Ako si zadávať zámery? (zamyslenie - návod)

 https://soundcloud.com/hedviga-placintarova/ako-si-zadavat-zamer-m4a?utm_source=clipboard&utm_medium=text&utm_campaign=social_sharing

zvuková nahrávka

Tak fajn. Už sme uznali, že sme tvorcovia. Že si svoju realitu vytvárame sami, či už vieme alebo o tom nevieme. Že je dôležité vedieť, kam máme a nemáme zameriavať našu pozornosť. Že na základe sledovania tela a pocitov v nich prebiehajúcich, vieme hneď konať. Toto všetko vieme alebo sa aspoň tvárime, že nám to dáva zmysel, že s tým ladíme. Počuli sme, že je fajn, si jasne vedieť predstaviť a definovať, čo v tých našich životoch chceme mať a prežívať.

Takže tak v „globále“ máme hmlistú predstavu, ako to asi funguje.

Skúšame, robíme pokusy, experimentujeme a akosi sa nám tie požadované výsledky objavia dosť nepravidelne. Ak to takto zažívame, tak sme na najlepšej ceste tomu až tak neveriť. Dostávame sa do „medzipriestoru“, z ktorého občas „vylezie“  TO NIEČO, úspešne „stvorené“.  Ale to v nás,  v konečnom dôsledku nevyprodukuje skalopevnú istotu, že sme naozaj to, po čom túžime. 

Teda TVORCOVIA.

Rovnako ako ostatní, aj ja sa dlhé roky tvárim ako tvorca. A rovnako ako mnohým z nás, ani mne to nevychádza na sto percent v každej oblasti. Verná svojej zvedavosti a potrebe veci preskúmať a analyzovať, hľadala som (a vlastne stále hľadám) všetky dôvody, prečo sa to raz darí a raz nie.

Kde môže byť „pes zakopaný“ ?

V prvom rade určite v našich úžasných skúsenostiach a presvedčeniach, ako veci bežne v našich životoch fungujú. Uznávam, že toto prenastaviť  v  hlavičkách nejaký čas potrvá. Fakt to nie je ľahké, ale na druhej strane, nie nemožné. Vyžaduje si to z našich strán iba hravosť a odvahu nebáť sa. Aj v dospelom veku si dovoliť, správať sa uvoľnene, nebrať sa vážne a dovoliť si zabudnúť na všetko, čo sme sa naučili. Začať sa učiť odznova.  A čo je obzvlášť ťažké, je pripustiť si, že to všetko môže byť okolo nás úplne inak. A to, čo je úplne zrejmé, také byť vôbec nemusí.

Ďalšou prekážkou je slabá schopnosť byť vytrvalý. A aj trošku tvrdohlavý. Veľmi často sa mi stávalo, že napríklad po týždni skúšania novej techniky, ma jednoducho prestala baviť. Keď ma počas toho týždňa nič  „šialene“ nenadchlo, tak to prestalo byť zaujímavé a hľadala som iný, novší spôsob ako tvoriť. Samozrejme ľahšie, rýchlejšie a  s „prepotrebnými“ dôkazmi.

Ak som tieto dve prekážky aj prekonala a dokonca zaznamenala prvé úspechy, na scénu sa dostalo  úžasné ego so svojími „nenahraditeľnými“ poznámkami, typu:

„Si si istá? Prečo si myslíš, že sa to dá tak ľahko? Je to presne to, čo chceš? Nezdá sa ti, že keby to fungovalo, tak by tak žilo určite viac ľudí? Never všetkému, čo kto napíše a povie. Môže si jednoducho vymýšľať a ty naletíš na každú somarinu. Nie je to podvod? Si už natoľko „očistená“, že si to už môžeš dovoliť? Čo keď niektoré veci nemôžeš zmeniť, lebo si si to karmicky zaslúžila? Namiesto hrania sa, by si sa radšej mala pustiť do niečoho zmysluplnejšieho. Konečne sa postav realite! Stoj nohami  pevne na zemi!“.

To je len malá ukážka toho, čím nás naše ego môže kŕmiť a znepríjemňovať proces hľadania vlastných schopností.

