Milenka (príbeh)

V čase zaľúbenosti sa občas stane, že v celom tom krásnom procese začíname strácať sami seba. Odrazu na veľa veciach, ktoré sme kedysi chceli a žili, akoby prestalo záležať. Ak sú dvaja vo vzájomnej láske, tak v ich priestore nie je miesto na jednostranné obmedzovanie.

Práve LÁSKA by to nedopustila.

 https://soundcloud.com/hedviga-placintarova/milenka-m4a?utm_source=clipboard&utm_medium=text&utm_campaign=social_sharing

zvuková nahrávka

Len tak sedela. Už nedokázala odolávať neustále sa valiacim myšlienkam. Každá jedna sa zameriavala na jej súčasný vzťah. Čím viac ju zahlcovali, tým bola nespokojnejšia, zúfalejšia, smutnejšia. Slzy jej už nejaký čas,  tichučko, nenápadne stekali po tvári.

„Musí byť so mnou! Len pri mne bude šťastný. Len ja ho dokážem urobiť spokojným!“

Akí zaslepení sme, keď nás zotročí nenásytné, chamtivé ego. Zameranosť na našu túžbu privlastniť si toho druhého, prikovať ho zlatými reťazami k sebe, z nás robí úbohé, žalostné ľudské trosky. Nedokážeme normálne fungovať. Nedokážeme žiť. Nedokážeme žiť bez myšlienok a trápení, ktoré nás znovu a znovu vracajú späť do bezútešnosti nášho stavu. Hlavným motívom je obrovitánsky strach. Jeho sila sa zväčšuje priamoúmerne času a intenzite obáv. Čo bude, ak ma napokon opustí? Čo budem robiť bez neho? Ako dokážem prežiť takú obrovskú bolesť, ktorú po rozchode budem cítiť?

Odrazu sa rozsvietilo v izbe svetlo. Obrátila hlavu k dverám.

„Sisa? Nevedela som, že si tu.“ Jana zostala prekvapene stáť vo dverách ich, kedysi spoločnej izby. Jana bola mladšia zo sestier. S rodičmi nežila viac ako desať rokov. Po strednej škole odišla študovať na vysokú školu do iného mesta, kde sa zoznámila so svojím terajším manželom a napokon ostala žiť v tomto meste.  Po vysokej sa jej po roku narodili dvojičky – chlapci.

Sisa žila stále u rodičov. Od strednej školy mala pár krátkodobých vzťahov. Keď nastúpila do práce, akosi očakávala, že už si určite nájde niekoho, s kým bude môcť vytvoriť rodinu. Roky sa nenápadne míňali a vysnívaný partner sa neobjavoval. V čase, keď sa Jana vydávala, celá rodinu preberala viac staršiu zo sestier, ako samotnú nevestu. Hrdinsky sa snažila nedávať najavo pocit poníženia a hanby. Nasilu vystrúhala ľahostajnú, úsmevnú grimasu, že predsa ona po niečom podobnom vôbec netúži.

Netušila, nakoľko vierohodná bola pre obecenstvo jej hra, ale na určitý čas rodinné „dobre“ mienené dohováranie ustalo.  Hystéria sa zopakovala po narodení dvojičiek a priamo v čase ich krstu. Sisa, v roku, kedy sa narodili jej synovci, oslávila tridsiatku.  Pre ženu vek, kedy si všetci vedľa jej hlavy predstavovali „biologické“ hodinky a doslova počuli odtikávať „hodinu dvanástu“.

„Ty plačeš?“ Jana si prisadla k sestre a pozorne sa jej zahľadela do tváre. Sisa si nemotorne utierala dôkazy po slzách.

Nehovorila však nič.

Nemohla sa nikomu v rodine priznať, že už rok sa stretáva so ženatým kolegom. Tak ako desiatky žien pred ňou, aj ona uverila, že sa v manželstve trápi, nie je pochopený a plánuje sa rozviesť. Pár rokov pracovali na spoločnom pracovisku, ale tá povestná iskra preskočila na služobnej ceste. Obaja cestovali spoločne na jednanie do iného mesta. Cesta vlakom, spoločný obed a napokon večera v penzióne, kde boli ubytovní, im vytvoril priestor, kde sa mohli rozprávať aj o súkromnom živote. Po návrate z tejto cesty, mali obaja o čom premýšľať. Sisa si dovolila iba tajne snívať o sympatickom kolegovi. Nechcela si začínať so ženatým mužom. Od ďalšieho pracovného dňa sa začali ich „náhodné“ stretnutia. Patrik sa po čase prestal tajiť svojou zaľúbenosťou. Jana si na jeho príjemné vystupovanie, nahováranie, malé pozornosti a slová obdivu začala zvykať. Ani si poriadne neuvedomila kedy, začala ho sama vyhľadávať, dávať návrhy kde sa stretnú. Netrpezlivo čakala na jeho telefonáty a správy. Po polročnej známosti, začal sám od seba snívať. Nahlas jej rozprával o ich spoločnom živote. Spoločnom živote v akejsi nepresne definovanej budúcnosti.

