Zaľúbenosť - láska (zamyslenie)

https://soundcloud.com/hedviga-placintarova/zalubenost-laska-m4a?si=9545f74f54bf4e3abe626aedd9d0e82e&utm_source=clipboard&utm_medium=text&utm_campaign=social_sharing 

zvuková nahrávka

Zaľúbenosť si nevieme vynútiť. Ona buď je, alebo nie je. Môžeme ju hrať, môžeme sa časom k jej oklieštenej verzii dopracovať. V určitých „zúfalých“ fázach zoznamovania, sa môžeme spoliehať na čas, ktorý by nám mohol pomôcť tieto pocity prebudiť. (Aj toto sa stáva.)

Zaľúbenosť k druhému sa objaví mimo nášho snaženia. Je požehnaním, ak v tom druhom sa v rovnakom čase zrodí odozva. (Je však mnoho prípadov, kedy je to len jednostranné, alebo jednoducho nesprávne načasované.)

Zaľúbenosť nie je možné kontrolovať a ani ovládať. (Možno iba vedome potláčať alebo tvrdohlavo si ju nepriznať.)  Tento cit sa v nás preženie ako hurikán. Spaľuje každučkú čiastočku nášho tela a živočíšne túžime byť v blízkosti  osoby, ktorá tento stav spôsobila.

Zaľúbenosť má však svoje časové ohraničenie. Na začiatku je búrlivá, horúca, vášnivá. Postupne sa sila zjemňuje a my sa dostávame do uvedomovacej fázy. Zahmlené „okuliare“ sa postupne rozjasňujú a my máme konečne možnosť toho druhého vidieť jasnejšie. Ak sa nám páči, čo vidíme aj bez zahmlených okuliarov, tak posledná fáza zaľúbenia sa môže jemne rozplynúť a plynulo prejsť do samotnej lásky.

Láskou sa však musíme stať, aby sme v nej mohli žiť.

______________

Láska nepodlieha času, alebo časovému ohraničeniu.

Láska je stav bytia, spôsob našej existencie, zmýšľania, reakcií.

Láska nás definuje a zároveň presahuje.

Láska nehodnotí, ani nesúdi. Iba rešpektuje a je súcitná.

Ak by sme žili v tomto druhu  lásky (v tomto stave),  pochopili by sme, že láska sa nemôže vytratiť nikdy. Ani v čase, keď nás ten druhý opustí, lebo nás už nemá „rád“, vymení nás za druhého alebo nám  ublíži.

Práve v takýchto okamihoch, po fáze bolesti,  by sa naplno mohla prejaviť  sila tohto stavu. Fáza bolesti je pre nás typická, keďže sme emočné bytosti, teda nedokážeme reagovať inak. Ak však nemáme vnútornú podporu, tak nedokážeme získať novú silu sa popasovať so životnou situáciou. 

Zablúdime v labyrinte, vždy objavujúcich sa emócií a postupne stratíme kontrolu nad sebou. Strach nás úplne dostane do svojej moci. Nemá nás čo zobudiť ani posilniť. Uveríme myšlienkam, ktorých negativita nás uväzní v klietke a my z nej síce máme výhľad na iné riešenie, ale neurobíme to. 

Lebo nemáme podporu v tom jedinom zdroji, kde sa nachádza.

A to je naše srdce.

Odsúdime sa žiť „v hlave“, predáme svoju vlastnú moc „egu“ a dobrovoľne sa vydávame na cestu necítiacich robotov. Prestávame naslúchať srdcu a paradoxne si myslíme, že nás práve toto srdce bolí.

To je však veľký omyl!

Dôvod prečo trpíme, nie je fyzická bolesť srdca, hoci sa to tak tvári. Ale utrpenie plynúce z negatívnych myšlienok a neschopnosti s nimi niečo robiť! Stávame sa hluchými a slepými.

Ak by sme však žili v láske, v stave lásky, túto lásku by sme cítili v prvom rade k sebe! Zdroj tohto stavu, by nás pomaly vyviedol z pomyselnej klietky beznádeje a bolesti. A zároveň by sme dokázali prijímať ľudí a situácie v láske, pretože inak by sa to ani nedalo. Neboli by sme odsúdení žiť v utrpení dlhé mesiace. Podvedome by sme pochopili súvislosti, dovolili si znovu žiť pokojne a to isté dopriali aj ľuďom, kvôli ktorým sme sa dostali do bolestných situácií.

Tak veľkú moc má láska.