Ak sa dostaneme cez tieto tri „brzdy“, ešte stále nemáme vyhraté.

Spôsob ako zámery zadávame je rovnako dôležitý.

Uvediem príklad, keď ma napríklad rozbolí zub.

„Mám zdravý zub.“

„Bolesť pomaly odchádza.“

„Bolesť je len ilúzia.“

„Telo, prosím ťa, zbav ma bolesti zuba.“ alebo „Telo ďakujem, že si ma zbavil bolesti zuba.“

A podobne. Všetci si to zadávame rôzne, rôznymi slovami. ( Nespomínam iné techniky, lebo sa chcem sústrediť na spôsoby, ako zadať zámer.)

_______________

Prešla som rôznymi pokusmi. S väčšími či menšími úspechmi.  Vďaka nim som začala  doslova sledovať, kedy sa ten úspech dostavil. A tak som sa dopracovala k pochopeniu, ako  to všetko súvisí aj s našimi povahami.

Ja som si celé duchovno, duchovných sprievodcov, anjelov a ostatých, ktorí nám pomáhajú z jemnohmotných tiel, postavila do pozície nadriadeného. Teda ja ako podriadená, sa mám doprosovať, byť úctivá až podlízavá, hrať skromnú a podobne. Znovu raz som odovzdala vlastnú moc a schopnosti do rúk iným. Vyčlenila som sa z priestoru tvorivosti a nominovala iba do pozície zadávateľa  žiadosti. Do úlohy čakajúceho pokorného prosebníka, nehodného stálej pozornosti a už vôbec,  zasluhujúcej si niečo „viac“.

Nepripomína vám to niečo?

Nikdy som nechodila do kostolov. Ani som nebola vychovávaná v kresťanskej viere, ale pôsobeniu týchto náuk sa jednoducho nedalo vyhnúť a načítať si ich  z kolektívneho vedomia. A tak som si to nevedomky uložila a svoje chovanie podriadila predstave, kedy sa ľuďom najskôr môžu vyplniť priania. Odhalenie tohto detailu ma riadne prekvapilo. A to som si lichotila, že už roky som slobodomyseľná a nič také obmedzujúce, ako náboženská doktrína, na mňa predsa nemôže mať vplyv. Holt, dostala som pomyselný „preplesk“ na zobudenie.

Úžasné uvedomenie a tak som si konečne dovolila zhodiť zo seba ďalšiu masku.

Ja predsa nechcem byť falošne skromná a úctivá, keď to tak ani vnútorne necítim  pri zadávaní zámerov alebo keď o niečo žiadam. Moje pocity boli rozpačité, keď som sa správala tak, ako som si myslela, žeby som mala prosbu, žiadosť vysloviť.  Necítila som sa v tom  dobre. A bolo to prirodzené. Moja vlastná podstata mi „našepkávala“, že toto ja nie som, že takto sa správať nemusím.

Tým, že sa úprimne rozhodujeme čo chceme, tak sa máme aj tak správať a dať najavo, že to tak NAOZAJ chceme! A v konečnom dôsledku na to máme právo.

Trváme na tom!

(Vždy to musí byť ale v súlade so všetkými zúčastnenými. Výsledok zámeru, nemá nikoho poškodiť alebo mu ublížiť.)

Vrátim sa k príkladu so zubom.

„Bolí ma zub. Fajn. Ale ja to tak nechcem! Môj zub je zdravý! Necítim žiadnu bolesť! Chcem byť úplne bez bolesti!“

Povedať si v hlave rázne!

Rozhodnúť sa, čo naozaj chceme a čo nie. Týka sa to nás a nášho ďalšieho prežívania dňa.

Po vyslovení zámeru, na neho zabudnúť a venovať sa ďalšej činnosti, akoby sa to už udialo.

Tu sa môže udiať pár vecí.

Naozaj sa preklopíme a začneme sa venovať napríklad, čítaniu noviniek na mobile a po chvíľke zistíme, že ten zub prestal naozaj bolieť. Ak v ňom máme reálne dieru, tak je jasné, že návštevu lekára asi nebudeme odkladať. Ale tú bolesť predsa fakt nemusíme zažívať dlhšie, ako je potrebné, aby sme boli upozornení, že sa nám niečo deje.

