Možno je to tak II. (praktický príklad)

 https://soundcloud.com/hedviga-placintarova/mozno-je-to-tak-ii-m4a?utm_source=clipboard&utm_medium=text&utm_campaign=social_sharing

zvuková nahrávka

1.        Obeť

„Prečo si neposkladala to drevo, čo som ti ráno nakázal?“ Manžel vchádzal do domu a chystal sa sadnúť k pripravenému obedu. Zbežne zo seba striasol špinu, umyl si ruky a sadol k stolu. Žena  priniesla tanier s polievkou a položila pred neho.

„Čo si hluchá? Čo si doteraz robila?“

„Nie som hluchá.“ Veľmi ticho odvetila. V tvári bola celá červená od potláčanej zúrivosti. Najradšej by mu vyliala horúcu polievku na hlavu. Poznala ho veľmi dobre. Keby mu povedala, že varila, upratovala, dala prať posteľnú bielizeň, prezliekala postele, okamžite by to zmietol zo stola. Nikdy ho nezaujímali domáce práce. Bral ich ako samozrejmosť. To, čo bolo pre neho prvoradé, boli práce okolo domu a tie jeho žena musela stíhať popri práci v domácnosti.

„Tak prečo si to drevo neposkladala? Teraz ťa budem potrebovať vzadu v záhrade. To budeš v noci ukladať to drevo?“ Vystrúhal ľútostivú grimasu, ktorá jej jasne naznačovala: ´Sama si robíš zle, ja chcem pre teba vždy len to najlepšie.´

„Nestihla som. Od rána som sa nezasta....“ Nedovolil jej pokračovať. Nezaujímali ho jej „stupídne“ dôvody.

„Výhovorky! Samé sprosté výhovorky! Kedy sa už naučíš byť len trošku praktická? Pozri, čo si si teraz spôsobila. Si lenivá, nespoľahlivá a zbytočne ma zdržuješ!“ Znechutene buchol lyžicou o stôl. Tanier s polievkou už mal vyprázdnený. Postavil sa od stola. Videl, že mu nesie druhé jedlo, ale neostal a nepokračoval v jedení.

„Prešla mi chuť pokračovať v jedle!“ Nasadil si na hlavu šiltovku a ešte pred odchodom z domu na ňu zakričal: „Dobre ti radím, poskladaj to drevo čím skôr, keď sa chceš dnes normálne vyspať. Neobviňuj ma z toho, že ti toho veľa nakladám, keď si to sama komplikuješ.“ Buchol dvermi a už ho nebolo.

Žena položila tanier s druhým jedlom na stôl a bez života hľadela na dvere. Celé telo sa jej triaslo a nasilu potláčala slzy.

Tak ako každý deň, aj teraz napokon urobí všetko, čo od nej vyžaduje.

2.       Agresor

„Prečo si neposkladala to drevo, čo som ti ráno nakázal?“ Manžel vchádzal do domu a chystal sa sadnúť k pripravenému obedu. Zbežne zo seba striasol špinu, umyl si ruky a sadol k stolu. Žena  priniesla tanier s polievkou a položila pred neho.

„Čo si hluchá? Čo si doteraz robila?“

„Nie som hluchá. A čo myslíš, čo som asi robila! Od rána som sa nezastavila! Upratovala som neporiadok po tebe, prezliekla posteľnú bielizeň, dala do práčky. A čo si myslíš, že toto jedlo sa samé navarilo?“  V tvári bola celá červená od zúrivosti. Najradšej by mu vyliala horúcu polievku na hlavu. Nikdy ho nezaujímali domáce práce. Bral ich ako samozrejmosť. To, čo bolo pre neho prvoradé, boli práce okolo domu a tie jeho žena musela stíhať popri práci v domácnosti. Neustále sa hádali a kričali na seba. Raz vyhral slovnú vojnu jeden, raz druhý.

„Tak prečo si to drevo neposkladala? Teraz ťa budem potrebovať vzadu v záhrade. To budeš v noci ukladať to drevo?“ Vystrúhal ľútostivú grimasu, ktorá jej jasne naznačovala: ´Sama si robíš zle, ja chcem pre teba vždy len to najlepšie.´

„Ty pako jeden! To ma vážne nepočúvaš?! To už si natoľko dementný, že si nepamätáš, čo som ti pred chvíľou povedala?! Nestíhala som...“ Kričala, aby aj hlasom zdôraznila, čo samotné slová asi nedostatočne vystihovali.

„Výhovorky! Samé sprosté výhovorky! Kedy sa už naučíš byť len trošku praktická? Pozri, čo si teraz spôsobila. Si lenivá, nespoľahlivá a zbytočne ma zdržuješ!“ Znechutene buchol lyžicou o stôl. Tanier s polievkou už mal vyprázdnený. Postavil sa od stola. Videl, že mu nesie druhé jedlo, ale neostal a nepokračoval v jedení.