Nedávno si Sisa uvedomila, že začína byť nervózna, nespokojná a väčšinu času, ktorý strávila s Patrikom bola uštipačná. V ich rozhovoroch to bola ona, ktorá znovu a znovu chrlila dvojzmyselné narážky. Pri akomkoľvek Patrikovom pokuse ju uchlácholiť, zaujala postoj spochybňovateľa.

„Ja už to takto nezvládam. Keď si predstavím, že si každý večer pri svojej manželke, že každý víkend, čo sa nevidíme tráviš čas s ňou, doslova ma to ubíja. Nedokážem celý ten čas na nič iné myslieť. Stále vás vidím spolu a.... skrátka už nevládzem.“ Stáli pod prístreškom, neďaleko podnikovej garáže.

„Prosím ťa o čas. A na moju ženu nemusíš žiarliť. Vieš veľmi dobre, že s ňou nespávam už pár rokov. Celý čas som myšlienkami iba pri tebe. Fakt nemáš dôvod žiarliť.“ Nežne ju pohladil po ramene a pobozkal na líce. Sisa sa podvedome odtiahla. Hnevala sa na seba, ako ju dokáže práve svojim hlasom, dotykom a bozkom totálne odzbrojiť.

„Už polroka ma prosíš o čas? O aký dlhý čas ma vlastne prosíš? Nevidím žiadny posun. Nič, čo by len máličko posunulo niečo v našom vzťahu. Mám po tridsiatke a moje najlepšie roky mi ubiehajú. Chcela by som mať deti. Rodinu. A nie skrývať sa, tajiť. Žiť ako potkan v diere.“ Pod vplyvom sebaľútosti jej vyhŕkli slzy.

„Neviem. Fakt neviem o aký čas ťa prosím. Viem len jedno, že o teba nechcem prísť! Ja sa ťa neviem vzdať. Potrebujem ťa.“ Znovu sa k nej priblížil, objal ju a jemne hladil po chrbte. Bolo to však iba krátke objatie. Nemohli riskovať, že by ich niekto z kolegov uvidel.

Od okamihu, ako jej Jana položila otázku, či plače, sa jej pred vnútorným zrakom odohralo posledné stretnutie s Patrikom.  Pachuť zlých pocitov v celom tele, jej napínal žalúdok.

„Stalo sa niečo? Rozišla si sa s priateľom?“ Sestra iba hádala a ponúkala možnosti, aby mohla Sisa iba prikývnuť. Videla, že nevie hovoriť. Jej snaha potláčať plač, jej určite vytvorila hrču v hrdle.

„Som hlupaňa.“ Vykĺzlo konečne zo Sisiných úst. „Obrovská, naivná hlupaňa!“

Jana ju zovrela do svojho náručia a jemne kolísala. „Som tu pre teba. Pokojne sa mi môžeš zdôveriť. Ver, že zdieľaná bolesť je menšia. Som tu pre teba.“ Ticho, sugestívne zopakovala.

Sisa omámená príjemným ľudským dotykom a nežnými slovami sa postupne rozhovorila. Uverila uisteniu, že jej sestra je pri nej ako nestranný pozorovateľ, ktorému môže konečne všetko povedať. Slová z jej úst plynuli dlho. V určitom čase sa ich objatie skončilo a ostali sedieť vedľa seba. Ona hovorila a sestra počúvala.

„Cítim sa zle. Bojím sa rozchodu a bojím sa vo vzťahu ostať. Vždy uverím dôvodom, prečo mám s ním byť.  Prišla som na to, že som hrdá, že som to práve ja, koho miluje, s kým je šťastný, kto mu vie vyčariť úsmev na tvári. Neustále mi opakuje, že iba pri mne konečne cíti, čo je to byť muž. Že sa o neho niekto konečne úprimne zaujíma.  Akoby som ho chcela chrániť, aby mu toto všetko ostalo a on našim rozchodom o to neprišiel.“ Sisa zmĺkla. Sťažka si vzdychla.

