš niekoho, kto ti ukázal, že sa to v partnerstve dá žiť aj inak.“

Prikývol. „Máš pravdu. Vďake nej som si uvedomil, že k svojej žene už roky necítim nič. Žijeme spolu kvôli rodičom, deťom a majetkom. Bol som s tým roky v pohode. Však týmto spôsobom žije takmer každá domácnosť. Pokiaľ sa nedeje násilie, tak sa to dá žiť.“

„Jo, jo. A presne tento prístup k našim životom máme väčšina. Však to nie je také zlé, však to akosi doklepeme. Pokiaľ nedostaneme šancu „ochutnať“ niečo iné, kým nemáme s čím porovnať, tak sa s tým uspokojíme. Vyzerá, že ty si tú šancu dostal.“ Milo sa na neho usmiala a pohladila po ramene.

„Igor, uvedomuješ si, že si dostal možno poslednú príležitosť niečo na svojom živote zmeniť? Ak sa v našich životoch objaví opätovaná láska, je to dar. Koľkokrát si niečo podobné vo svojom živote cítil?  Spomenieš si?“ Nabádala ho, aby sa zamyslel.

„Tak, ako ľúbim túto ženu som ešte nikoho nemal rád. Možno som zabudol, ako to bolo na začiatku manželstva, keď sme ešte len  spolu chodili, ale nemyslím si, že som to cítil rovnako. Táto žena má úprimný záujem o mňa, cítim, že je šťastná keď je v mojej prítomnosti.“ Na jeho tvári vystúpil jemný úsmev a oči sa mu zasnili.

„Si ochotný opustiť túto rodinu doslova s holým zadkom?“

„Prečo s holým zadkom? Však som si tu roky oddrel. Prečo by som z toho nemal mať nič?“

„Ja sa ťa len pýtam, či si ochotný ísť za svojim šťastím a novým životom za každých okolností? Pretože si viem živo predstaviť, čo sa stane, keď sa toto prevalí. Budeš tá najposlednejšia špina. Človek, ktorý všetkých sklame. Začne boj o každú korunu a zároveň ťa psychicky zničia. Preto sa ťa pýtam, či si ochotný odísť len tak a či tá žena ťa tak príjme. Či je ochotná sa uspokojiť iba s tebou a tvojimi dvomi zdravými rukami a možnosťou, že si spoločne niečo ešte vybudujete.“

Chvíľu mlčky kráčali a pomaly sa blížili späť k domu.

„Vieš si predstaviť hnev svojich rodičov? Možno vyhrážky, že ťa nikdy nebudú chcieť vidieť, dokonca že ťa vydedia a iné hrozby, ktoré na teba zošlú? Vaše deti?“

„Neuľahčuješ mi to.“ Dotknuto zatiahol.

„Ani nechcem, lebo by som ti klamala. Viem, že podobné myšlienky ťa určite mátajú. Ale niečo ti poviem, čo by možno mohlo všetko zjemniť. Myslím, výsledok a celkový priebeh. Skús sa pozerať na celú našu rodinu cez svoje srdce, ktoré je teraz preplnené láskou. Skús zabudnúť na strach. Prestaň si predstavovať, ako katastrofálne to všetko dopadne. Začni si rozoberať každého jedného, či už rodičov, manželku, deti, možno brata, cez myšlienky, v ktorých sa im ďakuješ za všetko, čo pre teba urobili. Rodičom za svoj život, že ťa vychovali, že ti podarovali pozemok a ty si si mohol postaviť dom, za pomoc s deťmi a určite ešte nájdeš veľa vecí, za čo si im vďačný. Nezameriavaj sa na to, čo im vyčítaš, lebo s tým sa nikam nedostaneš. Oni ťa milujú svojim spôsobom, nikdy ti nechceli zle. Boli rovnako vychovaní prísne a nekompromisne, a tak ťa ani nič iné naučiť nevedeli. Kopírujú to, čo sami prijali ako to najsprávnejšie. Nevedeli ti dať niečo iné ani viac, keď sami sú v tom spokojní. Možno ani nie sú, ale žijú v tom tak dlho, že si na všetko zvykli. Nepotrebujú to meniť, ani analyzovať. Ak toto pochopíš a precítiš, uvedomíš si, že robia vždy najlepšie ako vedia. Inak to nemôže byť. Tvoja manželka je na tom rovnako. Vytvorili ste rodinku, dala ti krásne deti, žili ste spolu najlepšie ako ste vedeli. Znovu, nevedela ti poskytnúť viac, ako ti dávala, lebo rovnako bola akosi vychovaná a nemala túžbu na tom niečo meniť. Nechcela, nevedela, alebo jej ani nenapadlo, že by mohla chcieť niečo viac. Však si priznaj, že aj ty si dlhé roky nevedel, že môžeš žiť aj niečo iné. Rovnako ti to nenapadlo, rovnako si o tom neuvažoval. Ale... asi ťa má niekto tam hore rád a poslal ti takýto dar. Už si ho prijal, už si z neho užívaš. Vesmír má však rád rovnováhu. Čo ty dáš tejto žene na oplátku? Ako sa jej poďakuješ za tento dar? Oddáš sa jej celý, bezozvyšku? Alebo jej ponúkneš iba časť?  Nie je to z tvojej strany chamtivosť, neserióznosť? Na druhej strane, možno aj tvoja manželka dostane ešte šancu nájsť si pre seba toho pravého, ktorý ju môže urobiť šťastnou.“

Švagriná sa od neho vzdialila a vošla do domu. Znovu si sadol pred dom a siahol po cigarete.

„Bude to ťažké, ale chcem zmeniť svoj život.“

____________________

Rozchody po dlhoročných vzťahoch sú rôzne.