Alebo ...

Po vyslovení zámeru, nedokážeme odpútať svoju pozornosť od zuba a neustále nám tam zabieha okrem myšlienok aj jazyk. Venujeme pozornosť bolesti, a tak ju udržujeme pri živote. Neveríme ani trochu, že sila zámeru funguje. Bol to len chabý, zúfalý pokus. Podobne, ako keď sa topiaci aj slamky chytí.

Alebo ...

Niekedy zadávame zámer hneď potom, ako sme užili tabletky na tlmenie bolesti. Čo v takom čase robíme? Alibisticky sa hráme na tvorcov a podporíme to chémiou, ak by tá tvorba niekde „zahaprovala“. Nie je tam žiadna viera. Ten zámer bol vyslovený zbytočne, lebo nemáme šancu zistiť, či bolesť odíde vďaka zámeru, teda vďaka nášmu rozhodnutiu, alebo vďaka tabletke. Toto je ukážka tvorby-netvorby. Veľmi chceme späť svoje schopnosti a dary, ale nie sme ochotní vzdať sa tej iluzórnej istoty, ktorú sme zatiaľ žili. A tak sa nemá šancu niečo zmeniť. (Opak je pochopiteľnejší.  Najprv zadáme zámer a ak sa nedokážeme týmto spôsobom  zbaviť bolesti, tak  až vtedy si zobrať tabletu a netrpieť. Je to rozumné vyriešenie situácie. Pravdivo si pripustiť, že tvorba nám ešte sto percentne nefunguje, ale máme sa natoľko radi, že si pomôžeme aj inak.)

Zhrnutie.

Čokoľvek  tvoríme, je potrebné to zadefinovať „celou vetou“, aby bolo jasné, čo presne chceme.

Byť presvedčení, že presne, PRÁVE takto to chceme!

Cieľom zámeru je, aby sme sa cítili spokojne, ničoho sme sa nebáli, eliminovali sme obavy.

Naším zámerom nikomu neubližujeme!

Vyslovením zámeru, zároveň vyslovujeme úplnú dôveru v naše schopnosti to dosiahnuť.

Nikdy súčasne nerobíme činy, ktoré tento zámer oslabujú alebo ho dokonca popierajú!

(Napríklad: V správach čítame o zvyšovaní cien potravín. Hrozí hromadný útok na predajne a zároveň hrozí, že sa minú napríklad potraviny.  Zadáme si zámer, že nás sa tento všeobecný virvar netýka, že v našom svete je všetkého dostatok a nepotrebujeme si robiť zásoby. Zámer krásny, hodný tvorcu, ale v skutočnosti, pre ISTOTU, si zájdeme do obchodu a PÁR tých artiklov, ktoré budú drahšie, si do svojich komôrok kúpime, len tak, pre každý prípad. Znovu sme v situácii, kedy veríme zmyslu zámeru len čiastočne. A to čiastočne je málo. Buď tvoríme, alebo nie.)

Skúšajte vieru vo svoje schopnosti zo začiatku na rôznych maličkostiach. Na veciach, ktorých výsledky sa vedia manifestovať počas krátkej doby, aby ste nestratili trpezlivosť a sami sa presvedčili, že sa to dá.

Zadávanie zámerov v zmysle, že sa vieme jasne rozhodnúť čo chceme a čo nie vo svojich životoch, si vlastne pomáhame upevňovať aj vlastné presvedčenie, že to všetko je v našich rukách. Vytváraním budúcich udalostí sa môžeme aj vibračne vyššie naladiť a doslova sa tešiť, že sa to tak odohrá. Znovu si vieme (ako som to písala v zamyslení „Vytvorme si kotvu“) vytvárať bublinu s príjemnými pocitmi, do ktorej môžeme kedykoľvek vkladať ďalšiu a ďalšiu dávku našej zameranej energie.

Robíme to pre seba a nemíňame zbytočne a hlavne neproduktívne vlastnú silu na niečo, čo nám nepatrí a ani to nechceme.

Zo srdca prajem, aby ste boli čo najčastejšie spokojní s výsledkami vašich snažení.

A tak nech sa deje.