Strach z vojny (zamyslenie)

https://soundcloud.com/hedviga-placintarova/strach-z-vojny-m4a?utm_source=clipboard&utm_medium=text&utm_campaign=social_sharing 

zvuková nahrávka

 A takto sa to deje celé stáročia. Plynulo vymieňame jeden strach za druhý a žijeme v tomto kolotoči nevedome. Od včerajšieho dňa, akoby celosvetová pandémia  (aspoň na našich obrazovkách) zrazu stratila  silu a opodstatnenie a nahradila ju ďalšia vlna strachu. Nemáme čas si ani vydýchnuť, nabrať dych a už sme vťahovaní do ďalšieho žitia v obavách.

Živo si spomínam na rozprávanie mojich starých rodičov, ktorí si odžili ako deti prvú svetovú vojnu a ak dospelí druhú. Stará mama dokázala hodiny pútavo rozprávať o ich živote v tom čase. Najviac si to „užili“, keď dedinou prechádzali vojská. Najprv nemecké a potom ruské. Už vtedy som dostala informácie, ktoré sa dosť výrazne líšili od učení, ktoré sme nasávali v škole. Ale nie o tom som teraz chcela písať, hoci aj toto je dosť dôležité. To, že históriu píšu víťazi o mnohom napovedá. Preto aj správy, ktorými sme neustále prepchávaní, by sme nemali brať doslovne a neveriť na sto percent všetkému, čo je zdieľané. Pretože aj dnešné informácie sú podsúvané tými, ktorí ťahajú za „nitky“ a určujú, čo presne máme počuť, aby sme sa chovali presne tak, ako to oni potrebujú. Tieto správy nemajú za úlohy nás iba informovať, bohužiaľ. Ani nemajú prinášať riešenia a upokojovať. Veľkou snahou je rozsievať stále väčšie a väčšie vlny strachov a tak v nás otupiť schopnosť normálne premýšľať. Cez túto manipuláciu z nás robia vystrašené osôbky, ktoré s nádejou hľadia na „božstvá“ pri moci. Očakávame pomoc od nich, riešenie od nich a celú našu moc odovzdávame im. Ak tá pomoc neprichádza, stávame sa stratenými, bezradnými a cítime, že nás celý svet opustil a my nevieme s tým nič robiť. Schúlime sa pomyselne do klbka, predstavujeme si jednu katastrofu za druhou, živo ju vo svojich predstavách prežívame a naša myseľ sa blíži k bodu, kedy to už nedokáže ustáť. Všetko podriadime strachu a nedokážeme nájsť východisko.

Stará mama mi v príhodách z vojny hovorila veľa o tom ako žili, čo robili. Neboli celé dni schúlení v kúte, neplakali a netriasli sa. Museli jednoducho žiť, fungovať, pokračovať vo svojich životoch. Riešili bežné denné záležitosti.

Včera som si práve na toto všetko spomenula, keď mi hneď ráno manžel oznámil, čo sa udialo na Ukrajine. Úplne prvá reakcia bola, keď som videla v jeho očiach napätie, že ho musím upokojiť a odviezť jeho pozornosť od strachu.  Nebolo to ľahké, lebo hneď šiel a zapol televízor a odtiaľ sa už valili správy a analýzy a predpovede a predpoklady.

My dvaja sme len obyčajní, bežní ľudia, ktorí nemáme dosah na nič, čo sa deje vo svete, dokonca ani v našej vlasti. Nie sme vojaci, politici, stratégovia. Nevidíme do mocenských „šachov“ a už vôbec nie do záležitostí vesmíru. Žijeme si pár rokov v úplne malej dedinke, kde sa už pomaly ani líšky neobťažujú dávať dobrú noc.

__________

Čo môžeme v tejto chvíli urobiť?

Ako môžeme fyzicky ovplyvniť čo sa stalo?

Čím môžeme prispieť k riešeniu?

No ničím. Ničím konkrétnym.

Jediné, čo je našou úlohou v nasledujúcom chode života, je udržovať sa pri fyzickom a duševnom zdraví. Starať sa o svoje telo, o svoje zdravie. To znamená, prestať sa strachovať. Strach je negatívna energia, ktorá nemá kam uniknúť z nášho tela a ukladá sa ako jed a otravuje naše bunky. Čím intenzívnejší tento strach je, tým viac jedu si nazbierame a sami vieme, ako to skončí. A keď napokon nastanú ťažšie časy, tak už nebudeme mať silu ich prekonať a zvládnuť, lebo už nebudeme mať energiu sa s tým popasovať. Naše telá budú slabé a energia vyčerpaná.

Zažili sme posledné dva roky a v priamom prenose sme videli, aká bola zdravotná starostlivosť od valnej väčšiny lekárov (samozrejme česť všetkým, ktorí nezabudli na hippokratovu prísahu) a v časoch, ktoré si myslíme že prídu to nebude lepšie. Preto robme všetko preto, aby sme si to nezhoršovali.

Buďme zdravo sebeckí a starajme sa o seba. A táto starostlivosť začína vždy pri mentálnom zdraví  a nastavení. S tým si teraz vieme pomôcť najviac a najprospešnejšie.

Povedzme si pravdu, viac urobiť nedokážeme, preto sa sústreďme na to, čo vieme a môžeme so svojimi životmi urobiť.

Žiť TU a TERAZ. Venovať sa bežným životným povinnostiam, riešiť, čo je potrebné riešiť. Nezabudnúť na drobné denné radosti, dotyk, slová lásky a usmievať sa. Vždy je dôvod. Každý dobrý pocit nás nabíja a posilňuje, udržuje naše telá zdravé.

A presne na tomto záleží. Iba takto sa vieme udržať pri sile a túto silu využiť presne a práve tam, kde ju je treba. Nie do strachov a projektovaní si zlej budúcnosti, ale do nádeje, že čokoľvek príde, dokážeme to zvládnuť a prežiť.

Zo srdca nám všetkým želám, aby sme si uvedomili, čím si škodíme a čo nám pomáha.

Náš svet je to mikroprostredie, ktoré obývame a zdieľame s ostatnými. Čím viac z nás si uvedomí, čo môžeme teraz robiť, tým väčšie bude pole pokoja. Tým viac zmenšíme mrak kolektívneho strachu, ktorý je teraz presiaknutý obavami. A toto je teraz naša najdôležitejšia úloha.

A nech sa tak deje.