„Prešla mi chuť pokračovať v jedle!“ Nasadil si na hlavu šiltovku a ešte pred odchodom z domu na ňu zakričal: „Dobre ti radím, poskladaj to drevo čím skôr, keď sa chceš dnes normálne vyspať. Neobviňuj ma potom, že ti toho veľa nakladám, keď si to sama komplikuješ.“ Buchol dvermi a už ho nebolo.

Odohratá scéna v žene prebudila „Godzilu“. Vybehla aj s tanierom za mužom na dvor a hodila mu ho do chrbta.

„Tak ja ako hlupaňa stojím pri šporáku a pán to ani nezožerie! Zabudni, že ti od dnes niečo navarím! A to drevo si poskladaj sám!“ Otočila sa na opätku a vošla do domu. Ledva lapala po dychu. Dotkla sa hrude, akoby chcela rukou zastaviť búrlivý tlkot srdca.

„Bože, prečo sa mi toto všetko deje? Prečo musím žiť s takýmto idiotom! Prečo si ma ako ženu naváži? Prečo mám drieť od rána do večera? Ako si dovoľuje sa takto ku mne správať?“

Kým jej žalostné otázky bežali v hlave, pozbierala  a umyla riad. Upratala kuchyňu. Vyšla pred dom a spratala črepy a jedlo, ktoré predtým hodila do manželovho chrbta. A napokon sa pohla ku drevárni, kde bolo napílené drevo. Rýchlo ho premiestňovala na určené miesto. Hlavou jej neustále lietali nenávistné odkazy pre manžela. Keď už pocit bezmocnosti bol v bode neúnosnosti, vyhŕkli jej slzy a zúrivo šmarila drevo o zem.

Pohľad na uložené drevo ju konečne upokojil. Manžel mal v sebe akýsi zázračný radar  na ukončené práce. Ani nie do minúty sa ozval za jej chrbtom.

„No vidíš! A už si to mohla mať ráno urobené. Môžeš mi dať teraz to druhé jedlo. Vyhladol som.“ Jemný úsmev a rukou naznačil, aby šla s ním do domu.

„Mal si si ho zožrať zo zeme!“  Nenávistne mu fľochla do tváre. ´Bože, ako ťa nenávidím!´ Prebodávala ho pohľadom.

„Tak poď. Viem, že si nenavarila len jednu porciu.“ Žmurkol na ňu a za pár sekúnd ho už nevidela.

Po nejakom čase, jej slušne poďakoval za neskorý obed a cestou von oznámil, že ju čaká na konci záhrady.

3.       Vedomá žena

„Prečo si neposkladala to drevo, čo som ti ráno nakázal?“ Manžel vchádzal do domu a chystal sa sadnúť k pripravenému obedu. Zbežne zo seba striasol špinu, umyl si ruky a sadol ku stolu. Žena  priniesla tanier s polievkou a položila pred neho.

„Čo si hluchá? Čo si doteraz robila?“

„Nie som hluchá. Vieš veľmi dobre, čo som robila. To, že ty domáce práce nepovažuješ za prácu, ja za to nemôžem. Keď všetko dorobím tu v dome, tak môžem ísť von. Ani to jedlo, čo sa chystáš teraz jesť sa neurobilo samo.“ Jej hlas bol úplne neutrálny.  Nebolo v ňom ani štipka emócie.

„Zaujímavé, že inokedy ti to toľko netrvá. Stíhaš oveľa viac!  Teraz ťa potrebujem  vzadu v záhrade. To budeš v noci ukladať to drevo?“ Vystrúhal ľútostivú grimasu, ktorá jej jasne naznačovala: ´Sama si robíš zle, ja chcem pre teba vždy len to najlepšie.´

„Prečo by som mala drevo ukladať v noci?“ Jemne sa usmiala nad absurditou jeho slov. To už jej manžel nedokázal psychicky ustáť. Hnev v ňom rástol a čo nenávidel najviac, keď sa veci nediali v postupnosti, akú si on sám naplánoval a keď dochádzalo k časovým sklzom.

„Pozri, čo si si teraz spôsobila! Si lenivá, nespoľahlivá a zbytočne ma zdržuješ!“ Znechutene buchol lyžicou o stôl. Tanier s polievkou už mal vyprázdnený. Postavil sa od stola. Videl, že mu nesie druhé jedlo, ale neplánoval pokračovať v jedení.

„Áno, možno je to tak.“ Položila druhé jedlo na stôl a pokojne mu hľadela do očí.

„Aké možno? A čo je tak?“ Prekvapene sa otočil. Nerozumel, čo je toto za reakcia na jeho spravodlivé káranie a dohováranie. A hlavne jeho „spravodlivý“ hnev.

„Možno som lenivá, nespoľahlivá a neviem aká ešte. A možno aj nie. Nebudem ťa o tom teraz presviedčať ani tvrdiť opak.“ Čím viac si uvedomovala, že nemá vôbec žiadnu potrebu samu seba brániť, tým väčší pokoj sa v nej rozhostil. Dokonca sa jej oči usmiali a jej srdcom prešlo príjemné teplo.

Manžel sa zrazu vrátil k stolu a pokračoval v jedení. Spomienka na rozhádzané drevo pred drevárňou ho ešte hnevala, ale už mu to nedvíhalo tlak.

