Sebaláska (príbeh)

 https://soundcloud.com/hedviga-placintarova/laska-k-sebe-m4a?si=057c636866d0426f9015c48a10e5b810&utm_source=clipboard&utm_medium=text&utm_campaign=social_sharing

zvuková nahrávka

Sťažka dopadla do kresla, odfúkla. Kabelku položila vedľa seba a vyťahovala cigarety.

„Uf, prepáč, že chvíľu meškám. Nestííííham...“ Zdena sa ospravedlňujúco usmiala a už si aj pripaľovala prvú cigaretu.

Jarka sa na ňu s pochopením pozerala. Bola to úplne bežná prax. Ešte ani na jedno stretnutie neprišla presne a už vôbec nie elegantne, v pohode a pokoji. Vždy niečo nestíhala, vždy niečo riešila. Jej telo vibrovalo neustálou aktivitou.

Objednali si kávu a džbán ochutenej vody.

„No dnes bol deň blbec. Od rána ako som vyšla na predajňu, som sa do šatne dostala až tesne pred odchodom z práce.“ Zhodnotila pracovnú zmenu. Jarka mala pocit, že nikdy od nej nepočula ani inú verziu. Vždy bola v jednom kole.

„Ty fakt na seba nedbáš. Predpokladám, že si na obedňajšej prestávke ani nebola.“

„Tak čosi! Nedalo sa! Však poznáš piatky. Kopec národa od rána. Od deviatej som sedela v jednom kuse v kase. Nemali sme šancu sa ani prestriedať na prestávky. Aj tú fľašu s vodou, čo som mala pri sebe, som ani raz neotvorila.“ Vyfukovala obláčiky dymu a vychutnávala pohodu nič nerobenia.

Jarka ju sledovala. Už párkrát jej chcela povedať, že sa jej prestáva páčiť výraz jej tváre, Strhané črty, pokožka bez života, akási šedivá. Vlasy nevideli kaderníčku vari aj rok. Široké odrasty podtrhovali neupravený dojem. Prsty na rukách mala vždy zovreté do pästí, aby jej nebolo vidieť zničené, polámané nechty. Práca na predajni jej neumožňovala udržovať nechty  upravené. Nebolo dňa, aby si niektorý z nich nezlomila, alebo nezatrhla. Veľakrát mala na rukách jemné chrasty, ktoré vznikli pri rozbaľovaní kartónov.

„To všetci ste takí zapálení do práce? Ani jeden z vás nechodí na prestávky?“

„Ale čoby! Jasné, že sa takí nájdu, ktorým je úplne jedno, že je kopec zákazníkov na prevádzke a oni si s pokojom Angličana odsedia predpísanú polhodinu v zázemí. Nerozumiem, ako nás môžu nechať v štichu.“ Jarka postrehla jemnú nervozitu v priateľkinom hlase. Práve zahasila v popolníku cigaretu a už aj siahla po ďalšej. Kým nevyfajčila dve – tri, aby dobehla celodenný deficit, ani nezastala.

„Zdeni, ty sa vôbec nemáš rada. Prečo si to robíš? Teraz si ešte relatívne mladá, ale dokedy toto tempo tvoje telo vydrží?“ V dobrom ju kárala Jarka.

„Neviem byť inakšia. Nedokážem nechať kolegov v „štichu“. Keď treba makať, tak makám.“

„Máš za to nejaké príplatky?“ Vedela, že nemá, ale neodpustila si jemne podpichnúť.

„No určite!“ Prudko vydýchla dym a zatvárila sa znechutene.

„Tak si si nastavila nejaké súkromné limity, ktoré musíš stíhať? Niečo si potrebuješ dokazovať? Alebo prahneš po pochvale od šéfa? Aký máš dôvod?“ Jarka bola pohodlne opretá v kresle a usrkávala z kávy.

„Joooj, zase tie tvoje reči! Nechaj tak, vieš že sa nezmením.“

„Vôbec sa o seba nestaráš. Toto ma naozaj mrzí. Pozri ako vyzeráš. Kedy si sa poriadne na seba pozrela v zrkadle? Kedy pôjdeš ku kaderníčke? Kedy si dáš konečne niečo urobiť s tými večne polámanými nechtami? A kedy si konečne dovolíš oddychovať?“

„Keď umriem, naoddychujem sa až až. Dovtedy toho musím postíhať ešte veľa.“

„Postíhať? Čo konkrétne pod tým slovom myslíš?“ Jarku úprimne zaujímalo. Zdena nemala veľa záujmov, ktorým by sa vo voľnom čase venovala. Okrem práce, domácnosti a pravidelného stretávania s ňou, sa v podstate ničomu inému nevenovala. Ešte aj dovolenky si užívala tak, že chodila k rodičom na dedinu a celú dovolenku iba pracovala okolo domu.