Jana bola poriadne omráčená, keď sa jej sestra zdôverila, že chodí so zadaným mužom. Vôbec sa nečudovala, že túto skutočnosť tajila. Okamžite si predstavila svojho manžela. Strach, ktorý prešiel jej telom pri predstave, že by jej muž mal milenku, jej prudko rozbúchalo srdce a nahnalo krv do tváre. Sisin monológ bol dlhý, a tak mala čas sa upokojiť. Donútila sa stať nezaujatým pozorovateľom a vypočuť si celý príbeh.

„Čo chceš urobiť?“ Opýtala sa Jana.

„Neviem. Viem, že je to nesprávne. Viem, že ma za to všetci odsúdia. Všetko viem. Ale keď si predstavím, že ho budem stretávať v práci a nebudem ho už môcť pobozkať, dotknúť sa ho... ide mi roztrhnúť srdce.“

„Takže sa už rozhoduješ, že sa s ním rozídeš?“ Jana nevedela ukryť nádej vo svojom hlase.

„Asi by to bolo najsprávnejšie. Dokonca to v hlave viem, ale moje srdce sa búri. Mám pocit, že po rozchode nebudem vedieť dýchať. Veľa o tom premýšľam a to už riadne dlhý čas. Kým nezačal rozprávať o svojich predstavách, ako budeme spolu žiť, bolo to pre mňa akési znesiteľnejšie. Kým ma nezatiahol do snenia, ešte sa to dalo. Napokon som jeho víziám uverila a všetko, čo nás od nich vzďaľuje, mi spôsobuje nervozitu. A prišla som aj na to, že sa veľmi bojím, že som podľahla podvodníkovi, ktorý všetko iba hral, aby si spríjemnil čas. A keď prídem do tohto bodu, cítim sa najhoršie. Jeho slová, skutky, to všetko vyznievalo veľmi realisticky. Nemala som ani štipku pochybností, že je to pravda.“ Znovu zhlboka vydýchla.

„Určite tušíš, že podobnému vzťahu nefandím. Nie preto, že sa to nepatrí alebo pre nejaký iný dôvod. Ale nefandím hlavne kvôli tebe. Vravela si, že s ním chodíš vyše roka a nič sa nezmenilo. Prečo si myslíš, že počas ďalšieho roka urobí nejaký krok?“

„Stále mi hovorí, že nechce o mňa prísť.“ Vzlykla.

„Však sa mu ani niet čo diviť! Doma full servis a mimo domova ochotná milenka. Žena, ktorá si ho vypočuje, ocení ho. Dokonca ho miluje! Čo viac by si mohol želať!“ Jana pritvrdila. „Skús trochu popremýšľať a opýtaj sa sama seba... neprišla si náhodou ty sama o seba? Toto nie si ty. Ty sa len zúfalo snažíš neprísť o neho. Úplne si sa stratila v predstave, že bez neho nebudeš nič. Že to on ti prinesie do života rodinu, deti, šťastie a neviem čo ešte. Že bez neho o toto nenávratne prídeš. Eliminovala si celý svet iba na neho. Jediného muža, ktorý ti toto môže poskytnúť!“

Sisa nič nehovorila. Pohľad mala upretý kamsi do kúta.

„Nechcem ostať sama.“ Sisa napokon tíško vyslovila najväčšiu obavu.

__________________

Príbeh nie je ničím neobvyklým. Stáva sa to bežne. Niektoré mimomanželské vzťahy sa napokon odhalia, poniektoré ostanú ignorované a poniektoré ostanú navždy neprezradené.

Príbehom som nechcela vynášať súdy. To mi v žiadnom prípade neprináleží a hlavne som nastavená tak, že viem, že všetko sa v našich životoch deje kvôli čomusi. Že nič nie je náhoda, a tak aj tieto nevery sú čohosi dôsledkom.

Príbehom som chcela skôr poukázať na človeka samotného.

V tomto prípade na postavu Sisi.

Už som v ktoromsi svojom príbehu spomínala, že láska a zaľúbenosť sa nám stanú. Nie je to možné zastaviť, iba potlačiť a nepriznať si to. Doslova zakázať. Udržať na uzde city, lebo vonkajší svet nás za to môže odsúdiť a my v konečnom dôsledku komusi „nevhodnou“ láskou ubližujeme.