Priateľských rozchodov je ako šafránu, skôr počúvame o nepríjemnostiach, bojoch, presadzovaní si „svojich“ práv, ubližovaní a snahe čo najviac tej druhej strane, ktorá „ublížila“ uškodiť. Rozísť sa v nenávisti je najbežnejšie a realita, ktorú okolo seba vidíme a zažívame.

V procese rozchodov zabúdame, že kedysi sme sa milovali, videli sme iba jeden druhého. Vzťah sa zautomatizoval a v bode, kedy sa naše cesty majú rozísť, zabudneme na ľudskosť a zo „srdca“ prajeme tomu druhému to, čo urobil nám. Seba z tejto situácie vyčleníme, akoby sme boli iba bezmocná bábka, ktorá sa nechá „biť“ osudom a nevďačným partnerom. Zabudneme alebo si ani nepripustíme, že aj my máme svoj podiel na výsledku, ktorý sa práve dostavil. Vzťah tvoria dvaja a preto sú za neho obaja zodpovední.

Možno nebudete súhlasiť, možno vám napadne, že niektoré ženy žijú v domácnosti, kde trpia domácim násilím a  nevedia sa brániť. Ale to je znovu len uhol pohľadu. Vždy sa vieme brániť, vždy vieme niečo urobiť, keď sa tak rozhodneme.

Ostávať vo vzťahu iba kvôli deťom, je rovnako výhovorka, aby sme neboli konfrontovaní so skutočnosťou, že sa sami bojíme niečo zmeniť. Aký vzor poskytujeme svojim potomkom, keď musia žiť vo vzťahu, ktorý čo len jedného robí nešťastným a nespokojným? Čo si zoberú do vlastných životov? Aké vzory? Aké presvedčenia?

A ostávať vo vzťahu kvôli majetkom, je rovnako smutné.  

Čo nás v živote dokáže naplniť šťastím? Honosné domy, najnovšie autá, plné kontá? Znie to trošku ako klišé, ale je to na zamyslenie. Máme všetko, čo si môžeme dovoliť, ale pri tom si nevieme prejaviť jednoduchú náklonnosť, nevieme sa iba tak pohladiť a objať. Nevieme tomu druhému úprimne poďakovať a vyjadriť slovká uznania. Upriamujeme sa na chyby, na veci, ktoré nás na tom druhom hnevajú, ale zabúdame na to, že je to človek, ktorý túži možno po tom istom ako my. Ľudskej spoločnosti, zdieľaní, záujme a porozumení. Mať možnosť kedykoľvek povedať a vyjadriť to, čo cítime.

Pri rozchodoch skúsme mať na pamäti, že ukončujeme ľudský vzťah. Keď sa aj v tomto čase nezabudneme, a budeme si vedomí, že tvoríme svoje životy a to ako zmýšľame sa premietne do našich ďalších životov, tak  verím, že vyhrabeme našu schopnosť byť človekom v srdci. To, čo sa stalo sa už neodstane a ten, kto nám spôsobil utrpenie, to inak nevedel, nemohol, nebol schopný urobiť, pretože je  taký aký je. Buď nemá schopnosť zmeniť sa, lebo to nevie a hlavne netuší, že je niečo zle. Alebo jeho životné nastavenie je presne také a on sa v tom cíti nejako (buď dobre, alebo nie). Z vás dvoch, ste to práve vy, ktorý tomuto stavu hovoríte STOP a počúvate svoje srdce, svoje pocity a chcete  svoj život prežiť inak. Ak k tomu získate ako dar iného človeka, ktorý napĺňa vašu terajšiu predstavu vášho sna, tak sa rozhodnite tak, aby ste mali šancu ešte niečo pekné zažiť.

Je dosť dôležité, to staré uzavrieť v mieri, ak je to len trochu možné. Nezbúrať všetky mosty. Nebolo v tej minulosti všetko zlé, všetko hrozné, inak by sa tento vzťah nevytvoril. Ak sme šli do vzťahu v ilúziách a predstavách, čo sa má udiať a toto sa následne neudialo, tak si môžeme vyčítať jedine sebe. My predsa nemôžeme očakávať, že práve ten druhý nám naše sny zrealizuje.

Netvrdím, že tesne po rozchode pôjde všetko hladko. Ak však aj v tomto období nebudeme bývalého partnera haniť, ubližovať mu, ale prijmeme ho ako človeka, ktorý inakší byť nevie, je vždy šanca, že v budúcnosti nebudeme mať problém tohto človeka osloviť a dokonca s ním priateľsky hovoriť. Nebudú nás z nenazdania prepadávať myšlienky na toho „netvora“, lebo tak si ho v hlave zaškatuľkujeme a naveky sa budeme cítiť ako obete, ktoré to s ním museli prežívať.  Budeme sa ľutovať a odsúdime sa do ľútosti a tým aj do negatívnych pocitov. Potom načo sme vlastne skončili vzťah, keď aj po rozchode budeme „trpieť“ kvôli nemu? Znovu niečo neuzavierame a živíme sa negatívnymi pocitmi.

Skúsme byť  zdravo sebeckí. Ak zo vzťahu odídeme „čistí“, bez emócií hnevu a nie so slovami, nikdy ti to nezabudnem ani neodpustím, verme, že sa v budúcnosti budeme cítiť slobodnejší, nebudeme sa za nič viniť, nebudeme mať ťažké srdce na nikoho. Dokonca sa môžeme poďakovať za životnú skúsenosť a za to, že aj toto neľahké obdobie sme dokázali zvládnuť cez srdce a v pochopení.

A tak nech sa deje.