„No, však tak normálne. Chcem si prerobiť kúpeľňu, potom aj u rodičov je potrebné dosť veľa vecí dať do funkčného stavu. Neskôr, keď splatím pôžičku, chcem ísť na nejakú riadnu dovolenku k moru. Jo, a ešte musím kopec dobrých kníh prečítať.“

„Ako ťa počúvam, vôbec si nespomenula, že by si si niekoho našla, založila rodinu. Plánuješ už nikdy nikoho nemať? To ťa rozchod s Marošom tak znechutil?“

„Neplánujem hrať debila nikomu ďalšiemu. Vieš aká som hlúpa, keď sa zaľúbim. Uverím všetkému, čo chlap natrepe. Potom sa len zbytočne trápim. Nie je mi to potrebné. Radšej budem žiť takto. Som spokojná, že sa nemusím nikomu prispôsobovať. Som slobodná a robím si čo chcem a kedy chcem.“

Znovu siahla po cigarete. Spomienka na Maroša ju riadne rozladila. Ich rozchod bol plný nepríjemných spomienok. Obvinil ju, že je nanič žena, že ju prestal mať už dávno rád, lebo je neschopná urobiť muža šťastným.

Rozhostilo sa ticho a Jarka využila pauzu a obom im objednala po pohári vína.

Zdena počas celého dňa okrem jedného rožka nezjedla nič, a tak už po pár hltoch červeného, sa jej tvár rozhorela a oči zmatneli.

„Tebe sa dobre hovorí. Ty máš dobrého muža. Dobrú prácu, kde si si sama sebe šéfkou.“ Zasnene hľadela na hladinu vína. „A čo mám ja? Nič. Len povinnosti. A keď prídem domov, tak som vždy sama. Spoločnosť mi robia iba knihy. Ja ti tak poviem, že ja som vlastne rada, keď môžem byť v práci. Deň mi rýchlejšie ubehne a mám o čom premýšľať.“

„To je všetko v poriadku, teda nemyslím, že je v poriadku, že nemáš nikoho. Myslela som, že je v poriadku, že si sa tak zažrala do práce. Ale vo všetkom musí byť rovnováha. Keď nezmierniš tempo, neskôr ťa zastaví niečo, čo možno nebude práve najpríjemnejšie. Pozri sa na tvoje ruky, aké ich máš zničené. Takto nevyzerajú ruky ženy. Skús sledovať svojich kolegov a pozoruj, ako sa chovajú. Možno ťa budú inšpirovať....“

„Tak to by som sa už mala od koho inšpirovať! Pár z nás, ktorí tam robíme od začiatku, sme pracanti, ale všetci ostatní na robotu kašľú. Zašívajú sa kde sa len dá, neurobia nič bez toho, aby ich k tomu niekto nevyzval. Samostatnosť vôbec žiadna. Aj keď im niečo dajú robiť, tak ohundrajú a čakajú, že to nakoniec za nich urobí niekto iný. Vkuse pozerajú na hodinky, kedy bude koniec zmeny. Keď majú ostať o niečo dlhšie, tak to by si mala počuť, ako sa hneď oháňajú zákonníkom práce. Toto svet nevidel!“ Tvár jej už horela červeňou, nie len od vína, ale aj od rozhorčenia.

„A čo keď to oni majú v poriadku a ty si v tom všetkom divná?“

„Ako to môžu mať oni v poriadku! Sú to obyčajní lenivci a nezodpovední! Neviem, čo to teraz za generáciu vyrastá. Vôbec nemajú pracovné návyky. Oni len požadujú, ale nič na oplátku nedávajú.“

„Nemyslím. Oni, na rozdiel od teba, sa majú radi. Starajú sa o seba a nerobia nič, čo je pre nich už nekomfortné.“

„Tak ako sorry, ale keď toto znamená mať sa rada, tak ďakujem,  toto si neprosím. Ja by som nevedela takto žiť.“

____________

Možno patríte k tým, ktorí  sa snažia pochopiť a konečne zažiť, čo je to žiť v láske k sebe, alebo seba-láske.