Tu si tiež dovolím popustiť uzdu svojej fantázie, že nemáme ten správny nadhľad nad žiadnou situáciou. To, že sa v nás rozhorí  zaľúbenosť a láska a dokonca je obojstranná, nie je určite náhoda. A keďže ja  tvrdím a verím tomu, že náhody neexistujú, tak verím aj tomu, že k tomuto zaľúbeniu prišlo z akéhosi dôvodu. Niečo sa má v životoch  dvoch aktérov udiať. Nemusí to byť zákonite ich spoločný život, ale možno akési uvedomenie kvality ich vlastných životov. Uvedomenie, že práve teraz nežijú v súlade s plánom svojej duše. Je tu šanca na zmenu, keď ju dokážeme rozpoznať.

V podobných vzťahoch, keď sa hlavné postavy dostanú do fázy, že jedna strana začína pociťovať nerovnováhu a tlačí toho druhého do rozhodného kroku, je dôležitá práca na odhaľovaní najväčších strachov. Jasne ich pomenovať a napokon ich aj prežiť.

Sisi sa bojí, že ostane sama. Že už jej nebude mať kto poskytnúť objatie, bozky, krásne slová, šancu mať rodinu, deti.

Doslova sa „zaháčkovala“ do Patrika a zadala si vnútorný program, že to tak je a keď sa to tak nevyvinie, tak príde o celý svoj život. Vlastne, zadefinovala to tak, že keď nebude jeho, tak ona vlastne už tiež nemusí byť. Iste, vo fáze strachu, si človek tieto absurdity veľmi ťažko vie uvedomiť, lebo mu hlavou neustále bežia myšlienky preplnené obavami, ktoré potvrdzujú, že bez neho to už nebude život, to už bude len trápenie. A ako bolo spomenuté v príbehu, dochádza k eliminácii celej mužskej populácie. Jediný predstaviteľ mužov,  je v jej prípade iba Patrik.

Ďalší strach je byť sám. Dovolím si povedať, že toto je ten najväčší strašiak.

Aby sme sa dokázali dostať do pokoja a harmónie, je veľmi užitočné všetko, čo nám spôsobuje strach, prijať. Precítiť to cez vnútorný pokoj a uvedomiť si, že toto všetko vieme prežiť. Ako sa vraví, čo nás nezabije, to nás posilní.

Ak sa vám počas čítania rozrezonovalo niečo v tele nesúhlasom, tak si skúste uvedomiť, s čím presne nesúhlasíte. A ten dôvod (bude to ďalší strach) prijmite.

V okamihu prijatia, konečne budeme schopní sa „odhačkovať“ od objektu našej závislosti a podmienenosti šťastného a naplneného života na tom druhom. (A netýka sa to len objektu, ale doslova každej myšlienky a logickým odôvodneniam ega, ktoré nás v tejto závislosti uväznili.) Vzniká priestor pre čosi nové, čo sme doposiaľ vďaka strachom nevideli.

Zo srdca želám, aby sme boli schopní, v čase najväčšieho strachu a neistôt, prijať svoje obavy a myšlienky plné strachov. Našli silu sa pravdivo pozrieť na kvalitu toho, čo práve žijeme a či sa nám to páči. Pokiaľ žijeme v neustálych emočných výkyvoch a búrkach, naše vnútorné JA, naše srdiečko nám naznačuje, že je niečo v neporiadku. Nie je to prirodzené!

A dokonca sme v tom väčšinu dňa!

Emočné búrky nám ukazujú, že už je najvyšší čas sa dostať do pohody!

Čas sa ale nemilosrdne míňa!

Zmyslom našich životov je žiť láskyplný, pokojný život, plný úsmevov a radosti.

A nech sa nám tak deje.

PS:

Môže sa stať, že vám napadlo, že musíme byť aj trpezliví a nie všetko mať hneď a okamžite. 

Ale trpezliví máme byť dokedy? Čo je tá únosná hranica? Aký je ten limit, ktorý už nedokážeme tolerovať? Ako dlho budeme ochotní tolerovať nečinnosť? Iba sľuby? 

Toto si musíme rozhodnúť všetci individuálne. Keď už k tomu rozhodnutiu dospejeme, potom je dôležité NIKDY si neskôr nevyčítať, že sme čakali krátko, že sme ešte mohli dať šancu. Ak to urobíme, odsúdime sa do nekončiacich výčitiek. A kolečká sebatrestania sa krásne rozbehnú znovu. Môžeme zabudnúť na pokoj a harmóniu.