„Tak kedy to drevo poskladáš?“ S plnými ústami vyslovil otázku.

„Určite to dnes urobím. Presný čas ti ale nepoviem.“

„Potrebujem ťa aj vzadu v záhrade.“ Toto už len vyslovil akoby mimochodom.

„Viem. Keď to nie je nič namáhavé na čas a fyzickú silu, tak sa možno ešte dnes k tebe pridám. Ale chcela by som si aj trošku poleňošiť pri knihe. Takže uvidíme.“ Pustila sa aj ona do jedla.

_______________________

Tri spôsoby ako prežívať situácie. (Určite je viac možností, ale tieto mi dobre poslúžili ako praktická ukážka.)

Prvé dva spôsoby nemajú šancu v žiadnom okamihu dospieť k dobrým pocitom. K pokoju a harmónii.

Obeť bude vždy mlčky trpieť, zožierať sa, trápiť, odvolávať sa na nespravodlivý osud. Vyčítať celému svetu, prečo jej to robia. Prečo práve ona to musí prežívať?  Však ona je taká poslušná, dobrá, pracovitá. Tak prečo? No paradoxne preto, lebo je taká poslušná, dobrá a pracovitá. Až je hlúpa a hluchá k jej vlastným potrebám. Vnútorná, neprejavená, nevyslovená rebélia je jej na figu.

Rovnako ako v prípade „agresora“. Síce sa navonok zdá, že žena je bojovníčka, vie čo chce a a nemá strach to nahlas vypovedať. Lenže! Iba rozpráva, kričí, „bije sa do hrude“, ale v konečnom dôsledku nič pre seba neurobí. Pomôže manželovi zbaviť sa negatívnej, bojovnej energie. Pekne si ju medzi sebou povymieňajú. Ona si môže v duchu povedať, že je „jednička“, lebo ona si sr.ť na hlavu nedá a pekne mu to „od podlahy“ vysvetlila. On, zvyknutý na podobné prejavy „drahej“ polovičky, si nerobí nič z jej hlasného, búrlivého prejavu. Prečo? Lebo presne vie, že „pes, ktorý šteká nehryzie“. Rovnako ako aj jeho manželka, napokon VŽDY urobí všetko, čo jej naloží. To, že potrebuje týmto spôsobom, vypustiť paru, jej veľkoryso dovolí. Dobré pocity, tu môže zažívať iba manžel. Manželka MOŽNO vtedy, keď si povie, že je odvážna a vie mu všetko vykričať. Tak v tomto okamihu môže mať dobrý pocit zo seba. Ale keď si niekedy konečne uvedomí, ako vždy urobí všetko, proti čomu sa vlastne búri, no asi vo veľmi dobrých pocitoch sama zo seba nebude. Jej spôsob prežívania opísaného príbehu nič nerieši. Obaja prežijú mnoho kriku a hluku, búrlivých telesných prejavov. To je všetko. Manželka chcený výsledok neprežije nikdy. Hádkami sa nikdy nič nevyriešilo ani nevyrieši.

A konečne tretí spôsob. Vedomá žena.

Jediná možnosť ako začať žiť vedomý život, je uvedomiť si na čom vlastne záleží. 

A to je, pokojný a harmonický priebeh situácií v TU a TERAZ. Rešpektovanie prejavov tých druhých. Ostať v nespochybniteľnom presvedčení, že všetci to vidíme inak. Že všetci máme svoje vlastné predstavy a spôsoby. Ale ani jeden z nás nedokáže v telesnej schránke mať dostatočný nadhľad nad situáciou, nad tým, prečo sa to deje. Nepoznáme skutočné dôvody. A práve preto, vyslovením a skutočným precítením „možno je to tak“ otvoríme priestor všetkým možnostiam. Rovnako sebe, aj tomu druhému uznáme, že naše pravdy sú súčasťou celej množiny možností, pravdepodobností a potenciálov. Ani jeden z nás to nemá stopercentne „uchopené“ a pochopené. Ak získame toto nastavenie, nebude možné v nás prebudiť negatívnu reakciu. Lebo nám bude „jasné“, že môžeme mať pravdu jeden alebo druhý, alebo obaja, alebo ani jeden.

Možno je to tak. Možno sa to tak deje. Možno ....

Precíťme energiu týchto slov. Ten priestor, ktorý sa nám po ich vyslovení otvorí. Skúmajme pocit na hrudi, v srdci. Ak toto dokážeme, máme veľkú šancu zbaviť sa negatívnych reakcií. Chuť niečo vysvetľovať, obhajovať, brániť. Odrazu sa stratí dôvod. Naše ego ustúpi, stratia sa jeho logické a analytické dôvody. Naše skutočné JA rozšíri svoje pole pôsobnosti a my v týchto chvíľach okúsime,  ako je to byť vo vlastnom BYTÍ.

V pokoji a harmónii.

Toto pole má silnú, vysokú vibráciu. A táto vibrácia začne pôsobiť na širšie okolie. Takto sa začína zmena v nás a viditeľné zmeny v našom okolí.

A tak nech sa nám to deje.