Ak fungujeme v živote ako Zdena, tak sa k podobnému stavu nemáme šancu dopracovať. Hlavne, keď ani na podnet z okolia, si nedovolíme reagovať. Žiadna snaha pripustiť, že naše životy by sme mohli žiť aj inak.

Zdena, ktorá sa má rada, by mohla svoj život žiť, napríklad,  nasledovne.

V práci by vykonávala všetky práce, ktoré sú jej zverené, vždy najlepšie ako vie, nie viac. Na obedňajšie prestávky by pravidelne chodila, pretože vie, že si potrebuje oddýchnuť, najesť sa, napiť. Ona a jej telo, sú pre ňu dôležité, a preto sa o nich stará. Nerieši v práci veci, za ktoré je zodpovední niekto ďalší a už vôbec nedoťahuje prácu za kolegov, lebo oni už majú „padla“. Ochotne pomáha len vtedy, keď má z toho dobré pocity. Dovolí si povedať nie, keď jej niečo nevyhovuje a nebojí sa otvorene komunikovať.

To, že nenavštívila kaderníčku takmer rok, je v poriadku, ak sa tak cíti dobre. Ale buďme úprimní, ktorá žena nemá práve tie najlepšie pocity vtedy, keď sa upraví a páči sa sama sebe v zrkadle. Ak by sa mala rada, našla by si čas na kaderníčku, možno aj kozmetičku a pedikérku. Urobila by si radosť a prežívala pocity spokojnosti. Nemusela by to robiť kvôli mužom, ale zase, ako sa cíti upravená žena pri komunikácii s druhými, keď je „nahodená“? Okamžite má vyššie sebavedomie a so sebavedomím rastie odvaha a otvorenosť.

Ak jej dovolenka strávená u rodičov vyhovuje, tak je znovu všetko v poriadku. Zdena však sníva o dovolenke pri mori. Možno nemá s kým ísť  a preto to odkladá. Ak by sa mala rada a túžba zažiť more je dostatočne veľká, je viac možností ako to realizovať. Môže na internetových stránkach nájsť rovnako osamelú spoločníčku na cestovanie, alebo jednoducho vycestovať sama.

A tak by sme mohli pokračovať.

Byť v láske k sebe je presne to isté, ako mať rád ľudí okolo seba. Robíme presne to isté.

Hovoríme a myslíme o sebe pekne. Nenadávame si. Nepodceňujeme sa, veríme si a doprajeme si všetko, po čom túžime. Ak chceme oddychovať, dovolíme si to. Ak niečo nechceme, tak urobíme všetko preto, aby sme to nerobili, alebo ak sa to nedá, tak si to spríjemníme aspoň pozitívnym myslením. Nežijeme vo výčitkách, prijímame svoje chyby ako cestu k niečomu lepšiemu. Chválime sa, tešíme sa sami zo seba. Často sa zasmejeme aj sami na sebe. Nie výsmešne, ale tak od srdca, dobroprajne. Neberieme sa vážne a dokážeme rozlíšiť, čo je pre nás dôležité a kvôli čomu sa svet nezrúti.

Človek v seba-láske počúva svoje srdce, svoje pocity a nerobí si násilie.

Ak nás nabudúce bude niečo trápiť a nebudeme sa vedieť rozhodnúť ako ďalej, tak si len položme otázku:

„Ak by som sa mala rada, čo by som robila?“

„Aby som mala napokon dobré pocity, ako by som konala?“

„Budem sa cítiť šťastná, keď sa pohnem týmto smerom?“

„Ak toto prijmem, budem spokojná?“.

Ide o to, dať seba na prvé miesto a z tejto pozície vyhodnotiť, čo je pre nás príjemné. Nepotláčať vlastné pocity, túžby, nastavenie. Ak robíme opak, dlhodobo žijeme v strese, nepohodlí a nespokojnosti. Znovu dávame dôležitosť niečomu inému, niekomu inému, ako sebe. Určite, občas to okolnosti zariadia tak, že sa prispôsobíme. Ale nemalo by to byť zakaždým. Stokrát sa podriadim, aj keď trpím a desaťkrát si urobím podľa seba.

Začať myslieť je nevyhnutnosť. Potom uvedomovať si, ako to chceme mať.  Klásť si otázky a pravdivo si odpovedať. Potom nebude ani dlho trvať a pomer sto ku desiatim sa začne plynulo obracať v prospech našej lásky k sebe.

A tak nech sa deje.